Z bytovky sme sa dostali o druhej poobede. V silnom daždi, v premoknutých topánkach a so snahou fotiť to, čo ostalo po záplave, bežíme ku svokrovcom odniesť naše jediné dieťa. Čo ak by... Mám strach, bežím, premýšľam, ako sú na tom ľudia na Severe, v meste, či sa vylial aj Poprad. Informácie nedostanem, nefunguje elektrina. VSE pre istotu vypol prívod elektriny, schvaľujem. Po chvíli behu nevládzem a napadne ma, prečo sme nepočuli sirény. Zvony, húkačky. Civilná ochrana vraj v tom zmätku zabudla zapnúť sirénu... No pekne sme dopadli. Malý je v bezpečí, s mužom sa vydávame pešo na obhliadku mestom Kežmarok. Je mi do plaču, ľutujem ľudí, ktorý prišli o svoj majetok. Je to tak silný pocit, že si ho zapamätám do konca života. Tesco, kolotočiari, futbalové ihriská, zimný štadión, ktorý je momentálne v rekonštrukcii, to schytali plnou parou. Okolo zimného štadióna sa nedá prejisť, preto kráčame o ulicu vyššie. Príšerné. Prechádzame okolo hradu, cez objektív sa dívam na ľudí v oknách domov. Sledujú ako im tok rieky zmýva celý dom, záhradu, ako im zmýva roky práce a kopec peňazí. Ľudské nešťastie sa nedá vyčísliť. Benzínka na severe je do polky zaliata vodou, prúd vody neprestáva zmývať všetko, čo mu príde do cesty. Domov sa vraciame okolo Popradky, tá je zatiaľ v koryte. Je šesť hodín večer a nie som unavená. Tak skoro nezaspím. Ako mnoho ľudí v našom meste. Vraciame sa domov, internet funguje, sledujeme online vysielanie. Ani nedýchame. Ukazujú sever, zatopené autá po strechy. Je pol jednej v noci, stále premýšľam, nejde mi zaspať.
Budíček, sobota, 05.06.2010.
Obúvame čižmy, kráčame za prácou. Dva metre vody u deda pri Legende spravilo svoje. Pivnice a garáže čistíme do piatej večera. Nedá sa zastaviť, práce je kopu. Pomáhame si navzájom ako to ide. Prvý a dúfam, že aj posledný krát som videla ako sa umýva interiér auta wapkou. Auto zaliate vodou, nepojazdné. Majiteľ je s nervami na dne. S mužom berieme bicykle, bicyklujeme cez most do Ľubice. Porušujeme "zákaz prejazdu po moste" a ideme do Zaľubice. Záhradka. 30 rokov práce mojích svokrovcov zmylo. Meter zeminy odniesol prúd, nanieslo pol metra bahna a piesku. Plot, príjazdová cesta v nedohľadne, koryto sa pretrhlo úplne... S nemým úžasom mi steká slza, myslím na svokru a jej reakciu. Prechádzam cez susedovie záhradu, tam sa zabárať možno nebudem. Kráčam, hľadám malého pieskovisko, hojdačku. Tú som našla, plastové pieskovisko v nedohľadne. Kráčam a bahno má takú silu, že mi z čižmy vytrhlo podrážku. Sťažka sa dostávam k chatke, hľadám svokrove gumáky. Domov cez Ľubicu okolo potoka. Mosty pobralo, dedina je rozdelená na niekoľko častí. Asfaltová cesta okolo oboch strán potoka je preč, ploty napoly v rieke. Pohľady ľudí, sú nahnevaní, že sa im motáme pod nohy. Vravím mužovi, aby sme radšej šli domov, nechcem rozčúliť ľudí ešte viac. Už nepotrebujú nič, čo ich dokáže vytočiť... Cestou domov sa zastavujem u kolotočiarov, pýtam sa, či si majú čo obliecť, či majú kde spať. Čisté a suché oblečenie nemajú, zalialo ich počas pár minút do dvoch metrov. Po príchode domov im balím čisté uteráky, ponožky, tričká a montérky. Prišli o všetky autá, nemajú metly, lopaty, prespávajú boh vie kde, vraj si niekde vybavili ubytovanie. Zaspávam...
Budíček, nedeľa, 06.06.2010
Jediná cesta do Zaľubice je cez Huncovce. Tak ideme. Do večera vypratávame na záhrade to, čo ostalo. Poobede sa už hojdáme na hojdačke, nejako prežila. Blato a piesok sa mokré vypratať nedajú, púšťam sa do hľadania chodníka. Márna snaha. Pod polmetrovým nánosom sa jednoducho nájisť nedá. Zasadiť nejakú úradu pôjde možno až o rok, či dva. Hovoríme si, čo kto počul, ako kto dopadol...
Mesto sa bude ešte dlho spamätávať, nikto nečakal, že taký malý potok sa môže s takou silou roztrhnúť. Straty sú obrovské, no našťastie žijeme všetci...
