Celé sa to začalo Mušličkovým ostrovom. Takým tým opusteným ostrovom, kde okrem výletníkov nikto nebýva a hlavnou atrakciou je lov mušlí.
Či tam ísť, sme riešili asi tak dlho, ako keby sme kupovali auto. Pozerali sme fotky, čítali recenzie, počítali peniaze a hlavne sme riešili, či to za tú cenu vôbec stojí. Či to bude zážitok pre nás. A hlavne pre deti.
Pretože keď už máte deti, pri každom výlete sa automaticky snažíte odhadnúť, či z toho bude krásna rodinná spomienka, alebo situácia, pri ktorej budú deti plakať a kričať, že ste im zničili život a už s vami nikam nepôjdu.
Nakoniec sme sa rozhodli.
Zaplatili zálohu a psychicky sa pripravili na romantický deň medzi mušľami.
Vesmír sa na nás pozrel a povedal si: Dobre, tak začneme.
Prvé znamenie prišlo v podobe zlého počasia. Vietor bol vraj príliš silný. Takže aby sme neumreli na mori, výlet sa presúva.
Človek by si povedal, že je to celkom rozumný dôvod výlet zrušiť a vypýtať si späť zálohu.
My nie.
Počkali sme.
A išli sme.
V deň D sme prišli na autobusovú zastávku a autobus meškal.
Pätnásť minút.
Čo sme vtedy ešte netušili, na Taliansko to vlastne nebolo meškanie. Lebo cestný poriadok je vlastne len taký orientačný čas príchodu.
Keď autobus konečne dorazil, za volantom sedela žena.
A teraz pozor, milé feministky, nechajte ma dohovoriť. Nie je to sexistická poznámka. Len som dovtedy autobusárku nevidela.
A úprimne, mala môj obdiv.
Ja síce šoférujem, ale stále mám problém s tým, kde je vpravo a kde vľavo. Moja navigačná metóda je ruka, ktorou píšem.
Fakt to funguje. Len občas musím aj niečo napísať.
Naša vodička zabočila doľava namiesto doprava. Keď si to všimla, snažila sa autobus otočiť. Čím zablokovala oba smery. A potom sa začal súboj s prevodovkou. Myslím, že tá má dodnes nočné mory.
Také kvíliace zvuky som ešte nikdy nepočula. A to mi už môj muž párkrát povedal, že nám zničím auto, lebo vydáva hrozné zvuky a mám byť na spojku nežnejšia.
Táto pani teda k spojke nežná nebola. Ale možno mala len iný vzťah k automobilovému násiliu.
Nakoniec nás vysadila pri ceste a zvolala: „Al capolinea.“ Konečná.
Pustili sme Google Maps. Loď bola od nás vzdialená tridsať minút pešo. A vyplávať mala o pätnásť minút.
Tak sme bežali.
Muž so synom na rukách. Ja s telefónom v ruke a snahou vysvetliť našej kapitánke, ktorá po anglicky vedela približne toľko, čo ja po taliansky:
„We are running late! Please wait for us!“
K lodi sme dorazili v poslednej sekunde. Spotení, zadýchaní, ale šťastní, že sme ju stihli.
A potom sme sa išli nalodiť.
Cez vodu.
Nie po členky. Nie po kolená.
Po pás.
Takže moje starostlivo vybrané dovolenkové oblečenie skončilo kompletne mokré ešte predtým, než sme vôbec vyplávali. A to som si ráno hovorila, že sa dnes konečne pekne odfotím.
Na ostrove nás vysadili a spustili stopky. „Máte 30 minút na lov mušlí.“
Tridsať minút.
Presne.
Nie približne.
Nie „kým vás prestane baviť byť na ostrove“.
Tridsať.
Takže sme sa všetci štyria rozbehli po pláži ako pojašení. Hľadali sme tie nádherné mušle z fotografií na internete. Tie, kvôli ktorým sme sem vlastne išli.
Nenašli sme ich.
Našli sme mušle. Také, aké by sme našli prakticky na hocijakej pláži.
Deti však boli spokojné. Kýblik sa plnil a pre nich to bol dobrodružný lov pokladov.
Muž bol menej spokojný. Pri behu ho seklo v krížoch.
A ja?
Ja som sa začala tešiť.
Nie z mušlí.
Z toho, že budem mať zas o čom písať :)
