Všetko sme mali doma. Chýbala nám len krabica.
Tak sme zašli do obchodu po jednu z tých kartónových škatúľ, ktoré tam ostanú po čipsoch a ktoré by o pár hodín aj tak skončili v kontajneri.
Košík sme si nebrali. Veď sme išli len po krabicu. Keď sa mi konečne podarilo nájsť vhodného adepta na našu sopkovú základňu, spokojne som si ju vzala pod pazuchu a vykročila ku východu. Vtom sa ozval plač. Taký ten úprimný detský plač, pri ktorom viete, že sa práve rúca svet.
„Mami? To ideme tú krabicu ukradnúť?“ Bolo mi to aj smiešne a bol to aj taký mierny šok. Snažila som sa mu vysvetliť, že krabica je určená na vyhodenie. Že nie sme zlodeji na úteku a že polícia si po nás nepríde.
Ale detská logika je nekompromisná. Berieme niečo z obchodu. Neplatíme za to. A to sa nerobí.
V tej chvíli mi došlo, aká fascinujúca je detská myseľ. My dospeláci máme na všetko vysvetlenia. Poznáme výnimky. Poznáme skratky. Vieme si zdôvodniť, prečo je niečo vlastne v poriadku.
Deti ešte nie.
Ich svet je jednoduchší.
Čistejší.
Jemu by ani na sekundu nenapadlo, že je normálne zobrať si niečo, čo nám nepatrí. A to je v dnešnom svete celkom pekná vlastnosť. A ja som na neho bola nesmierne hrdá.
Sopku sme postavili a naozaj aj vybuchla. Kuchyňa tak trochu tiež. Ale to už bola menej dôležitá udalosť.
