No idylka. Lenže ja, keď počujem „pes“, vidím ďalšie dieťa. Ktoré treba kŕmiť, venčiť, kúpať, vychovávať a robiť mu psychoterapeuta, keď mu susedova čivava skočí na chvost. A ešte mi zničí podlahy a nábytok. Ďakujem, stačia mi moje dva originály.
Tak som si dala do Googlu: „zviera, o ktoré sa netreba starať“. A vyšla mi korytnačka. Tichá, pomalá, sedačku nerozhryzie. Nadhodila som to doma a reakcia detí: „meh“. Lebo korytnačka nešteká a nevie aportovať, logicky.
A tak máme slimáky. Lebo kamoške sa premnožili a opýtala sa: „Chcete?“ A ja? „Jasné, že chcem!“ Bez toho, aby som si čo i len zisťovala ako ich chovať. Veď slimák… čo môže potrebovať? Listy. A trošku vody. Hotovo.
V zverimexe ma však postavili do laty. Sépiová kosť na ulitu. Vitamíny. Minerály. Vlhkosť. Starostlivosť... Ja pritom vitamíny nekupujem ani pre seba. Ale naše slimáky? Tie budú mať imunitu ako Iron Man.
„Keď nás to omrzí, pustíme ich do sveta,“ spustila som sebavedomo pri pokladni. Chalan len zdvihol obočie a sucho: „To určite nie.“ A vtedy mi došlo, že som si práve zadovážila ekologický záväzok. Africké slimáky. Invazívne a mimoriadne plodné. Ale tak, aspoň s nimi nemusím chodiť na prechádzky.
Reakcie v rodine? Starší syn: „Pekné ulity.“ Odišiel. Mladší – rozplakal sa. Chcel psa a mama sklamala na plnej čiare. Tak som skúsila aspoň: poď, treba im dať vodu. Dostal rozprašovač do ruky a kým som hľadala v chladničke uhorku, spravil im Niagarské vodopády.
Odvtedy sa starám ja. Kupujem šalát, uhorky a dokonca maliny. Lebo vraj milujú maliny. Myslela som, že keď odo mňa dostanú jednu obrovskú, budú ma milovať späť. A oni? Jeden si do nej strčil hlavu a zaspal. Keď sa zobudil… no, použil ju ako toaletu. Takže, moje slimáky majú malinový bidet. Skrátka, luxusný život.
A dnes ráno? Jeden slimák fuč. Dóza zavretá. Panika. Zožrali ho? Googlim: „Africké slimáky kanibalizmus“ a internet mi povie, že áno, teoreticky sú to malí slizkí Hannibalovia Lecterovia. Super. Lenže nič po ňom nezostalo. Ani ulita. Takže asi nie.
Syn zahlási: „Oni sú zo slizu, možno prešli cez dierky, čo do vrchnáka vyvŕtal tatino.“ Hmm, no jasné. O tom by mohli natočiť film: Mission Impossible – Únik slimáka. Tom Cruise by z toho scenára určite odpadol.
O šiestej ráno kľačím s baterkou a hľadám sliz na podlahe. Nič. Čisto. Ba priam podozrivo čisto. Lebo už si ani nespomínam, kedy som naposledy umývala podlahy. Rozložila som šalát na zem ako návnadu a zavrela dvere. Chodila som kontrolovať každé dve minúty. Logické správanie úplne normálneho dospelého človeka.
V hlave mi už bežali scenáre ako nakladie vajíčka a byt bude plný slimákov. Čo byt! Celá Žilina! V novinách o mne budú písať, ako som spôsobila ekologickú katastrofu.
A potom… sa objavil. V našom DIY terárku. Vliezol do malej dózičky, ktorú som mu dala, aby si mohol vyliezť na ňu a kochať sa horizontom. Lenže on si proste vliezol dnu. Len nechápem ako. On je veľký. Nemá ruky. A dóza má otvor len zo spodu. Čo mu pomohli kamoši? Alebo si ju natlačil do rohu ako nejaký mikrosvalovec a otvor si „zariadil“?
Lebo ja som ho fakt hľadala. Dvihla som dózu, skontrolovala pod ňou, pozerám okolo… a nenapadlo mi pozrieť na plafón, kde bol zavesený ako profi špión.
Takže áno. Máme domáce zvieratá. Slimáky.
Pes? Ten bude až potom, čo sa mentálne zotavím z chovu týchto minimalistov.
