Zavolala som trénerke. A bol výkon, ktorý by si zaslúžil medailu. Neznášam telefonovanie a hanbila som sa tak, že by som v tej chvíli radšej išla na preventívku ku gynekológovi.
Cítila som sa ako pri spovedi. „Prepáčte, zhrešila som.“ Necvičila som. Celé dva roky. Jedálniček? Netuším, kde je. A všetky tie spálené tuky, sa mi krásne nalepili späť.
A viete, čo ona na to?
Žiadne výčitky, žiadne moralizovanie. Len pokojné: „To je v pohode, nie si jediná.“
Vtedy som si uvedomila, že začať odznova fakt nie je hanba. Nie je to síce múdrosť z motivačného kalendára. Ale je to pravda. A pravda je občas... trápna.
Kódové meno „psy“
Zasa spolu makáme. Bicepsy, tricepsy a tie ďalšie „psy“, o ktorých som doteraz netušila, že existujú. A prvý mesiac som išla takmer bez svalovice. Začala som si myslieť, že si moje telo pamätá lepšie časy a tvári sa, že pokračujeme tam, kde sme skončili.
A potom prišiel včerajšok.
Hip thrusty.
Veľká činka.
A moje veľké ego.
Trénerka mi postupne pridávala závažia a ja som sebavedomo tvrdila, že vládzem. Dobre, klamala som. Trošku. Sebe aj jej.
Zrazu bolo na činke 90 kíl. Toľko majú dokopy môj manžel a mladší syn. A ja som to dala raz. Dvakrát. A teraz sa podržte - desaťkrát. Desať!
A potom… potom som sa pod tou činkou rozplaskla ako čerstvo vyliata palacinka na panvici a dostala som záchvat smiechu.
Ten typ smiechu, ktorý vybuchne, keď telo vypne, hlava odíde a mozog si povie: „OK, zachránim to, robíme komédiu.“
Kebyže to mám natočené, pustím k tomu Bruna Marsa – Die With a Smile. Lebo, keď už umrieť v posilke, tak aspoň s úsmevom.
A čo bolo potom?
Z fitka som sa doslova odplazila. Nohy som cítila ešte dva dni, ale endorfíny ma držia doteraz. A áno, cítim sa ako malá „kulturistka“.
Prekonala som seba. Svoju lenivosť. Svoj strach. A idem ďalej.
A kto vie… možno sa raz aj na tú váhu postavím.
Ale dnes určite nie.
