Mala som jasnú predstavu – nič komplikované. Kúpiť farbu, odsunúť nábytok, niečo zakryť, šuch sem, šuch tam, hotovo. Jednoduché ako facka.
Keď sme však poodsúvali nábytok, bola tam. V rohu, schovaná, číhala. Pleseň.
Civela na mňa s výrazom: „Áno, som tu. A čo s tým chceš robiť?“ Ako človek, čo si myslí, že má situáciu pod kontrolou, schmatla som savo a vymazala jej úsmev zo steny.
Poklopala som po stene a maľovka spadla. Začala som ju lúpať ako pomaranč. Taký ten ASMR moment, až kým mi nedošlo, čo to vlastne znamená.
Znamenalo to totiž, že ideme škrabať steny. A to som sa zaprisahala, že už nikdy robiť nebudem. Nikdy!
Lenže ako to už chodí, keď povieš „nikdy“, vesmír si len sadne, preloží nohu cez nohu a povie: No počkaj, moja. Ja ti ukážem nikdy!
Namiesto maľovania sme škrabali. Pekne spolu, celá rodina. Pomáhali aj synovia.
Po doškrabaní stena vyzerala, akoby sa do nej pustil kŕdeľ ďatľov po dvoch espressách.
Tak sme tmelili. Stierkovali. Brúsili.
A medzi tým asi stokrát zametali, vysávali a umývali podlahy.
Lebo prach, potvora, sa dostane všade. Aj tam, kde fyzika tvrdí, že sa dostať nemôže.
Keď už boli steny krásne, biele, hladké ako čerstvo oholená noha, hovorím mužovi:
„Nevymeníme už aj podlahu? Celé nám to tu špatí.“
On sa len zhlboka nadýchol. Taký ten manželský nádych, ktorý znie ako „čo zase vymýšľaš?“.
Ale po rokoch som mnou už vie, že keď si niečo zaumienim, aj tak s tým nič nezmôže. Miestnosť sme úplne vypratali, rozobrali starú plávajúcu podlahu a položili novú. Aby toho nebolo málo pridala som ešte výmenu zásuviek, vypínačov a lampy. A skoro som zabudla lifting dostal aj radiátor.
A celé ma to stálo len mesiac života. A pár modrín, ktoré som si odniesla ako suvenír z prežitia slalomu pomedzi kompletne preplnený byt.
Ale viete čo? Teraz, keď sedím v tej izbe a všetko vonia novotou, hovorím si... zišlo by sa vymaľovať aj chodbu.
Ale ešte s tým asi chvíľu počkám.
