Keď sa naši zlatí chlapci vracali domov so striebrom na krku z Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji z Fínska a Švédska v máji 2012, uplynulo dlhých 9 rokov od získania bronzovej medaily vo Fínsku v roku 2003. Medzitým medaila žiadna, hoci 4. miesto v roku 2004 z Česka tiež nebolo na zahodenie.
Roky 2000 a 2002 nás fanúšikov navnadili medailovo (striebro v Rusku a zlato vo Švédsku), v roku 2003 nám to tiež vyšlo.
No a potom dlho-dlho nič.
Darmo sme si vyzdobili autá už od prvého dňa MS, povestné športové šťastie bolo unavené, niekedy viac, niekedy menej.
Rok 2012 nám opäť dal ochutnať z pohára slastného víťazstva, vybičoval naše emócie adrenalínom, endorfínom, sérotonínom ...
V takejto emočne vybičovanej nálade sme išli vítať našich chlapcov do hlavného mesta.
Voľačo sme tam aj pofotili len tak narýchlo. Tak sa na to mrknite:
Keď prišli tí, ktorí nám spravili takú radosť, už som nefotila. Nechcela som sa o ten zážitok deliť s mobilom:-)
Niektoré chvíle mám uložené len v sebe. Foto mi poslúži ako pomocník, ktorý ma naštartuje na cestičku, ktorá ma opäť dovedie tam, kde ... kde len chcem:-)
Zajtra začíname zas a znovu a odznova. Fanúšik sa nikdy nevzdáva:-)
Ja viem, že nie ... ale keby náhodou ... fakt len náhodou, možno zázrakom, možno s pomocou pani Šťasteny... tak keby aj tento rok prišli naši hokejoví chlapci s nejakým cenným kovom, alebo aj s tým zemiakovým, tak im rada prídem na privítanie zatlieskať.