Sobotňajšie ráno už bolo kritickejšie... aj tie poldecáky do nás ťažšie padali. Ale predsa len... padali. Keď sa chalani vrátili z obchodu s vajíčkami (musím ich pochváliť, pretože Väčšina z nich bola vcelku), vytiahli ma z postele so slovami: „Žena, navar!“ Ach jaj... Starý dobrý Tibor, kde si??? Nuž, nemohla som ich sklamať. Premohla som sa a tú praženicu predsa len spravila. Keď vypadli na kúpalisko, myslela som, že to dospím, no nedalo mi to a šla som si po sebe upratať škodu, ktorú som predošlý večer napáchala. Postupne som sa pustila aj do škôd ostatných, a keď som si konečne ľahla do postele, dvere sa otvorili, chalani si ľahli ku mne a začal kolovať fernet. (To je iba skrytá reklama). Spať už nebolo kedy...
Hlad nás opäť prinútil čosi si ukuchtiť a keďže dnes na jedálnom lístku stálo- guláš, začali sme krájať cibuľku. Keď sa už pekne do zlatista opekala na dne hrnca... teda hrncov... zistili sme, že mäso je ešte v stave pre nás nepoužiteľnom- zmrazenom. Všemožnými spôsobmi sme sa ho snažili rozmraziť (bolo to vskutku zaujímavé), no chvíľu to trvalo. Hodnú chvíľu. Škoda nevyčísliteľná v podobe ohnutého noža a prázdnych žalúdkov. Nakoniec to však nebolo až také hrozné. Veď ako sa vraví, hlad je prezlečený smäd! A tak sme boli napapkaní až až.
Dakedy v tomto čase sa ukazovali pekáče, hľadali kľúče od trinástej komnaty, striekalo sa s Pandúrmi, pľulo na dlážku, fajčilo v posteli (viď v tom len jeden zmysel) a ja neviem, čo ešte. Keď nás to doma prestalo baviť, pobrali sme sa (všetci okrem Paliho, ktorý sa zotavoval na večer) do krčmy, domácim známa pod prezývkou Kobra. Tu nás už dobre naladených našla ďalšia várka kááámošov, ktorým sme asi veľmi chýbali, a tak nás prišli pozrieť. Najskôr šli do domu, kde spal Pali zamknutý (aby nám ho náhodou neukradli), no ten z dôvodu hlasnej hudby nepočul ani klopanie, ani búchanie na okno, ani, ani,... Prosto nič. A vodou ho oblievať nechceli, pretože predsa len, tá je drahá. Na takéto situácie sme mali pripraveného pandúra, no aj ten bol vo vnútri. :( Čo iné zostávalo vonkustojacim návštevníkom, ako vypnúť poistky?! Jupííí. Paľko sa prebral a otvoril dvere. Tralali... Tralala...
Bavili sa oni aj my. A potom sme si vymenili pôsobiská. Oni krčma, my dom. Potom, čo si tam opäť raz urobili hanbu, prišli domov a mohli sme o sto tristo porušovať nariadenia na papierikoch (vystavených všude možne) typu: „Nefajčite vo vnútri!“, „Dnu sa prezúvajte!“, no ale najväčší úspech mal tento: „Deti, nelámte stromčeky!“ Akože deti, toto sa robí? Toto sa nerobí! (Čítaj s ráčkovaním). Všetko prebiehalo superne, až kým som nezbadala, že jeden z návštevníkov drží v ruke Pandúra a pije z neho! Proti tomu som prosto musela zakročiť. „Šak čo robíš? Pandúr nie je na pitie!“ A následne som mu predviedla, na čo si chalani tých dvadsať fliaš kúpili. Rozhrkala som ho a postriekala ním všetkých v miestnosti a vlastne aj tú miestnosť. ;) Snáď si už zapamätá, že pije sa Staropramen, Corgoň, víno, vodka, čerešňa,... Prosto bárčo iné, len tá chmeľová voda nie. Ak to okolo chmeľu vôbec šlo.
No a potom už neviem naozajsky, že čo sa dialo. Ja som s najväčšou pravdepodobnosťou už snívala... No hej. A tí, čo buntošili robili bodrel, chaos, stres a paniku... Budili nás, kričali a stávkovali, nahí po ulici behali... No katastrófa. Potom už konečne aj oni zaľahli a bol pokoj svätý.
V nedeľné ráno bol alkohol v našom dome úzkoprofilovým tovarom a keď Pali našiel skoro celú čerešňu, ktorá bola tak dobre skrýtá na večer, že sme ju ani nenašli, skoro sme ho vybozkávali. Keď už padlo naozaj všetko, čo sa dalo konzumovať, chalani sa vybrali na nákup. Vzhľadom na to, že bola nedeľa, ešte k tomu Veľkonočná a my sme boli na dedine, nepomohlo ani prosíkanie v polohe ležmo pred obchodmi. Všade stálo- zatvorené!
Predsa sa však našlo jedno miesto... ako by som to... metaforicky vyjadrené- to miesto bolo oázou v púšti! :D A chlapcom sa tam tak veľmi zapáčilo, že zatiaľ čo baby doma skultúrňovali prostredie, oni sa opíjali a opíjali a ospravedlňovali, ale domov sa prísť nechystali. A keď nepríde Hora k Mohamedovi... No veď to poznáte. A zas sme boli jedna veľká rodina. Na terase sme predviedli kúpajúcemu sa ľudu naše spevácke umenie, vyfajčili niekoľko cigariet... no a veď prečo by sme neodklepávali na zem a nepľuli na zem a neležali na tej zemi... No čo... veď tie nohavice aj tak neboli moje.
Ani sme sa nenazdali a bol čas pobrať sa spátky. Príliš sa nám nechcelo do toho neporiadku, no cestu sme si spríjemnili válaním sa po zemi, hlasným spievaním a tak pod. Všetko by bolo oukej, keby nás cestou nezastavil starosta obce a nesnažil sa nám prišiť isté nemenované vandalské aktivity. „Nie pán starosta, to sme nezhodili my.“ Uveril a ešte sa aj ospravedlnil! No nezabudol sa spýtať prečo ležíme na zemi, na čo Marek pohotovo odpovedal, že oddychujeme. Podľa neho sa takto slušne vychovaní ľudia nesprávajú... Škoda, že sa ho Marek neopýtal či má šablónu na slušnosť.
V dome bolo treba už len poumývať dlážku. Slová už len dávam do obrovitánskych úvodzoviek! Dalo nám to zabrať. Autobus sme samozrejme nestihli, keďže sme sa ešte besnili a popravde, ani sa nám domov veľmi nechcelo... Nakoniec sme šli autami. A to bol koniec. Koniec chaty, z ktorej som si odniesla asi toľko, že si netreba zbytočne zapratávať rupsak šatami... veď niekto ti už len niečo požičia... že impossible is nothing.. pretože aj keď si myslíš, že nevydržíš, tak zaručene vydržíš...a možno oveľa viac ako si si myslel... že aj o desiatej ráno môžeš mať pocit, že si prežil celý deň, pretože máš už toľko zážitkov ako inokedy za mesiac... a že hlavné je sa baviť... Všetko ostatné sú len malé ryby! Tak veľa zábavy vám prajem... A Pali tebe patrí veľká vďaka... Vďaka za to, že aj keď si sa už viackrát zaprisahal, že už nič organizovať nebudeš, vzal si to na seba a my sme mohli zažiť to, čo sme zažili. Dík! :)
