Prišli sme opäť raz po roku... nedočkaví...chtiví po zážitkoch a hlavne hladní! Tak sa nám asi na šťastný trinásty pokus podarilo zapáliť plynový sporák a vložiť doň kurčiatko. No uznajte, na to sa nedalo nepripiť si. Zatiaľ iba trojčlenná posádka, no zábava sa rozbiehala viac ako sľubne...a slušne. Exovačky a jedenie ryže rukami. Exotika... ale žiadna erotika. (Zatiaľ:)
Príchod ďalšieho pasažiera. Hurááá! Čink... Čink... Čink... Čink... Čink... Neviem, kto bol nenásytný a obrátil pohár hneď dvakrát. Pch... Hrali sa pimpovačky, hoci náš bratislavskí kolega by ich nazval opac-opacovačkami :). Potom prišli aj dajaké nahotinky, no na viac hriechov sa už nepamätám. V tento večer žiadna návšteva, takže neexistujú dôveryhodné záznamy večera. Neviem či povedať bohužiaľ alebo bohudík, každopádne boh v tom bol zapletený.
Ráno... Nezostávame si nič dlžní. Smädí nás. No nenapiješ sa? Asi sme sa nenapili len raz, pretože odtiaľto bude rozprávanie, drahý čitateľ, skutočne útržkovité, poprehadzované a možno aj neprehľadné. Ospravedlňujem sa tým, ktorí si na to spomínajú lepšie.
Prichádza Marek (to meno je akože krycie). Šli sme ho čakať, no zastihli sme ho už v polovici cesty, pretože chlapci boli príliš unavení (spoločensky) a takmer nevstali z postelí. Alebo ležali len na jednej? Marek kráča s pivom v ruke. Už z diaľky musí byť každému jasné, že patrí k nám! :) Ideme ho ubytovať, posilniť po náročnej ceste a hor sa na kúpalište. Chvalabohu, ružičkové kely (či aká zelenina s vysokým obsahom vitamínov to bola) nám na tele nenarástli. Niektorí sa cestou spátky stavili v krčme, iní pili „doma“, no aj tí krčmoví nakoniec uverili starému známemu- všade dobre, doma najlepšie a mohli sme sa baviť spolu. Vyrozprávali nám príhodu exnutej decovej vodky bez brzdy, po ktorej striaslo všetkých v krčme, len toho roboša nie... bŕŕŕ. To sme však ešte netušili, že čo chvíľa sa stane naším vzorom. Ale nie... to už veľmi preháňam. Teda hyberbolizujem...
V tento deň prišli dve návštevy. Prvá nečakaná, v podobe trošku nahnevaného pána a viac nahnevanej panej chatárky... či skôr domovníčky? Neboli veru nadšení, že ich domčok vyzerá trošku inak ako sú naň zvyknutí, že hudba sa v dôsledku vysokej frekvencie zmenila na neznesiteľný pazvuk a na podlahe nemohli ani zastať, pretože by riskovali, že na tom mieste zostanú nadosmrti prilepení. Nuž čo... Predýchali to a my tiež.
A tá druhá, čakaná, v podobe kamošov, známych aj menej známych. Ani neviem ako, ale zrazu sme sa ocitli v krčme. Pamätám si len, že cestou sa nám podarilo na slnečných hodinách určiť presný čas. (pozn. autora: bola už tma). Asi sme boli dosť neprehliadnuteľní, teda ja s mojimi decibelmi určite a upútať ostatných štamgastov mohlo tiež to, že sme si vymenili pohlavia. Teda mňa chalani oslovovali Tibor, hoci sa odmalička hlásim k ženskému (ako ja vravím- dievčenskému) pohlaviu a rozprávali sa so mnou štýlom, aký medzi sebou oni používajú bežne. (Hoci v reálnom živote som ten štýl nepostrehla. Väčšinou sa oslovujú prezývkou mamrdí ocas... čítaj vocas). Celá konverzácia sa skladala asi z dvoch viet: „Tibor, prij...m ti?“ a „Tibor, ty si k...t!“ Ale inak sme inteligentní, slušní mladí ľudia.
Keď už sme v krčme neboli vítaní, nezostávalo nám nič iné ako presunúť sa späť do domu. Niektorí značne dezorientovaní, no s pomocou priateľov všetci trafili do cieľa. Pokračovalo sa v začatom... Čo neznamená nič iné ako to, že sa pilo, bavilo, spievalo. Good charlotte a Malé koníky ľúbi boh sa v rebríčku top two vyšplhali na najvyššie miesta. Slabšie kusy poodpadávali skôr, tí zdatnejší sa statočne držali do skorého rána. Jediné, čo sa nezadržateľne pýtalo von boli obsahy žalúdkov, no to sa mi nechce veľmi rozoberať. Sú krajšie veci, ktoré ešte treba spomenúť...
