Niekto je schopný sláviť výmesačia. Je to možné? Veď už to slovo je prečudesné. Ja slávim radšej každý deň. Idem si kúpiť dajaké konfety.
Nemali. Pravdepodobne sa minuli na Silvestra. Silovia musia mávať pekné meninové oslavy. Ale volať tak by som sa nechcela. Radšej si nakúpim šašovské čiapky o dva mesiace dopredu. Necelé.
Kúpila som krbové zápalky. Hoci nemám krb. No nikdy neviete, kedy sa môžu zísť. Podľa mňa sa dajú veľmi dobre využiť pri dnešnej oslave. Pár ich strčím do stuhnutého pudingu, zapálim a sfúknem. Lenže koľko je to pár? Musí vždy znamenať číslo dva?
Skoro som zabudla. Dnes je utorok. Joga... alebo a chcete... s dĺžňom. Cvičenie je úžasné. Nie tak veľa ľudí ako minule. To bola hotová sardinkáreň. Krkolomný postoj. Spletené nohy aj ruky. Pozícia orla. Pohľad uprený na dlážku. Žuvačka na nej prilepená je pravdepodobne staršia ako ja.
Láska. Ževraj sa nedá kúpiť. No ja ju držím v ruke. Stála presne 249 korún. Možno menej. Študent a jeho ajsik výhody. Sloboda jej dal pôvodný názov Pamäti. Páčia sa mi dvere na obale. A aj puknuté schody.
Pochytila ma túžba. Kúpiť si lepší foťák a zachytiť to, čo som videla včera. Či predvčerom. Farby a tiene. Aj ženu, ktorá nemala v očiach guľky, ale srdiečka. Lenže ja som so sebou nemala ani foťák, ani voľné ruky. Niekedy ich potrebujem viac. Alebo sa naučím fotiť očami.
A konečne sa naučím zastavovať čas a levitovať a tiež sa naučím naspamäť všetky dôležité dátumy, aby som aj ja slávila nezmyselnosti a postavím si krb, pretože dnes som minula len dve zápalky. Stále mi ich zostalo tridsaťosem a ja neviem, čo s nimi...
