Gabriela Remisova
Zvykám si...
hoci nemám rada zmeny.
smiala si sa a tárala do vetra a ja som cítil, že je to presne to, na čo som tak dlho čakal... (Thákur) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Občas by som chcela spávať v inej posteli. Aby som sa mohla vrátiť k tomu tu. Lebo teraz presne neviem, kde som. Musím zorientovať svoju orientačnú neschopnosť.
šupy z pomaranča ležia na parapete. kus vône. knihy na zemi. nie preto, že by sme si ich nevážili. čítam si a myslím na to, že niektorí by mali písať viac. lebo potom to chýba. ako kus zo mňa. kus môjho ja. kus tvojho ty.
...ti napadne veľa vecí, keď ležíš v noci v posteli a myslíš... tajne dúfaš, že neuletia tak ďaleko, aby si na ne nedosiahol, no oni sú nenávratne preč. zanevrieť na ten pocit. zatvoriť myšlienky do klietky, aby mohli ráno slobodne odletieť...
Vykričať si dušu. Že toto a toto bolo dobre a to ostatné úplne nanič! Že je to všetko o lyrickosti. O tom ako si veci predstavuješ. Ako ich žiješ. A o tom, či vidíš stromy v diaľke alebo svoj vlastný odraz, keď sa dívaš z okna autobusu. Je to vlastne o tebe a o tomto veselom živote, ktorý nechápeme.
zavrieť okno. nech to vonku nezahubí všetky tieto myšlienky. nech ich neodfúkne.
... lebo cikpauza, lebo cigarety, lebo nedopité víno, lebo nevypovedané vety.
Na stole hrnček. Zvonku červený a dnu bordový. Zostal neumytý. Pre strašnú lenivosť. A tá bordová, to sú spomienky na tú noc medzi sobotou a nedeľou, po ktorej si rozmýšľala či si toto naozaj ty. Či majú pravdu tí, ktorí vravia, že si sa zmenila a si málo s nimi. Nechápu to. Máš pocit, že si málo s hocikým a veľa sama so sebou. Tie slová berieš pozitívne. Myslíš na to, že im prosto len chýbaš alebo majú nejakú tú chvíľku. Že to asi tak má byť. Byť so všetkými a zároveň s nikým. Sama.
Na sídlisku vidím decko s peroxidovými vlasmi. Musím povedať ´decko´, lebo ten peroxid ho robí dospelejším a nie nevinným.