O pascách na myši

Krátky rozhovor medzi Slimom a Georgeom o Lenniem v Steinbeckovej novele O myšiach a ľuďoch. Aj po päťdesiatich rokoch je absolútne aktuálna a nebojím sa povedať, že taká bude večne. Zamýšľať sa nad definíciou slova človek a vôbec triedením obyvateľov tejto planéty bude predsa vždy aktuálne. Kto je iba myš a kto už človek? Môžeme takto zaraďovať ľudí, máme právo o tom vôbec uvažovať? A ak áno, kde je hranica? Je to výzor? Farba a dĺžka vlasov, farebnosť a cena šiat alebo hrúbka mejkapu? Alebo je to vnútorná krása? Filozofické otázky.... A na tie nie sú odpovede.Ale skúsme sa trochu zamyslieť a problém mierne natočiť. Kto je dobrý a kto zlý? Najjednoduchšie a asi aj najpraktickejšie bude rozdelenie zohľadňujúce hlavne ľudskosť človeka. Takže tu máme dve skupiny: človek, nie najkrajší, iba upravený, slušne oblečený, ochotný pomôcť, počúvať ťažké slová zablúdenia, naviesť na správnu cestu. Človek stále usmiaty a hlavne človek, ktorý sa vie tešiť z každého kroku a do každého okamihu vložiť všetko. A na druhej strane stoja myši. Myši, ktoré sa chytili do pasce neľudskosti a nevedia sa z nej dostať. Veľkopodnikatelia, pasáci, díleri, mafia. Najkrajšie a najdrahšie šaty, prstene, každý vlas na presnom mieste. Hluchí, nevidiaci, s vlastnými problémami. Ľudí ničia a teší ich to. S vráskami na tvári a strachom pred každým ránom. Ak je to ale naozaj tak, tak prečo tie myši, zacvaknuté v pascách, neschopné hýbať sa, riadia celý svet? Ja len dúfam, že Boh je hladná mačka.