Neviem, či postrádam ešte aj niektorého iného z politikov, ktorí sa vytratili z politickej scény. Zväčša je úľava, keď niektorý z nich odíde. Mikuláš Dzurinda mi tu však chýba. Veľmi. Lebo politická scéna a atmosféra, v ktorej sme žili a žijeme, je zaľudnená podivuhodným komparzom takrečeno druhoradých skôr kreatúr než osobností.
Nechcem tvrdiť, že by práve Mikuláš Dzurinda bol dokonalý, že by bol spasiteľom. Cieľavedomosťou a zaťatosťou sa možno inšpiroval u britského Churchilla aj napriek tomu, že prinajmenšom raz sa utrhol z reťaze a namiesto Churchillovho potu a sĺz pracujúcemu národu „prisľúbil“ dvojnásobné platy vo veľmi krátkom čase. Toto mu zakaždým a každý vyčíta, ja teda nemusím. Dzurinda však ani vtedy nespochybňoval nevyhnutnosť potu a sĺz, naopak, sám ich v našej spoločnosti vyronil zrejme najviac a vari sa aj najviac zapotil. No vedel, že kde je cieľ, tam musí byť aj cesta, po ktorej sa k nemu dostane. On sa rozbehol do svojej rodnej Európy, lebo pre neho a pre jeho spolupracovníkov to bol jediný zmysluplný cieľ, ku ktorému musíme prekonať akokoľvek komplikovanú cestu. Vybral sa – tvrdým krokom – po hrboľatej ceste. Namáhavej a pomalej. (Sú však aj takí, ktorí sa rozbiehajú hoci aj do pekla. Ani nie je dôležité kam, len aby to bolo na veľkom bielom koni.)
Ešte čosi. Kedysi pred rokmi sa Mikuláš Dzurinda vyslovil v tom zmysle, že keď ide o krajinu, lízal by aj zem. A on to, neborák, občas aj musel spraviť: Nielenže zem lízal, ale neraz si to sám aj zlízol. Cieľ však zostal svätý, aj keď bola cesta k nemu akokoľvek zarúbaná. On síce vládol a na cestách k cieľu býval vodcom. Avšak nepanoval, vládol a kráčal s ostatnými. Možno na čele. Títo panujú a šliapu. Kryjú sa davom luzy pred sebou.
Viem, že to už nebude Mikuláš Dzurinda, kto sa znova postaví na štartovnú čiaru a odhodlane bude hľadať spiatočnú cestu do Európy. On je už totiž tam, on do svojho cieľa dobehol. Ale aj tak by sme nemali stratiť vieru, že sa ešte nejaký ten Dzurinda, niekto jemu podobný, ktorý by kvôli krajine dokázal lízať zem, nájde. Takže - hľadajte ho! Dôsledne a čo najrýchlejšie. Snáď niekto ešte v tejto krajinke má v sebe kompas, ktorý by dokázal previesť po správnej ceste k cieľu.
Inak – rad na lízanie smotany je dlhočizný. A je tam riadna strkanica, lebo sú v ňom strašne nedočkaví adepti: Bez srdca, bez rozumu. A s nezvládnuteľnou túžbou po bielom koňovi.
