Začiatkom tohto roka uplynulo odvtedy dvadsať rokov, ako v horách nad maďarskou pohraničnou obcou Hejce havarovalo slovenské vojenské lietadlo. Bola to prvá (a Bohu vďaka aj posledná) tragická udalosť takéhoto rozsahu aj druhu v histórii Slovenskej republiky. Vtedy, bezprostredne po rozlúčkovom pietnom akte s obeťami nešťastia, minister obrany Juraj Liška podal demisiu. Nič zvláštne, je to pomerne častý jav v slušných krajinách a medzi slušnými ľuďmi. Hovorí sa tomu – prevzal politickú zodpovednosť. Bolo to vecou jeho cti a hoci sám neniesol ani náznak viny na tragickej udalosti; ani reálnej, ani hypotetickej.
Iste, aj po ňom „zrezignovalo“ alebo „bolo vyrezignovaných“ zopár ďalších ministrov, poslancov atď., tam však už nešlo o „konzultáciu“ svedomia s dobrou výchovou, ale dohnali ich k tomu buď vlastné prechmaty alebo iné strategické politické obchody spoluvinníkov.
Juraj Liška nepotreboval nič z toho, nemal sa za čo ospravedlňovať, leda za republiku, ktorú reprezentoval. Nemal na bedrách žiadny diel viny či nebodaj nesprávneho rozhodovania. Ale keďže sa tragédia prihodila v rezorte, za ktorý niesol zodpovednosť on, rozhodol sa rezignovať možno aj preto, aby sa nestal – hoci neoprávnene a nespravodlivo – ťažkým balvanom na nohách svojej politickej komunity – v politickom boji… Áno, áno, dodnes snímam klobúk pred jeho činom! Čo klobúk, dva klobúky snímam pred ním…!
Kto si však dnes spomenie na politika Juraja Lišku? Akú stopu zanechal v národnom politickom povedomí: Napokon, ktovie, či aj on sám si na politiku ešte spomenie… Slušnosť je, pravdaže, menej atraktívna a šokuje menej ako agresivita a chrapúnstvo, menej sa pripomína sama. Možno by som si tiež nebol spomenul, uvedomil som si však, že veľkosť lídra sa prejavuje nielen schopnosťou a odvahou so vztýčenou päsťou kráčať na čele zástupov. Nie som si istý, či nie je najdôležitejšou schopnosťou uvoľniť miesto v zástupe, keď mu už dochádza dych. Neviem si celkom dobre ani predstaviť, ktorý z toho množstva by to mohol byť. Uvoľniť miesto neznamená kapituláciu. Ak už, tak obetovať sa!
Pred bránami bitevného poľa podupkávajú masy lídrov. Spoza plota im prevoláva na slávu ubolený slovenský volič. Uprostred predvolebného virvaru však žiaden z opozičných lídrov ani nepomyslí na fakt, že „morálne víťazstvo“ je síce pekné a hodnotné, ale v zápase o moc nevyhráva. Sinejší pes… (Je lepšie so mnou prehrať ako s iným vyhrať?)
Nadchádza opäť čas, keď po námestí náhodou kráčajúci Ježiš stretne úpenlivo nariekajúceho Slováka a opýta sa ho: „Povedz mi, Slovák, prečo tak horko nariekaš? Ako by som ti mohol pomôcť?“ „Neviem, koho mám voliť,“ vzdychol si vzlykajúci Slovák.
Ježiš si k Slovákovi prisadol a spolu s ním sa pustil do usedavého náreku.
Keby som vedel, v ktorom meste a na ktorom námestí Slovák spolu s Ježišom nariekajú, zašiel by som za nimi, prisadol by som si k nim a horekoval by som spolu s nimi. Je celkom možné, že po nedlhom čase by sa tam vytvorilo obrovské zhromaždenie nariekajúcich, možno najväčšie, aké tu vzniklo od čias predblahovského i postblahovského ficoboľševizmu…
No ale naozaj - koho z tej početnej masy lídrov? Ktorý z nich bude najvytrvalejší?
Zdá sa, že ešte len bude, ako nebolo. A žiaľ, dávno už bolo, ako nebude.
