V júni roku 1989 som stál v Budapešti na Námestí hrdinov (Hősök tere) v hádam tristotisícovom, možno aj väčšom dave manifestujúcich Maďarov. Pár týždňov po odstúpení tváre komunistického režimu Jánosa Kádára Maďari symbolicky „prepochovávali“ Imreho Nagya, niekdajšieho komunistického vodcu, ktorý sa v roku 1956 jednoznačne vzoprel komunistickému diktátu a pro-sovietskej poslušnosti či príslušnosti. A ktorého v roku 1958, prirodzene, jeho vlastní súdruhovia popravili. Ten jún 1989 bol neuveriteľne silným odkazom a pohľadom pre maďarské národné svedomie.
Na tribúne stálo veľa kultivovaných revolučných rečníkov, veď Maďari to vedia. Doslova som však prestal dýchať, keď pred dav predstúpil šarmantný mladý liberálny aktivista Viktor Orbán. Príťažlivý elegán, energický a cieľavedomý mladý muž, ktorý povedal všetko, čo chceli počuť uši národa; ba vyslovil aj odvážnu požiadavku na odchod sovietskych okupačných vojsk z krajiny, ale dovolával sa aj slobodných volieb, skrátka všetkého, čo by v jednej slušnej krajine malo fungovať... Povedal veci, na ktoré bola potrebná odvaha a mladosť. Aj koncepcia a bystrosť. Neviem, snáď aj ja sám som v tej júnovej chvíli na Námestí hrdinov prvý raz precítil akýsi „príval“ slobody a možno som sa aj zahanbil za moju, našu pasivitu. Hovoril som si, že vlády by sa mali ujať mladí. Nielen v Maďarsku, aj u nás: (Viktor Orbán na Hrad!)
Pravdaže, vtedy by mi nebolo napadlo niečo také, že sa raz na tej istej ceste môže stretnúť a objať ten elegantný a inteligentný mladý maďarský liberál s pohľadom orientovaným do budúcnosti so svojím zadubeným slovenským komsomolským rovesníkom.
V apríli roku 2026 som si teda uvedomil, že Viktor Orbán sa stal neuveriteľne prestarnutým šesťdesiatnikom, ktorý čoraz viac (a dnes možno celkom) pripomína svojho predchodcu Kádára. Stal sa obdratým a nerecyklovateľným,. Ktovie či bol zostal pre Európu i pre vlastnú krajinu viac zbytočný ako nebezpečný. Pripomínal zhasínajúceho koňa, ktorý kope najviac a je nebezpečný. Je prilepený k moci a urazene sa desiaci toho, čo by sa mu „po moci“ mohlo stať. Žiaľ, nie je v tom sám, aj u nás doma poznáme prinajmenšom jedného, ktorého ideálom je sloboda. Teda, vlastná sloboda a za akúkoľvek cenu...
Takže v tomto apríli 2026 sa maďarské davy znova rozjasali a my sme vzali na vedomie víťazstvo mladosti, mladého lídra, ktorý dokázal zjednotiť masy. Zdá sa, že by to mohlo znamenať koniec jednej z pochybných európskych minulostí. Môže to byť nová budúcnosť? Vládnuť by mali predsa mladí! Im by snáď mohlo viac záležať aj na budúcnosti . Vivat Péter Magyar?!
My môžeme len dúfať, že všetko, čo príde, bude prospešné nielen pre Maďarov, ale pre celú našu rodnú Európu, teda aj pre nás. Pravda, keby sme to chceli porovnať s Maďarmi, rozdiel medzi koalíciou a opozíciou na Slovensku je najmä v tom , že koalícia má jedného lídra a zástup servilných pešiakov aj tu, zatiaľ čo opozícia má obrovský zástup hrdých lídrov, ktorí sa s pešiakmi stretávajú len na sugestívnych protestoch po prehratých voľbách.
Maďari majú výstižné, aj keď mierne deprimujúce príslovie: Tanúlj tinó, ökör lesz belőled (Uč sa teľa, bude z teba vôl). Jeho pravdivosť a aktuálnosť v posledných voľbách potvrdil aj osud Viktora Orbána, ktorý, ukázalo sa, už sa učiť nemusí! No slovenská skúsenosť je aj tak nie celkom v súlade so spomínaným maďarským príslovím, lebo tu sa už teľce ani netelia, nerodia, ale priamo – voly sa volia…
Čo národ, to iná motivácia, však?






