V lotosovom sede na nesprávnej hore

Nejde o spor dvoch ideológií, ale o tragickú lavínu v spôsobe uvažovania. Musíme o tom hovoriť.

V lotosovom sede na nesprávnej hore
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Pred pár rokmi som pri čítaní jednej múdrej knihy natrafila na tvrdenie, že aj keď si človek zvyčajne myslí, že je tvor racionálny s občasnými zábleskami iracionality, realita je presne opačná; človek je tvor iracionálny s občasnými zábleskami racionality. Toto tvrdenie ma hlboko zasiahlo. Tušila som za ním veľkú pravdu. Svet sa zrazu zdal jasnejší a pochopiteľnejší. Zároveň som si uvedomila, že veľkým problémom môže byť aj tá klamná viera vo vlastnú racionalitu. Odvtedy som si arogantne myslela, že ľudstvo ako také ma nemôže prekvapiť, pretože poznám tajomstvo podstaty jeho prežívania. Hrubo som sa mýlila.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Skúška praktických dôsledkov tohto fenoménu prišla v podobe nového vírusu a jeho masového rozšírenia. Sú šokujúce. Tento rok sme boli všetci vyzvaní, aby sme si splnili spoločenskú povinnosť a dali sa zaočkovať. Spoločenská povinnosť je pre mňa individuálny akt, pri ktorom osobným jednaním ovplyvňujeme celú spoločnosť. Tak ako má dopad na kvalitu života celej spoločnosti náš volebný hlas a fakt, či ho uplatníme, obrovský dosah na životy iných a celej spoločnosti má aj skutočnosť, či sme si dali, alebo nedali pichnúť vakcínu.

Prospešnosť tohto kroku podporila drvivá väčšina lekárskej aj vedeckej obce. Vlastne všetci, až na pár excentrických výnimiek, ktoré sa nájdu vždy, a ktorých motívy by sme mali o to dôkladnejšie preskúmať. Na Slovensku sa väčšina ľudí rozhodla si túto povinnosť nesplniť a očkovať sa nedali. Sociológ Michal Vašečka hovorí o silnom rozklade hodnôt, nedôvere k inšitúciám a chýbajúcom kritickom myslení.

Skryť Vypnúť reklamu

Priznám sa, že dilemu, či sa dať, alebo nedať očkovať som nemusela riešiť vôbec. Otázku, či v istých veciach dôverovať odborníkom, ktorý študovali dlhšie a kvalitnejšie školy ako ja, mám dávno vyriešenú. Veď najhrubšia kniha, z akej som sa kedy musela učiť na skúšky na vysokej škole boli Dejiny divadla. Uznajte, že to zo mňa odborníka na farmáciu nerobí. Zároveň treba pripustiť, že nedôvera v inštitúcie je na Slovensku opodstatnená. No problém je to celospoločenský a každý jednotlivec by mal prijať svoju čiastkovú zodpovednosť. Funkčné inštitúcie nepadajú z neba a nikto nám ich nedlží.

Okrem nedôvery v inštitúcie vstupuje do vzorca nášho chovania aj viera. V tomto prípade viera vo svetové sprisahanie. Ľudia nedôverujú väčšinovému hlasu odborníkov, pretože tí sú podľa nich iba skorumpovanými a zmanipulovanými bábkami v rukách nevideteľnej šedej eminencie, ktorá riadi svet. Preraziť túto membránu, pod ktorou sa ukrýva pravda, sa podarilo iba pár odvážnym jednotlivcom. Na kredibilite im pridáva aj fakt, že vždy, keď nájdu spôsob ako šíriť vládou zatajované informácie o tom, ako to na tomto svete naozaj je, niekto ich zakáže a snaží sa im zamedziť prístup k médiám verejného vplyvu.

Skryť Vypnúť reklamu

Viera už desťtisíce rokov pomáha ľuďom uchopiť svet a zľahčuje údel tvora, ktorý je dosť múdry na to, aby ho vydesilo vedomie vlastnej konečnosti. Človek je majstrom v hľadaní presahov. Pocit vlastnej výnimočnosti mu pomáha prežiť v nehostinnom temnom vesmíre, kde tak naozaj tvorí len povrchový lišaj na zrnku prachu zvanom Zem. Táto túžba obsiahnuť svet stála pri zrode mnohých ohromujúcich vecí, od gregoriánskych chorálov až po zlatom vyzdobené mešity. No nie náhodou je dôležitým učením každého svetového náboženstva aj pokora. Bez nej človek môže mylne podľahnúť pocitu vlastnej dôležitosti. Viera vo svetové sprisahanie je podľa mňa práve prejavom takéhoto nedostatku pokory. Je ťažké priznať si, že naša spoločnosť je vo svojej podstate chaotická a nepredvítateľná. Iste, vďaka priepastiam v majetku a vo vzdelaní, existuje veľa naozaj mocných ľudí, ktorým zákulisné sprisahnia nie sú cudzie. No od svetovládcu, ktorý by dokázal zmagoriť celú odbornú obec, má každý jeden z nich ešte veľmi ďaleko.

Skryť Vypnúť reklamu

Nedostatok kritického myslenia, ktoré by ľuďom pomohlo lepšie sa zorientovať v tom, čo je a nie je reálne, je priamym dôsledkom nášho slabého vzdelávacieho systému. Emocionálnu výchovu, ktorá by pomohla ľuďom zorientovať sa v sebe a ovládnuť vlastné strachy, v osnovách nenájdete. Vedenie ku kritickému mysleniu len okrajovo, a aj to je samozrejme veľmi závislé na osobnosti pedagóga. A osobnosti v našom vzdelávacom systéme síce nájdete, ale je ich príliš málo na to, aby ovplyvnili celok. Takže jednou odpoveďou ako v budúcnosti zamedziť tragédii, ktorá sa u nás dnes odohráva, je reforma školstva vrátane dramatického navýšenia platov pedagógom a lepšieho sita pri ich výbere.

Za jeden z hlavných predmetov, ktorý by mal pribudnúť na všetkých stupňoch škôl, pokladám internetovú gramotnosť. Schopnosť rozlišovať seriózne a neseriózne zdroje na internete je pre dnešnú spoločnosť kľúčovým faktorom, ktorý veľa mení. Agresivita v tóne spravodajstva konšpiračných webov by mala byť všeobecne rozpoznateľným varovným signálom. Keď niekto svoje pravdy pľuje s horúcou sírou na všetky strany, nemalo by to ľuďom imponovať. Samozrejme hovoríme o spoločnosti, v ktorej je agresivita vo verejnej debate neprípustná, a v ktorej je tiež neprípustné, aby pedagógovia vrieskali na svojich žiakov.

Nedostatok proporcionality v myslení ľudí sa prejavuje aj vo vnímaní izolácie. V prvom rade, aj keď som nenavštevovala veľmi kvalitné školy, chápem princíp kvapôčkovej infekcie. Nepotrebujem vládu, aby mi prikázala, že keď sa čísla zhoršujú, mám sedieť doma a dávať si pozor. Pokladám to za prirodzené a zodpovedné konanie. Je to to málo, čo môžem urobiť, aby som zachránila ľudí pred smrťou a utrpením a uľahčila život lekárom a sestrám. Pri rozhodovaní ako sa tieto dni zachovám, vôbec nehrá úlohu, ako sme sa sem zase dostali. Dôležité je len, čo ja teraz môžem urobiť, aby to nebolo horšie a urobím to znovu a bez reptania, aj keď som niektorých svojich priateľov nevidela už viac ako dva roky.

Chápem, že izolácia ľuďom neprospieva, no zároveň, vzhľadom na veľkosť ohrozenia, ktorému čelíme, mi pobyt vo vyhriatom byte plnom mašiniek s aplikáciami, ktoré nás kedykoľvek dokážu spojiť s inými ľuďmi tvárou v tvár, nepríde ako taká strašná tragédia. Rozhodne to nie je niečo, kvôli čomu by sme sa mali porovnávať s obeťami holokaustu. Znovu tu vyvstáva otázka pokory. Namiesto toho, aby sme si vážili, čo všetko máme, hystericky kričíme, keď nám niekto stúpi na malíček.

Včera na Slovensku umrelo na covid 51 ľudí. To je plný autobus. Boli to veľmi konkrétni ľudia s konrétnymi túžbami a snami. Nikto z nich nechcel umrieť, všetci tu ešte chceli byť. V Nórsku, kde je počet obyvateľov podobný ako na Slovensku, no vzdelávací a zdravotný systém aj viera v inštitúcie na omnoho vyššej úrovni, neumrel na covid v piatok nikto. Vôbec nikto. Ten rozdiel? 71% plne očkovaných ľudí a dôvera vo vládne opatrenia.

Každý človek, ktorý sa na Slovensku dobrovoľne nedal zaočkovať proti covidu je spoluzodpovedný za túto situáciu a za smrť ľudí, ktorí tu ešte mohli a chceli byť. Neočkovaní ľudia túto tragickú súvislosť, ktorej sa dalo predísť, vytesňujú. Namiesto toho chcú, aby sme sa sústredili na otázku porušovania ich slobôd. No určite sa zhodneme na tom, že v civilizovanej spoločnosti nemám právo na slobody, ktoré niekomu inému spôsobia smrť. Debata sa dostala na poriadne absurdnú úroveň.

V tých pár diskusiách, ktoré som mala s nezaočkovanými ľuďmi som bola obvinená z agresivity, nedostatku tolerancie a polarizácie spoločnosti. Ich argumentácia mi pripomína človeka, ktorý sedí v lotosovej pozícii na tvári iného človeka a blokuje mu dýchacie cesty. Človek pod ním sa zmieta a dusí v agónii, zatiaľ čo mi antivaxer pokojným hlasom s miernym podráždením z mojej radikálnosti v názore, či dôsledkom mojej svojvôle niekto umrie, alebo nie, vysvetľuje, že najdôležitejšie predsa je, aby sme sa navzájom rešpektovali a mali sa radi. Ja som predsa očkovaná, tak o čo mi ide? Oni rešpektujú moje rozhodutie a ja mám rovnako zmierlivo reagovať na to ich. Peace, sister.

Na rozdiel od tohto obrazného prirovnania, ľudia v nemocniciach sa dusia veľmi reálne. Každý, kto niekedy zažil alergickú reakciu vie, že nemožnosť nadýchnuť sa je jednou z najdesivejších skúseností aké môže človek zažiť. V tejto chvíli sa už lekári rozhodujú, koho na to ECMO pripoja a koho nechajú zadusiť sa. Smrť zadusením je veľmi zlá, niečo z čoho sa vaša duša nespamätá ani nasledujúcich päť životov.

Pred pár týždňami som v Prahe debatovala s mojou mentorkou pedagogického vzdelávania, ktorej profesionálny vhľad si veľmi vážim. Pár dní sme sa úspešne vyhýbali tejto téme. Neviem prečo porušila embargo. Zrazu nadhodila, aká je rada, že je na Slovensku je tak málo očkovaných ľudí. Spýtala sa ma, či som aj ja rada. Počuť takéto slová od človeka, ktorého máte v úcte, to je ako studená sprcha. Odvetila som: "Nie, ja nie som rada." A ona na to: "Aj židom najprv zakázali reštaurácie." Ďalšia ľadová šľaha. Komentovala fakt, že ako neočkovaná má v Česku zakázaný vstup do podnikov. Myslím si, že porovnávať túto situáciu so situáciou židov v Nemecku v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia by malo byť trestné. Povedala som jej, že to množstvo tragédií, ktoré sa odohrávajú v rodinách v mojom okolí ma veľmi sužuje. Niekde umierajú aj dve generácie v priebehu pár týždňov. Odpovedala niečo na ten spôsob, že keby neumreli na toto, umreli by na niečo iné, pretože prišiel ich čas. Šokovalo ma to. Len pár minút predtým sa dušovala, že do nej vakcínu nikto nedostane, pretože pred rokmi mala po vakcinácii zlú reakciu. To znamená, že aj ona chce žiť pokiaľ sa dá. A predsa jej nevadí smrť iných, ktorej sa dalo zabrániť.

V tejto situácii mi naozaj nezostáva veľa empatie pre chudákov občanov, ktorí "musia" nosiť rúška a "musia" dodržiavať nariadenia. Je mi ľúto, že nie sú dosť vzdelaní a tak "musia". Keby mali lepšie vedomosti, tak by jednoducho "chceli" a bolo by to pre nich ľahšie. No nemám nad nimi štipky zľutovania, pretože všetok môj súcit patrí rodinám, ktoré prichádzajú o svojich blízkych (často o niekoľkých zároveň) a najmä veľmi súcitím s pracovníkmi nášho poddimenzovaného zdravotníctva. V Hippokratovej prísahe stojí: "Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím." Slovenskí lekári a sestry sú dnes každodenne vystavení početným tragédiám, ktorým sa dalo zabrániť. Pracujú v nedôstojných podmienkach za neprimeranú odmenu. Situácia je duševne aj materiálne na hrane možného, bojujú so zúfalstvom a vyčerpaním. Je to krivda a bezprávie. Kto ochráni ich?

Simona Rezníčeková

Simona Rezníčeková

Bloger 
  • Počet článkov:  29
  •  | 
  • Páči sa:  11x

"Ať tu jsme omylem, ať tu nastavujeme uši nebo hledáme hajzl, jsme tu pro velké naslouchání světa." Michal Huvar Zoznam autorových rubrík:  FIlmPortrétÚvahaKnihaVýstava

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu