Učiteľom a rodinám v povianočnom a predvolebnom medzičase...

 Zrkadlí sa v stave, vývoji a rozvoji individuálneho a spoločenského vedomia a svedomia, ľudského faktora a dimenzií, rozhodujúcich sa a konajúcich jednotlivcov. V napredovaní štátnych a občianskych spoločenstiev a ich prosperity v európskej a svetovej konkurencii... 
 Ak váš potomok zatúži po pedagogickej práci, profesii a učiteľskom povolaní, ozrejmite mu, do „čoho" ide a „čo" ho čaká. Všetky, aj ekonomické aspekty jeho profesijnej voľby a životnej dráhy. Pripomeňte mu, že raz bude musieť uživiť svoju rodinu, ale i to, že leví podiel na vzdelaní, študijných a pracovných návykoch protagonistov ktorejkoľvek profesie a ich profesijnej príprave - majú práve učitelia na všetkých úrovniach...
 Prvácka učiteľka, ktorá učila mňa a ostatné deti písať, čítať a počítať, spievať a recitovať, ďalší, ktorí nás vzdelávali, učili byť ľuďmi, vštepovali nám mravné a morálne zásady, otvárali dvere, cesty a rozhľady poznania, pripravovali na profesiu, remeslo, maturity a prijímačky, dožili a dožívajú svoj život veľmi skromne a často na pokraji zabudnutia. Na svoje prvé a najdôležitejšie učiteľky a ženy (popri matke a otcovi), nezabudol som. Ich obraz sa mi i dnes, po rokoch, vybaví v pamäti. Boli úžasné.
 Tu a teraz si uvedomme, že požiadavky učiteľov, nielen požiadavky na nich samotných, sú taktiež, a viac, než len oprávnené. Ide (aj, či len?) o naše deti. Žiaľ, učitelia „ustúpili z gréckej cesty" tak, ako vždy doposial...
 Predbežne (?) vrátili sa za katedry - pokračujúc v neprerušenej práci. V skromnosti a za menej, než si nárokovali lekári...
 Talentovaný, dobre komponovaný a kvalitný učiteľ, dáva svojim žiakom viac, než zoberie od svojho chlebodarcu. Učiteľské kvality v procese vyučovania (vzdelávanie a výchova) „prevteľujú" sa do vzdelanostných a ľudských kvalít žiakov a študentov. Na všetkých úrovniach.
 Poďme do tried, pripomeňme si poznatky z monitorov (pripravuje sa piatacky), v stručnosti (pomimo iných problémov s učebnicami, vzdelávacími programmi a obsahmi vzdelávania, praxou vzdelávania a výchovy)...
 Dôraz je kladený na odbornosť a kvalifikáciu na úkor všeobecnej gramotnosti. Žiaci nevedia svoje vedomosti uvádzať do života.
 Majú problém porozumieť čítanému textu. Taktiež s chybnou písomnou komunikáciou, gramaticky (často bez diakritiky, á la esemesky), a v tvorbe súvislých komunikátov. Zväčša i perá držia „svojsky", čo im sťažuje rukopis (sekundárni, nepraví dysgrafici).
 Všeobecná vnútorná výbava a duchovné obsahy vedomia žiakov a študentov pokrivkávajú za ich odbornou kvalifikáciou. Klesá úroveň slovenského školstva v zahraničných rebríčkoch.
 Nemenej závažným (rušivým prvkom v práci učiteľov) je hostilita, neprispôsobivé (asociálne a antisociálne) správanie, vzdor a odpor voči autoritám, agresivita smerovaná proti spolužiakom, učiteľom, vychovávateľom, proti majetku (súkromnému, verejnému, vandalizmus, trestnoprávne kvalifikované ako poškozovanie cudzej veci), záškolactvo, násilie, týranie zvierat, slabších jedincov, šikana, vydieranie, detská kriminalita...
 Spýtavý zrak verejnosti obracia sa na školu, volá po prevencii a riešeniach. Pravda je kdesi uprostred. Vo vzťahu štátu k rodine a škole, z hľadiska ich spoločného jazyka, záujmov a cieľov. Alibizmus lieta medzi nimi ako Čierny Peter.
 Jablkom sváru je zodpovednosť za deti. A jej, už tradičné „podsúvanie" škole. Rodičia sa spravidla vyviňujú. Pribúdajú stále ťažšie zvládnuteľní žiaci, množia sa poruchy v komunikácii, správaní, tečúce nervy bezprávnych a bezmocných pedagógov, versus sťažnosti urazených, nevinných a dotknutých rodičov.
 Prvotnú zodpovednosť nesie rodina. Najmä za maloletých. Aj zo zákona. Sociálne neprispôsobivá, ľahostajná, bohorovne sebavedomá, nespolupracujúca kategória je rušivým a retardujúcim prvkom pedagogického procesu.
 Rodina je základom štátu a jeho prosperity. Od jej a jeho prvopočiatkov. Pripravuje svojho potomka (trebárs budúceho prezidenta) na vstup do školy (osobná hygiena, etiketa, protokol, zvnútornená disciplína, úcta a rešpekt voči autoritám).
 Dieťa prichádza do školy umravnené a dobre motivované. Vnútorne i navonok otvorené a pripravené stať sa subjektom vzdelávania (vyučovanie ako vštepovanie systému informácií, poznatkov a vedomostí do vedomia vzdelávaných (učiacich sa) a výchovy - vštepovanie systému etických, mravných, estetických hodnôt, do vedomia vychovávaných.
Nezriedka platí: Aká rodina a rodič - také dieťa. Ideálny stav nie je.
 Vzdávam hold rodičom, starým rodičom, adoptívnym rodičom a opatrovníkom, vzorne a s láskou starajúcim sa o svoje a zverené deti. Uprednostňujem klasickú rodinu, spečatenú dobre prosperujúcim manželstvom. S jej tradíciou a dedičnou postaťou. V sekulárnom i kresťanskom zmysle a význame rodiny. Kde biologickí rodičia rovným dielom poskytujú lásku, výchovu a vzdelanie svojim ratolestiam. Každý za seba (mužský a ženský vzor) a vedno spolu. Ostatné formy pokrivkávajú svojou nedokonalosťou. Česť dobrým výnimkám.
 Škola dieťaťu poskytuje základy vzdelania a vzdelanosti. Podporuje rozvoj nadania, talentu, schopností, komunikatívnych, sociálnych a praktických zručností pre život, alebo ďalšie vzdelávanie, vrátane poradenstva pri voľbe životnej (profesijnej) dráhy a povolania. V ideálnom prípade - aká škola (učiteľ), taký žiak.
 Učiteľ má žiakov učiť, vzdelávať a výchovne viesť a usmerňovať. Interaktívnym spôsobom otvárať obzory vzdelania, radiť, odporúčať a ponúkať, pozitívne posilňovať (pochvala a výsledky ako odmena) a dobre motivovať.
 Svoje pedagogické majtrovstvo a didaktické stratégie predvádzať spoza katedry a nie po záchodoch, chodbách a šatniach vyšetrovaním, kto-kde a koho zbil, okradol, vydieral a šikanoval, pil, fajčil, fetoval, počmáral stenu, spôsobil škodu...
 Pedagóg je zneužívaný. Supluje prácu kohosi iného. Jeho úlohou je najmä príprava na výuku a vyučovanie. Ktosi mu pridáva nadbytočnú administratívu, kradne energiu a odvádza pozornosť inam. Stráca autoritu, dôstojnosť a stavovský majestát.
 Pre slovenské školstvo je príznačný syndróm straty zápalu, predčasnej vyhoretosti, vyčerpanosť.
Hlási sa potreba monitoringu priestorov školy a príslušenstva. Na ochranu pedagógov a žiakov. Nie proti nim. Pre pokoj a pohodu v učebni. Dokumentáciu skutkov. Označenie páchateľa a nespratníka. Úradný záznam s priloženými vecnými dôkazmi. Riaditeľ (poverený zástupca) rozhodnú o ďalšom spôsobe vybavenia veci. V súčinnosti s vnútornými inštitútmi školy (školská, pedagogická rada), odborníkmi (školský psychológ), rodičmi, prípadne, orgánmi činnými v trestnom konaní.
 Škola je zmietaná vôľou a „nápadmi" („produktmi") „tiež odborníkov", politikou a politikárčením. Politika a nacionalizmus do školy nepatria. Lebo - „čo zaseješ, budeš žať". 
 Za katedrami majú stáť silné pedagogické osobnosti reálne, nielen papierovo chránené zákonom. S prirodzenou, nenásilnou autoritou a rešpektom, majúcich úctu rodičov, žiakov a verejnosti, na báze kvalitnej, nerušenej a sústredenej profesionálne odvedenej práce, sústavne, dobrovoľne a ochotne (nevynucovaná samozrejmosť) vzdelávajúcich sa učiteľov.
 Primerane existenčne zabezpečených a spoločensky ohodnotených. Pod dikciou dobrého školského zákona a prehľadného odmeňovania. Prax a výsledky ich preveria.
 Niektorí zámožnejší rodičia priam chcú, aby sa ich miláčkovci predvádzali v značkovom oblečení a obuvi. Predvádzajú tak sami seba a svoj „spoločenský" status a prestíž. Ostatným je smutno a ľúto. Rodičom i deťom. Nastupuje trudnomyseľnosť, závisť, deprivácie, agresivita, šikana, vydieranie. Školák má byť upravený jednoducho, čisto a účelne. Mobil v škole nepotrebuje. Ani výnimočne.
 Utópia - aktuálne nemožné. Len v úvahe. O školských uniformách. Tie by „zotreli" sociálne rozdiely. Nech sa žiaci reálne prezentujú a predvádzajú vedomosťami, znalosťami, zručnosťami a schopnosťami, talentom, nadaním a výsledkami. Nech „neklamú telom". Prináša to zlo, závisť, nevraživosť a nenávisť. Uniforma by bola vonkajším poznávacím znakom príslušnosti k svojej škole. Má mnoho odporcov. Nepravých (falošných a pomýlených) obhajcov „individuálnej slobody". Pozitíva prevažujú. Finančné náklady nedovolia.
 Mravnosť je súčasť etiky, estetiky obliekania a vkusu. Dievčatá provokatívne „ponúkajú" svoje polonahé zadky a vnady, čo umožňuje a „legalizuje módny imperatív". Spoluzodpovednosť aj za prípadné „incidenty" nesú matky. Svoju rolu by mali zohrať učiteľky (vychovávateľky) svojím: „Dievčatá, na slovíčko..." Aj pohovory s rodičmi v rámci intímnejších rozhovorov o sexualite, vkuse a veciach, o ktorých sa vraví skôr pošepky...
 Chlapci zasa „machrujú" a maskulínne predvádzajú sa (drsnosťou, hrubosťou a vulgárnosťou). Často inak, než by mali. A dievčatá im to nadšene „konzumujú". Mala by to byť „parketa" učiteľov (vychovávateľov) v debatách na tému: Mužské vzory budúcich mužov, manželov, partnerov, otcov a rodičov...
 Neponechávajme deti napospas ohlupujúcej televízii a ulici, zaujímajme sa, čo robia, keď si myslia, že sú mimo náš dohľad (aj pri internete), vytvorme viac priestoru aktívnej mediálnej výchove doma i v škole, poradenstvu vo voľbe záujmov, diskutujme, zhovárajme sa s nimi, debatujme. Pri spoločných hrách a činnostiach. Čo najviac v prírode a zdravom pohybe.
 Žiaduce je viac estetiky. Výuky základov teórie a dejín umenia, výtvarnej kultúry, literatúry, hudby a tanca, debát pri konkrétnych videných, hmatateľných a počuteľných artefaktoch, hlasného čítania, rozborov čítaného, maľby, grafiky, plastiky a architektúry. Bez zreteľa na predpokladanú budúcu profesijnú orientáciu a životnú dráhu.
 Popri evolučnom darwinizme, akceptujme aj kreacionizmus. V rovnoprávnej pluralite názorov. Deti, žiaci a študenti majú právo na vlastný svetonázor. Výuka náboženstva v jej "tradičnej" (spravidla katolíckej) forme a podobe, je jednostranná a obmedzujúca.
 Stráca sa spisovná slovenčina, ortoepia. Často aj u učiteľov, následne ich žiakov, chybnú slovenčinu počuť z médií od televíznych (rozhlasových) moderátorov a verejne (mediálne) činných „rétorov". V dobrej viere, učíme sa od svojich „vzorov".
 Deti majú nesprávne a zlé „vzory" aj v kadejakých (!) pochybných „celebritách" a „elitách".
 Taktiež zaostáva rozvoj samostatných prezentačných, verbálnych (rétorských) schopností a zručností žiakov a študentov prostredníctvom prezentačných programov (vlastných prezentácií) a ich nácvikov v škole.
 Pokrivkáva aj pozornosť a vnímavosť voči sociálnym a psychologickým aspektom diferenciácie a zaraďovania sa detí a mládeže do konvenčných a nekonvenčných, formálnych a neformálnych , alebo, alternatívnych skupín. Aj vo veciach uniformity, uniformovanosti, všednosti (šedivosti), v kategóriách jedinečného, zvláštneho a výnimočného. 
Ktosi im „zavelí uniformu". Oni mu ju „zbaštia" a sú „in". V bezpečí skupiny. Prijali jej jazyk, slovník, hodnotový systém a správanie. Ostatok je „out". Alebo v inej uniforme. Inak by sa cítili nahí. A zneistení. Kto vie, rozumie...(sociálna psychológia).
 Trestnú zodpovednosť štrnásťročných, zakladá jasné vedomie, rozlišovacia a posudzovacia schopnosť a vôľa páchateľa. Za priestupky, prečiny a trestné činy mladistvých páchateľov, spolu s maloletými, v primeranom rozsahu a podiele zodpovednosti má znášať rodič (zákonný opatrovník). Za hmotnú škodu úplne.
 Nastávajú zlé, ba, ešte horšie časy. S „gréckou cestou" i bez nej. Návrat ku konzervatívnym a históriou dobre overeným hodnotám, správaniu a pozitívnym vzorom podľa zásad a princípov etiky, morálky a mravnosti, je viac, než len nevyhnutný.
 Konajme (učitelia i rodičia) tak, aby sme našim deťom a vnúčatám nemuseli od rána do večera klamať. Treba vedno zomknúť rodinu s deťmi a školou. Do pevnej triády. Pod rozumnou a prezieravou gesciou, garanciou a ochranou štátu, ktorý si tú česť, byť dobrým štátom, musí zaslúžiť. Za cenu predčasných volieb a novej, ostatnej, podmienečnej šance. 
 Kým si pravda obuje čižmy, lož obíde pol sveta. Pod pätou pravdy klíči pochybnosť. Koľko lásky dáme, malo by sa nám vrátiť. Láska nie je o peniazoch.
 Nie vždy to vychádza. Nedajme sa odradiť.