Skúsenosť starostu: medzi zodpovednosťou a vplyvom
Keď som pred dvadsiatimi rokmi prvýkrát otvoril dvere starostovskej kancelárie, veril som, že obec je základnou bunkou demokracie. Po rokoch skúseností, reformách, krízach aj politických turbulenciách tomu verím ešte viac.
Zároveň som si však bolestivo uvedomil, že hoci samosprávy zabezpečujú väčšinu verejných služieb v krajine, ich hlas pri tvorbe zákonov je často len formálny. Mnohé legislatívne zmeny, ktoré zásadne ovplyvnili život obcí, prišli bez diskusie, bez analýz a niekedy aj bez elementárnej znalosti toho, ako veci fungujú v teréne.
A dôsledky? Tie zostali v území.
Keď štát rozhodne a obec nesie dôsledky
Každodenná prax starostov a primátorov má jednu spoločnú črtu: občan sa neobracia na ministerstvo. Obracia sa na obec. A obec musí reagovať – bez ohľadu na to, kde rozhodnutie vzniklo.
Nie je výnimočné, že legislatívne zmeny prichádzajú narýchlo, bez dostatočnej odbornej diskusie či bez reálnej znalosti fungovania samospráv. Obce tak často hľadajú spôsob, ako zaplatiť alebo zabezpečiť niečo, čo nevzniklo s nimi, ale nad nimi.
Zodpovednosť zostáva v území, ale vplyv na rozhodovanie nie. A to je problém, ktorý sa v praxi opakovane vracia.
Zodpovednosť a vplyv musia byť v rovnováhe
Ak má verejná správa fungovať, musí medzi zodpovednosťou a vplyvom existovať rovnováha. Nie je udržateľné, aby samosprávy niesli očakávania občanov, zabezpečovali kľúčové služby a zároveň mali len obmedzenú možnosť vstupovať do legislatívneho procesu vtedy, keď sa prijímajú rozhodnutia s priamym dopadom na ich fungovanie. Táto nerovnováha nie je teoretický problém. Je to každodenná realita.
Právo veta ako prirodzená poistka systému
Aj preto sa v odbornej diskusii, vrátane spoločného pozičného dokumentu samospráv, objavuje návrh na zavedenie práva veta pre samosprávy. Nie ako nástroj blokovania štátu. Nie ako nástroj konfliktu. Ale ako prirodzená poistka.
Ako možnosť vrátiť zákon na opätovné prerokovanie v prípade, že:
bol prijatý bez dostatočnej odbornej diskusie,
zásadne zasahuje do kompetencií samospráv,
alebo má významné dopady na ich financovanie.
Ide o odkladné, nie absolútne veto – podobné tomu, ktoré má prezident. Parlament by si zachoval posledné slovo. Štát by nestratil schopnosť rozhodovať.
Samosprávy by však získali nástroj, ktorý im umožní povedať: „Toto rozhodnutie si zaslúži ešte raz otvoriť, lebo jeho dôsledky ponesieme my a naši obyvatelia.“ A to je rozdiel medzi formálnou konzultáciou a reálnym partnerstvom.
Domáci problém si vyžaduje domáce riešenie
Pri pohľade do zahraničia vidíme rôzne modely fungovania verejnej správy. Niektoré štáty majú silnú ústavnú ochranu samospráv, iné stabilnejší legislatívny proces a prirodzený rešpekt k regionálnej úrovni riadenia.
Slovensko je v tomto smere špecifické. Nemáme ani silnú ústavnú poistku, ani dostatočne stabilné prostredie pre samosprávy. Zmeny prichádzajú často rýchlo a bez hlbšej odbornej diskusie.
Právo veta preto nevzniká ako teoretický koncept. Je to reakcia na konkrétnu skúsenosť. Je to slovenská odpoveď na slovenský problém.
Silnejší štát potrebuje silnejšie územie
Diskusia o práve veta nie je o presúvaní moci. Je o kvalite rozhodovania. Štát, ktorý dokáže zapojiť skúsenosť z územia ešte pred prijatím rozhodnutia, robí menej chýb, prijíma udržateľnejšie riešenia a posilňuje dôveru občanov.
Silné samosprávy nie sú slabosťou štátu. Sú jeho oporou.
Základ štátu si zaslúži ochranu
Samospráva nie je prekážka. Je to základ štátu. A štát, ktorý nepočuje svoj základ, riskuje, že raz prestane fungovať.
Ak chceme silné regióny, kvalitné verejné služby a dôveru občanov v inštitúcie, musíme začať tým, že dáme samosprávam nielen zodpovednosť, ale aj primeraný vplyv.
Právo veta pre samosprávy nie je o moci. Je o rovnováhe.
A o rešpekte k tým, ktorí sú ľuďom najbližšie.
PhDr. Ing. Róbert Balkó starosta obce Kolíňany
