Ukázalo sa to napríklad aj pri nedávnej návšteve u lekára, kde sa môj Paťo podrobil malému, ale nepríjemnému zákroku. Celkom dobre znáša bolesť, cestou domov však poplakával a tak mu moja žena navrhla, že si ako „bolestné“ môže vybrať nejakú hračku.
- „Ja nechcem novú hračku, mám dosť hračiek“, zavzlykal cez slzy.
Štandardné dieťa vie vycítiť kde sú hranice možností a takúto ponuku by si nenechalo ujsť. My však máme šťastie na „neštandardné“ dieťa, ktoré viac než hračky preferuje zážitky. S motúzikom, kameňmi a s palicou sa pohrá lepšie než s hi-tech vesmírnymi hračkami. Aj nakupovať s ním je pohodová záležitosť, bez hysterických scén typu - „ale ja chcem toto, ale ja chcem tamto!“
V tejto súvislosti mi Gréci pripadajú, ako keby žili mimo reality, alebo ju zanovito odmietajú vidieť. Svoje rozsiahle pôžitky, ktorými si prežrali svoju najbližšiu budúcnosť, berú ako niečo, na čo majú automatický nárok, bez ohľadu na stav štátnej pokladnice.
Pri čítaní novín na gauči sa z druhej strany ozve môj syn – „ocko, tu píšu, že oni skončili existovať“. Po chvíľke pobavenia sme sa so ženou zhodli, že až tak zlé to s nimi snáď nebude, ale je najvyšší čas, aby sa tí rozmaznaní grécki socialisti zobudili a začali sa správať zodpovedne. Na pozadí dnešných udalostí mám pocit, že nie sú schopní pochopiť ani postoj toho malého dieťaťa, ktoré vedome odmieta novú hračku, lebo ich už má dosť. Skúsenosti zároveň ukazujú, že socialisti (nielen grécki) nikdy nemajú dosť a vieme, kam až to v zadlžovaní krajín v ošiali populizmu dokážu doviesť. A to mi s ohľadom na budúcnosť našich detí nepridáva na nálade...
"Ocko, oni skončili existovať"...
