Rodičia riešia ešte jednu vec navyše: či to zvládne.
A práve táto otázka je možno dôležitejšia ako všetky ostatné.
Odchod z domu veľmi rýchlo ukáže, koľko vecí za mladého človeka dovtedy nenápadne riešilo jeho okolie. Doma funguje veľa vecí automaticky. V zahraničí zrazu nie.
A práve tam sa začína časť vzdelávania, ktorá nemá predmet, skúšku ani kredit.
Pri svojej práci stretávam študentov pred odchodom aj po prvom roku v zahraničí. Rozdiel býva často výrazný. Nie v tom, koľko toho vedia, ale v tom, ako fungujú.
Človek, ktorý ešte pred rokom potreboval pomoc s formulárom, dnes rieši bývanie v Kodani, prácu popri škole a projekt s ľuďmi z viacerých krajín.
Nie vždy hladko. Nie vždy bez chýb. Ale práve chyby sú súčasťou procesu.
A tu podľa mňa vidno jeden z rozdielov medzi naším tradičným pohľadom na vzdelávanie a tým, čo som videl najmä v Škandinávii.
Dánsko ani Fínsko nepôsobia ako systémy posadnuté tým, aby študent vedel čo najviac vecí naspamäť. Oveľa viac ich zaujíma, čo dokáže urobiť, keď presný návod neexistuje.
Dostane projekt, problém, zadanie od firmy. Má niečo navrhnúť, vyriešiť alebo obhájiť.
V Dánsku je tento spôsob práce viditeľný veľmi jasne. Veľa programov stojí na Problem-Based Learning, tímovej práci, projektoch a prepojení s firmami. Súčasťou mnohých odborov je aj pracovná stáž.
Keď to porovnáte s modelom, ktorý stále dobre poznáme – prednáška, poznámky, skriptá, skúška, ďalší predmet – rozdiel je pomerne výrazný.
Samozrejme, aj na Slovensku máme výborných učiteľov a moderné školy a aj v Dánsku sa dá zažiť nudná prednáška. Rozdiel je skôr v tom, čo systém považuje za normálne.
Na severe sa od študenta oveľa prirodzenejšie očakáva aktivita. Že sa ozve, bude mať vlastný názor, položí otázku alebo vysvetlí, prečo s niečím nesúhlasí.
A dnes je tento spôsob práce ešte dôležitejší.
Umelá inteligencia už dokáže písať, analyzovať, programovať aj vysvetľovať. Vzdelanie preto nestráca hodnotu, ale mení sa to, čo od neho potrebujeme.
Menej bude záležať na tom, kto si zapamätá najviac informácií, a viac na tom, kto vie pochopiť problém, pracovať s technológiami, spolupracovať s ľuďmi a naučiť sa niečo nové.
Aj preto si myslím, že najväčšou hodnotou štúdia v zahraničí nemusí byť samotná zahraničná univerzita.
Je ňou zahraničie.
To, že sa človek ocitne medzi ľuďmi, ktorí nevyrastali rovnako ako on. Zistí, že to, čo doma považoval za samozrejmosť, je iba jeden zo spôsobov, ako sa dá fungovať.
Po čase sa prestane pýtať: „Ako sa to robí u nás?“
Začne sa pýtať: „Čo funguje najlepšie?“
To je podľa mňa veľmi cenná schopnosť.
Neznamená to, že všetko v zahraničí je lepšie. Nie je. Nie každý program stojí za cestu cez polovicu Európy a nie každý študent potrebuje odísť.
Aj Škandinávia má svoju cenu. Bývanie v Dánsku nie je lacné, životné náklady sú vysoké a prvé mesiace môžu byť komplikované.
Ale aj toto je súčasť skúsenosti.
Štúdium v zahraničí nie je predĺžený Erasmus. Je to normálny život v inom prostredí.
Keď si mladý človek popri škole nájde prácu, začne hospodáriť s peniazmi a organizovať si čas, veľmi rýchlo pochopí veci, ktoré sa z učebnice nenaučí.
Dánsko je pre slovenského študenta zaujímavé aj tým, že štúdium na verejných vysokých školách môže byť pre občanov EÚ bez školného. Podobné možnosti ponúka aj Fínsko. Zároveň ide o prostredia, kde je silné prepojenie škôl s praxou a firmami.
Po troch alebo štyroch rokoch sa potom ukáže, že titul bol iba časť výsledku.
Tá druhá sa nikde nevytlačí.
Je to angličtina, nad ktorou už človek nepremýšľa. Schopnosť fungovať v medzinárodnom tíme. A vedomie, že ak sa zajtra presťahuje do iného mesta alebo krajiny, pravdepodobne si poradí.
Preto by som dnes pri výbere vysokej školy neriešil iba rebríčky.
Pýtal by som sa skôr: kde sa tento mladý človek za tri alebo štyri roky najviac posunie?
Pre niekoho bude správna odpoveď Bratislava, Brno alebo Praha. Pre iného Dánsko, Fínsko či úplne iná krajina.
Aj preto má zmysel pozrieť sa na štúdium v Dánsku a štúdium vo Fínsku nielen cez zoznam odborov a univerzít.
Nie ako na útek zo slovenského školstva.
Skôr ako na možnosť stráviť niekoľko dôležitých rokov v prostredí, ktoré mladého človeka naučí väčšej samostatnosti, zodpovednosti a schopnosti poradiť si.
A možno práve to je nakoniec jedna z najcennejších vecí, ktoré si zo zahraničia
