Zatiaľ čo rétorika vlád bola vždy vyhranene sociálna, protimonopolná a zameraná na ochranu „obyčajného človeka“, reálna hospodárska politika vytvorila mimoriadne stabilné a profitujúce prostredie pre úzky okruh domácich finančných a priemyselných skupín.
Ilúzia sociálneho štátu: Ako dve desaťročia populistickej politiky vytvorili raj pre vyvolených
Na prvý pohľad bol príbeh slovenskej politiky po roku 2006 jednoduchý: na jednej strane stál štát, ktorý sa nahlas hlásil k sociálnej demokracii, bojoval proti monopolom a sľuboval ochranu „obyčajného človeka“ pred dravým kapitálom, a na strane druhej občania, ktorí počúvali o bezplatných vlakoch, 13. dôchodkoch a zmrazených cenách energií.
Pohľad na bilanciu dvoch desaťročí však odhaľuje hlboký štrukturálny paradox. Zatiaľ čo pre voličov bola určená hlasná antikapitalistická rétorika, reálna hospodárska politika v zákulisí systematicky budovala a upevňovala prostredie, v ktorom domáce finančné a priemyselné skupiny dosiahli historicky bezprecedentné zisky. Nešlo o zlyhanie systému, ale o jeho základný architektonický koncept – model, v ktorom štát nemá dividendy z vlastných podnikov, ale preberá na seba všetky náklady, dlhy a riziko. Nasledujúca analýza ukazuje, ako tento mechanizmus fungoval v kľúčových sektoroch a aké účty po ňom slovenskej spoločnosti zostali.
1. Prepojenia a vzostup finančných a priemyselných skupín (2006 – dodnes)
Počas dlhoročného vládnutia Smeru sa vplyv kľúčových hráčov upevnil v sektoroch, ktoré sú priamo naviazané na štátny rozpočet, verejné obstarávania, štátne zákazky alebo štátne regulácie:
EPH a J&T (Energetika, financie a infraštruktúra):
Holding EPH má svoje historické korene práve v prostredí J&T. Vstup do plynárenstva (SPP), distribučných sietí (SSE) a výroby elektriny (SE) cez štátne odobrenia vytvoril z EPH regionálneho giganta. Zatiaľ čo štát niesol politické náklady na reguláciu koncových cien, finančná skupina inkasovala stabilné dividendy z tranzitu a distribúcie, ktoré neskôr expandovali do celej Európy. Skupina J&T zároveň cez štátne zákazky v developerstve (JTRE) a cestovnom ruchu zapustila hlboké korene v reálnej ekonomike.
Penta (Zdravotníctvo, financie a prerozdeľovanie):
Hoci Fico verbálne proti Pente a súkromným zdravotným poisťovniam ostro vystupoval (pokus o zákaz zisku zdravotných poisťovní), v praxi skupina vybudovala vertikálne integrovaný systém: zdravotná poisťovňa (Dôvera), sieť nemocníc a polikliník (Penta Hospitals) a sieť lekární (Dr.Max). Výsledkom je, že obrovská časť štátnych peňazí prúdiacich do zdravotníctva (z verejného zdravotného poistenia) končí v infraštruktúre a systéme ovládanom touto skupinou.
Agel (Zdravotnícka infraštruktúra):
Postupne sa stal druhým najväčším súkromným hráčom v slovenskom zdravotníctve . Prebral do prenájmu či vlastníctva desiatky regionálnych nemocníc a diagnostických centier, čím si zabezpečil trvalý a predvídateľný tok zdrojov zo štátneho zdravotného poistenia.
Czechoslovak Group / MSM Group (Obranný priemysel a štátne zbrojárstvo):
Obranný sektor zažil vďaka zmenenej geopolitickej situácii a masívnej štátnej podpore renesanciu. Skupina prostredníctvom MSM Group získala do prenájmu či správy kľúčové štátne zbrojárske kapacity (štátne podniky v Novákoch, Dubnici nad Váhom či Snine). Využitím štátnej infraštruktúry a zákaziek vybudovala zbrojárske impérium, ktoré vykazuje stovky miliónov eur v tržbách a patrí k najziskovejším subjektom v SR.
Budamar / Optifin Group (Železničná doprava a strojárstvo):
Skupina ovládla kľúčové dopravné a strojárske uzly (Tatravagónka Poprad, ŽOS Zvolen, Budamar Logistics). Ich podnikanie je priamo naviazané na štátneho železničného dopravcu (ZSSK, Cargo), štátne zákazky na obnovu vozového parku a regulované podmienky v nákladnej koľajovej doprave.
Grafobal Group / (Médiá, tlač, obstarávania a stavby):
Skupina dlhodobo profitovala zo silnej pozície pri štátnych obstarávaniach v oblasti tlače, distribúcie, ale aj veľkých infraštruktúrnych projektov. Naj žiarivejším príkladom prepojenia so štátom bola výstavba Národného futbalového štadióna (Tehelné pole), kde štát participoval masívnou finančnou dotáciou a zmluvnými garanciami odkúpenia.
Skupina AZC / B.F.D. / (Agro-sektor a biopalivá):
Podnikanie v oblasti poľnohospodárstva a biopalív (Envien Group) stálo na štátom garantovaných primiešavacích povinnostiach biopalív do pohonných hmôt a na systéme poľnohospodárskych dotácií z PPA (Pôdohospodárska platobná agentúra). Ide o typický príklad regulovaného biznisu, kde štátna legislatíva priamo garantuje odbyt privatizovaným holdingom.
2. Politicko-ekonomický model: "Sociálny štát" na dlh a biznis pre vybraných
Analýza dvoch desaťročí tohto modelu ukazuje dvojitú koľajnicu fungovania štátu:
[ MODEL VLÁDNUTIA ] | |
[ PRE VOLIČOV / VEREJNOSŤ ] | [ PRE FINANČNÉ SKUPINY ] |
• Plošné sociálne balíčky | • Ziskové monopolné infraštruktúry |
• Zmrazené/regulované ceny energií | • Garancia regulovaného podnikania |
• 13. dôchodky a Vianočné príspevky | • Štátne zákazky, IT obstarávania, dotácie |
• Anti-kapitalistická a národná rétorika | • Prevzatie len výnosných častí aktív |
3. Aké sú trvalé následky pre Slovensko dnes?
Výsledok tejto stratégie sa v plnej nahote prejavil práve v súčasnosti, keď sa štát dostal na hranicu 84 miliárd EUR hrubého dlhu:
Vyčerpaný štátny rozpočet: Štát nemá vlastné kapitálové príjmy (dividendy), lebo väčšinu profitujúcich podnikov ovláda súkromný kapitál.
Prenos ťarchy na občanov: Keďže štát nevie alebo nechce zobrať peniaze z monopolných štruktúr v takej miere, aby pokryli ročný deficit, rieši to zvyšovaním nepriamych daní (DPH, transakčná daň), čo priamo zasahuje bežných ľudí a malé firmy.
Zaostávanie verejných služieb: Peniaze, ktoré za 20 rokov odtiekli do súkromných rúk alebo sa rozplynuli v neadresných sociálnych balíčkoch na dlh, dnes chýbajú v rozpadávajúcich sa štátnych nemocniciach, školách a cestnej infraštruktúre.
Zo Slovenska sa stal štát s vysokým daňovým zaťažením občanov, no zároveň s extrémne silnou pozíciou oligarchických a finančných štruktúr v kľúčových sektoroch.
Paradox slovenskej sociálnej demokracie
Paradox slovenskej sociálnej demokracie spočíva v tom, že pod nálepkou „ochrany slabých“ vytvorila systém s najnižšou mierou priameho štátneho vlastníctva v naj profitujúcich monopolných a regulovaných sektoroch.
Dnes, pri hranici 84 miliárd eur hrubého dlhu, dosiahol tento model svoje prirodzené hranice. Keďže strategické aktíva v energetike, zdravotníctve, doprave či obrannom priemysle vygenerovali miliardové súkromné zisky, štátu v časoch deficitu nezostali žiadne vlastné majetkové rezervy či kapitálové dividendy, o ktoré by sa mohol oprieť.
Účet za dve desaťročia tejto hospodárskej politiky tak napokon neplatia vyvolené finančné skupiny, pre ktoré bolo prostredie dizajnované, ale opäť bežný občan – cez vyššie nepriame dane, konsolidáciu verejných financií a chátrajúcu verejnú infraštruktúru. Slovensko sa tak ocitlo v pasci: stalo sa štátom s drahým a neefektívnym zriadením pre občanov, no s mimoriadne štedrým garančným systémom pre úzky okruh domáceho kapitálu.
Sociálna demokracia prakticky na Slovensku už neexistuje. Z predstaviteľov takzvanej slovenskej sociálnej demokracie sa stali poslušní pajáci oligarchov.
