Koronavírus naozaj rozkýval celý svet a jeho dopady silno tlačia naše hlavy porovnávať situáciu s najväčšími krízami v histórii. Avšak stále sa nemôžem zbaviť pocitu (ktorý vždy trochu vyplýva z toho čo sme študovali a aké skúsenosti máme), že "úroveň historickej krízy" sme si vydráždili sami. Dovolím si predpovedať, že v krátkej budúcnosti príde ešte menší problém, ktorý vyvolá ešte väčšiu krízu.
V snahe o lepšiu spoločnosť sme sa nechali pomýliť mottom "ekonomická prosperita". Nechcem tu dlho filozofovať, len chcem krátko reagovať na Vladov článok. Toto motto roky ovplyvňovalo politiku západnej Európy, Spojených štátov a následne východnej Európy, Ázie, až ovplyvňuje celý svet. Priniesla bezpochyby mnoho pozitívneho. Informačné technológie zvýšili úroveň vzdelania a informovanosti. Máme dostatok potravín, máme domy, autá, máme všetko čo potrebujeme. Napriek tomu som presvedčený, že toto nie je dobrá vízia. Na druhej strane spôsobila snaha o ekonomickú prosperitu globalizáciu, vymazanie hraníc ale aj stratu vzájomného rešpektu, likvidáciu vzdialenosti, celosvetové a neprehľadné obchodné vzťahy, zväčšovanie rozdielov, rýchlejšie ničenie prírody a prírodných zdrojov na ktorých sme závislí a podobne. Čo je ale najhoršie, spoločnosti fungujúce pod týmto mottom zmenili ľudí na sebeckých, bezohľadných konzumentov a zmenili zásadným spôsobom normy správania. Ako dieťa som vyrastal dobe komunizmu (socializmu) a netušil som, že niektoré myšlienky ma ovplyvnili natoľko, že som ich bral ako normy. Už dávno viem, že neboli všetky správne, ale tie dnešné sú tak škodlivé, že v krátkej dobe spôsobia vážne existenčné problémy ľudstva.
Problém je že stále klameme sami seba, že potrebujeme zvyšovať životnú úroveň, že budujeme lepšiu demokraciu, že potrebujeme užšiu ekonomickú spoluprácu, že pomáhame vyrovnávať rozdiely, že sme priateľskejší k prírode a neviem čo ešte. Klameme seba a iných, lebo na klamstve a polopravdách profitujeme. Berieme si to, čo nám nepatrí a bez hamby. Ekonomická spolupráca krajín je zamaskovaná snaha o plnšie vrecká a prináša naopak rozbíjanie stabilných domácich ekonomických vzťahov. Ako príklad uvediem nadnárodné montážne fabriky, ktoré vždy narušia lokálne zvyklosti, pracovný trh, nutnosť dochádzania za prácou, atď., cez zmeny v doprave, infraštruktúre, službách, až po nepríjemné zmeny v rodinách a ich postupný rozklad.
Spoločnosť nesmie stagnovať, musí sa (aj mentálne) vyvíjať a reformy, ktoré tu roky chýbajú ako soľ majú priniesť posun spoločnosti k lepším vzťahom, a nie k "ekonomickej prosperite". Miesto budovania ekonomickej prosperity nás čoskoro čaká budovanie charakteru. Aby sme mohli začať, musíme sa zbaviť nášho ega a prestať byť ľahostajný.
