reklama

Neplač, ak sa na ceste životom potkneš...

Kedysi dávno mi jeden môj priateľ napísal list, z ktorého mi bolo hneď jasné moje potknutie, z ktorého mi bol hneď jasný môj pád, s ktorým to tu teraz musím vydržať. A poviem ti, nebolo ľahké naučiť sa s tým žiť. Znel nejak takto:

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

„Bolo to vtedy, keď si sa narodil. Nikto Tvoje narodenie nebral vážne. Bolo to tak asi preto, že v ten deň sa narodilo tisíce iných detí.
Pre prezidenta, ministrov alebo starostu tvojho mesta to znamenalo len o starosť viac. Bol si pre nich len ďalší poddaný, ktorý musí platiť za to, že existuje, dane.
Pre matematikov, fyzikov a ostatných vedcov bolo tvoje narodenie len štatistickým údajom, ktorý vôbec nebrali vážne. Jednoducho si Ťa prirátali k počtu už jestvujúcich ľudí.
Pre tých „krásavcov“, ktorí sa nehanbia ukázať svoje telá a myslia len na svoju krásu, si bol ďalším konkurentom, lebo si mysleli, že sa raz budeš prechádzať a predvádzať ako oni, a že budeš lepší.
Všetci geografovia si proste len zapísali podrobnosti o tvojej momentálnej polohe.
Pre historikov si bol len ďalší dátum v ich časovej priamke.
Všetci, ktorí v niečo veria dúfali, že budeš novým nadšencom pre ich bohov, ich sochy, ich vodcov, alebo ich Boha.
Pre lekárov si bol len ďalšie nové dieťa.
Nikto si nepamätá na ten deň, keď si sa narodil...“
Áno, mojim prvým potknutím bolo moje narodenie... ten list mi vyrazil dych, bol pre mňa neuveriteľne bolestivým. Ale to nebol jeho koniec, ten list pokračoval:
„Bude to vtedy, keď zomrieš. Nikto Tvoju smrť nebude brať vážne. Bude to tak asi preto, že v ten deň zomrie tisíce iných ľudí. Pre všetkých budeš znamenať len ďalšiu zbytočnosť. Nikto si nebude pamätať ten deň, keď zomrieš.
Keď zomrieš, tak si nikto nevšimne, že už nežiješ.
Prezident, ministri alebo starosta budú chudobnejší, lebo budú mať o poddaného menej. A ty už nebudeš musieť platiť za to, že si.
Matematici a fyzici si budú musieť spraviť novú štatistiku. Budú si Ťa musieť prirátať k počtu už mŕtvych ľudí.
„Krásavci“ si vydýchnu, že konečne stupienky slávy patria im.
Geografovia si budú musieť zapísať geografickú šírku a dĺžku tvojho „momentálneho“ pobytu pod zemou.
Historici si zapíšu tvoj druhý, pre nich dôležitý dátum. Čo ty vieš, možno sa raz o tebe budú v školách učiť!?
Tí všetci vyznávači rôznych vier budú sklamaní, že si neuveril práve v ich bohov, v ich modly...
Lekári tak ako mali prácu s darovaním Ti života, budú mať prácu s jeho udržaním.
Nikto nebude vedieť, prečo si zomrel, ale načo to komu bude, keď nevedia ani to, prečo si žil.“
Podľa listu môjho priateľa práve toto bude môj druhý pád. Podľa tohto listu skončí každý jeden človek tak isto.
Môj priateľ v skutočnosti nebol mojím priateľom. Žil so mnou dlhé roky...vlastne, nežil so mnou, žil vo mne. Žil vo mne a riadil moje myšlienky o tom, že som nikto a vrýval tie myšlienky na papier. A ja som to posúvala ďalej. Bol to ten skľučujúci pocit, ktorý mi neustále vravel, že sem nepatrím, že som tu navyše. Vtláčal do mňa myšlienky zlé veci a išlo mu to dobre, priam výborne. Najskôr bol tým, kto ma podstrčil do bahna. Potom bol ten, kto mi stupil na končeky mojich prstov, keď som sa z posledných síl držala nad tou priepasťou plnou bahna, aby som tam nespadla celá. A ja som spadla. Bol ten, ktorý mi stále šepkal do uší „Si nula, len si poplač nad svojimi pádmi.“
Dnes, je to inak... dnes mám potrebu posúvať ďalej iný list. List, ktorý chcem, aby bol povzbudením pre nevzdávanie sa. List, ktorý znie nejak takto:
„Chcem, aby si vedel, že nech si ktokoľvek a nech sa nachádzaš kdekoľvek, nech je Tvoja situácia akákoľvek, či sa Ti to páči alebo nie, NIE SI SÁM! Vždy je tu niekto, kto si pamätá Tvoje prvé slová, a vždy sa veľmi rozosmeje, keď si spomenie na tie Tvoje prvé skomolené slovo. Keď si spomenie na to, ako si nevedel povedať „r“, „š“, či čokoľvek iné. Vždy je tu niekto, kto si pamätá ako si s tými bacuľatými nôžkami prvýkrát vykročil a asi aj hneď spadol, ale predsa si na to spomína s úsmevom na tvári. Vždy je tu niekto, kto bol ochotný obviazať Tvoje rany, pofúkať Tvoje ubolené zlomené srdiečko. Je tu naozaj vždy niekto komu si nebol ľahostajný, komu si veľmi vzácny, kto Ťa veľmi ľúbi, Ťa objíme, keď to potrebuješ, kto... Len si to musíš uvedomiť. Nevzdávaj sa. A neplač, keď sa potkneš, lebo skutočne je to znakom toho, že kráčaš...“
Verím, že moje práve vymyslené listy v tejto úvahe boli aspoň trošku povzbudením do znovu nájdenia strateného, do znovuzrodenia mŕtveho, do poslania tej radostnej zvesti o tom, že nikdy nie si sám ďalej, ... že tu je Niekto s veľkým „N“. Možno ten Niekto sú vaši rodičia, váš najbližší priateľ, vaše deti. Ja až po sedemnástich rokoch života mám odvahu vyznať, že pre mňa bol ten Niekto Ježiš. A naozaj vás povzbudzujem, aby ste si našli aj vy toho, kto vám pomôže vyhnať to, čo vám nedovoľovalo dlhé roky sa prijať takí akí ste, toho, kto vám úprimne povie: „Nie si sám, ja som s tebou.“



Ivona Roncová

Ivona Roncová

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"Ale tí, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia, a neslabnú, chodia, a neustávajú." Iz 40, 31 Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu