reklama

Zápisky z Novozeme - časť prvá

Počujem hlas z reproduktoru v cuzdej reči. Okolo mňa nastáva ruch a v žalúdku začínam mať čudný pocit akoby som začal padať. Otváram viečka a chvíľku sa rozhliadam. Ach áno sedím v lietadle a pilot nám práve oznámil že budeme pristávať. Jeho inšturcie sú stručné: „ Prosíme Vás aby ste všetci zaujali miesto, sedadlá dali do pôvodnej polohy sedu a pripútali sa.  Prosíme Vás aby ste povypínali všetky elektronické zariadenia, vrátane mobilných telefónov. Začíname pristávať. Máme nádherný slnečný deň. Teplota vzduchu je 20 stupňov celzia a vlhkosť  60%. Ďakujeme že ste využili služby našej leteckej spoločnosti a prajeme Vám príjemný pobyt. „

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Ľudia okolo si sadajú a zapínajú si bezpečnostné pásy. Letušky chodia okolo a kontrolujú situáciu. Taktiež sa zapínam a sledujem cez jemne zarosené okienko po ľavej strane ako lietadlo začína krúžiť nad krajinou. Jedna z leztušiek ma na chvíľku vyruší otázkou či je všetko v poriadku. Súhlasne prikyvujem a znova sa zadívam do okienka. Kedže sú všetci usadený, priputaný a všetko je tak ako má byť lietadlo začína klesať. Mám pocit akoby som sa nachádzal niekde v lunaparku. Prudké pohyby veľkého kovového neopereného vtáka smerom dolu vo mne vyvolávajú stav voľného pádu. Hoc viem že som v bezpečí, pohľad z okna a občasné trhnutia ma nútia podvedome zarývať nechty do operadiel na ruky. Blížime sa k zemi. Už som aj zbadal letisko ale len na moment. Z malých domčekov sa stávajú vatšie a začínam rozoznávať autá a ľudí. Kolesá sa vo veľkej rýchlosti dotýkajú zeme, vysúvajú sa brzdiace klapky a náš dopravný prostriedok spomaluje. „Konečne dole!" pomyslel som si a keď už lietadlo zastavilo. Von pobehujú muži v uniformách letiska a pripravujú všetko potrebné. Pristavujú vozíky na batožinu a začínajú ju vykladať z lietadla. Vo vnútri sa začal taktiež ruch. Niektorí nedočkavci vstávajú, otvárajú skrinky nad hlavami. Už by chceli stáť spolu s príručnou batožinou pri vchode. Sedím i dívam sa na to všetko so záujmom, lebo niečo také vidím prvý krát v živote. Úžas ,aký chaos zavládol. Navzájom sa ospravedlňujú, niektorý v pokľaku na sedadle čakajú kým sa uvoľní ulička a podaktorý spolu so mnou sedia, ticho toto divadlo sledujú. Vedia že aj na nich príde rad len treba trochu vydržať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vstávam so sedadla ako jeden z posledných. Oblečiem si bundu vezmem svoj kufrík a poberám sa k východu. Pri dverách sa s nami lúčia letušky s naučeným americký úsmevom, no ja v ich očiach vidím úľavu. Určite sa ponáhľajú domov, alebo na hotelovú izbu. V mysli sa vidia už pod sprchou ako zmýajú so svojich tiel únavu a stres. No naopak sa tešia na peniaze , ktoré im za túto namáhavú robotu pribudnú na účte. Taktiež sa s nimi rozlúčim kývnutím hlavou a nesmelým úsmevom.

Pri vstupe na letisko ma zastaví rad čakajcich ľudí. Príjemný letný vzduch sa mieša s vôňou potu a parfémov. Na stenách visia rôzne reklamy ,oznamy a označenia únikových ciest. Cez okná vysoko nad hlavami dovnútra vniká slnečné svetlo a dodáva situácii dovolenkový nádych. Rad ľudí sa pohybuje pomaly, vyznačeným smerom. Pár ľudí sa medzi sebou rozpráva, alebo len tak trpezlivo vyčkávajú kedy na nich príde rad. Spoznávam v tom dave aj pár mojich spolucestujúcich. Korpulentnejšia dáma čítajúca akýsi leták sedela za mnou. Pri nástupe do lietadla ma prosila, aby som sa veľmi nenaklánal so sedadlom do zadu kvôli jej postave.Vravela to s úsmevom, takže som si vtedy uvedomil že svoju nadváhu berie s nadhľadom a humorom. Taktiež tu bola rodinka s dvoma detmi. Otec stál v havajskej košeli a šortkách prvý a za ním manželka v letných šatách svoje dve ratolesti ukludňovala, aby ešte vydržali. Po pár minútach čakania sa dostal rad aj na mna. Postavil som sa pred okienko ,kde sedel očividne vysoký muž v uniforme colníka. V tvári sa mu javil výraz dôležitosti, ktorý len dokreslovali jeho fúzy pod veľký nosom a okuliare na očiach.No s úsmevom na perách sa mi zdravý a žiada ma o pas. Podávam mu ho cez malý otvor od okienkom. Prelistuje ho, pozrie na mňa, zapíše niečo do počítača. Do pasu vrazí dva odtlačky pečiatok a vracia mi ho. Oficiálne vstupujem do svojho nového domova. Do krajiny v ktorej strávim nasledujúcich pár rokov. S pocitom nevedomosti, očákavania i strachu. Prechádzam pomaly po hale. Hľadám podávač kufrov z môjho letu, vezmem ten môj, vysuniem rúčku a ťahám ho za sebou. V príletovej hale sa vítajú ľudia so svojimi rodinami a známymi pri návrate domov. Iný blúdia očami po prvých suveníroch z dovolenky. Na chvíľku sa zastavím, sledujem tú veľkoleposť stavby, kaviarničky, zmenárne. V tom ku mne prichádza muž. Vysoký chudý štryridsiatik so slameným klobúkom na hlave, ktorý ukýva jeho vlasy. Jeho vek prezrádza zošedivelá briadka. Na očiach má slnečné okuliare. Jednou rukou ich sníma, druhú mi podáva na pozdrav.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„ Dobrý deň! Volám sa Josh Monroe. Vy ste pán Rafael Chavier Medoza? Však?" zdraví sa mi.

„Áno, teší ma!" odovedám.

Spoznal ma! Teší ma to, lebo sme sa nikdy v živote nevideli. Dostal len fotku poštou a moje meno. Jeho úlohou bolo ma vyzvihnúť na letisku, zabezpečiť strechu nad hlavou a prácu.

„Pomôžem Vám s kufrom!" odovedá a nasdzuje si okuliare." Možte ma kľudne volať Josh, nepotrpím si na oficiality. Prejdeme na parkovisko a cestou sa zastavíme na menší nákup." Pokračuje vo svojom monológu. „ Viete všetko v poslednej dobe stíham len tak na poslednú chvíľu."

„Chápem, mna môžte volať Rafael!" odpovedá mu a snažím sa držať tempo za jeho svižným krokom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„ Nádherný deň dnes máme však?" snažím sa udržať konverzáciu.

„Konečne sa ochladilo. V tomto období to tu býva hrozné, ale ešte mesiac a bude to opäť v norme. Ale zima je tu fajn, nie je veľmi studená." Informuje ma a zároveň dodáva. „ Ale vy ste v Južne Afrike na to zvyknutý nie?"

„ No ani veľmi nie, skôr sa to podobá na počasie v Európe." Usmievam sa pri tom. Asi je to len ďalší človek , čo si myslí že v celej Afrike je horúco.

„Ale Vaše meno nie je Africké!" vyzvedá.

„ Nie je! Otec je z Mexika, ale mama pochádza z Wellingtonu blízko Kapského mesta."

Vchádzame na parkovisko, nasledujem Josha k zelenému autu značky Jeep Wrangler z roku 1988.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Môj kufor ukladá na zadné sedadlo. Podávam mu aj môj kufrík a sadám do auta. Opúšťame letisko a vchádzame na diaľnicu. Obzriem sa za seba. Sledujem ako sa vzdialuje letisko, z ktorého práve odlieta lietadlo plné iných ľudských osudov.

Jozef Roth

Jozef Roth

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek obyčajný, narodený ako každý iný, za podmienok ideálnych. Som to JA a som s tým spokojný. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu