Koľko krát týždenne si poviem, že manželstvo je fraška. Rada by som odpovedala vôbec, no boli by to klamlivé slová.
Kde bolo tam bolo, bol raz Všemocný a rozhodol sa urobiť niečo bláznivé. Vyrobil muža, ktorý uvažuje nad svojimi aktuálnymi potrebami, rád sa smeje nad hláškami z filmov, obľubuje pri raňajkách čítať noviny, hlavne politické stľpčeky, nerád si umýva ruky po toalete a grgnutie na verejnosti mu neprekáža. Toto je muž. A potom sa ten istý Všemocný rozhodol stvoriť ženu. Jemnú, premýšľajúcu nad detailami a predstavujúcu si rôzne scenáre,čo zlé sa stane ak sa rozhodne urobiť v živote zmenu. Ženu ktorá verí v pravú lásku, dokáže dať druhému aj tretiu šancu a ženu ktorá chce byť dokonalá v domácnosti a stále včas v práci. Všemocný sa rozhodol vytvoriť protiklady a rozlíšil ich pohlavnými orgánmi, aby nebolo málo deliť ich len charekterovými črtami. No a jedného dňa sa asi náš Všemohúci sfajčil s kamarátmi a rozhodol sa urobiť niečo šialené. Rozhodol sa, že tých dvoch spojí. Keby len do zväzku manželského. Tento blázon si povedal, že to bude vtipnejšie a tak vymyslel spolunažívanie pod jednou strechou a samozrejme aby toho nebolo málo, malo to trvať celý život.
Nestačí? Od týh dvoch sa očakávalo sa, že to bude živoť v súznení, harmónii, plný lásky a smiechu. Avby to bola sranda, manželstvo pod jednou strechou sa stane životným cieľom každého človeka na planéte.
A tak tie dve stvorenia začali hľadať spoločné šťastie a podriadili mu celý život.Každé ráno vstávali s tým, že sa stanú lepšími, krajšími, úspešnejšími aby mali lepšie šance na toho pravého. Začali zdravo jesť, športovať, aby vyzerali ako najlepší jedinec pretože taký v prírode prežije a priláka správnu družku. No keď sa tých krásnych a zdravých jedincov množilo, chceli byť lepšími a tak žačali čítať a študovať aby boli múdry a našli si toho pravého spolubyvajúceho manžela na celý život. Prihlásili sa na kurzy a vysoké školy, no keď už toho bolo všade veľa nevynechali ani krúžky. Tanečné, jazykové matematické. Robili všetko preto aby boli najlepšími ľuďmi, najvhodnejšími na rande a svadbu. Nerozmýšlali nad dôsledkami a nad tým že týto dvaja on a ona sa k sebe vôbec nehodia logicky ani prakticky. Ale jednoducho musia, lebo je to tak. Nikto sa nezamyslel nad tým, že kým sú neznámi, či priatelia spolu sa bavia , smejú , sú samí sebou. Jedineční ľudia, ktorý sa o seba prirodzene zaujímajú a tešia sa na prítomnosť toho druhého. A potom to prišlo. Počiatok myšlienky. Zásnuby, obrúčka, hypotéka, strom, dom. O deťoch nehovorím, to je kapitola samá o sebe. Po svadbe sa manželia rozhodli spolu žiť. Lebo musia. Začali byť samí sebou až príliš. Prestali byť zaujímaví pre partnera pretože už nemuseli. Uz boli v cieli. Vo zväzku manželskom. On už necvičil. ona už jedla aj sacharidy. Ona sa snažila byť dobrou manželkou a varila každý deň. On jedol veľa aj keď mu nechutilo, aby bol najlepší manžel. Ona prestala chodiť na jógu, aby po práci stihla utekať do obchodu a variť. On prestal chodiť do posilovne každý deň, pretože utekal domov na skorý olovrant aj večeru, aby sa jej zavďačil. Ona priberala a bola strapatá a spotená. On priberal a funel. Ona sa na neho prestala tešiť, pretože vedela, že ju čaká opäť premýšľanie nad tým, čo navarí a on sa prestal tešiť lebo si nemohol objednať, čo chcel. Ona sa nedokázala smiať nad jeho vtipmi, pretože sa sústredila špinavú domácnosť a on nedokázal vtipy hovoriť, pretože ju nepotreboval očariť. A tak sa vlieklo ich spolunažívanie až kým sa nerozviedli. Rozviedli sa a našli si novú obeť. A verili, že všetko bude iné, lepšie a že chyba nebola v nich. A ono to skutočne bolo lepšie. Všetko bolo krajšie, ľahšie a dokonca s úsmevom. Ale len v ich hlavách, pretože stále to bol ten dokonalý zväzok rozdielných charatkterov, ktorý sa snažia spojiť a vzájomne sa chápať aj keď na to neboli stvorení. A tak celý ten život namiesto diskotéky riešili grilovanie s rodinami s deťmi, namiešto kina sa hádali ktorý kanál prepnú. Namiesto romantickej večere v reštaurácii zjedli, čo dom dal. A namiesto dovolenky s welnessom plánovali praktické miesto pre rodiny s deťmi. Prípadne kam tie decká odložiť. Kariéra neprichádzala v úvahu a keď áno vždy si ju zaslúžil budovať samec. On. Pretože ona patrí domácnosti. Samozrejme do práce sa tešíli už obaja, lebo tam si konečne mohli vydýchnuť od spolubývajúceho, ku ktorému predtým po práci utekali. No to sa už dlho nestalo. Keby mohli, cestou domov radšej trikrát natankujú a zvezú sa autobusom na konečnú zastávku, lebo doma ich nečaká nič nové, nič skutočne zábavné. A tak sa celý život presviedčali, že toto je to správne rozhodnutie a tak to má byť a že skutočne to inak nechcú, lebo život osamote s večným randením a sexovaním by bol nuda.
Keby môžem napíšem tento článok anonymne, keďže vyznieva infantilne s gramatickými chybami. Ale mám v rukách výhovorku s pár promile a tajne dúfam, že ma niekto komentom podporí.
A len pre ujasnenie som šťastné vydatá a verím, že naše manželstvo je protikladom môjho článku.
Krásný život milý čitateľ.
