Pred piatimi rokmi si mnohé slovenské rodiny kúpili byt nielen ako bývanie, ale aj ako ochranu úspor pred znehodnotením peňazí. Niektoré z nich sa teraz ocitajú v situácii, že tento byt musia predať a to často z dôvodov, ktoré si sami nevybrali. Sťahovanie za prácou, rozvod, zdravotné problémy, potreba postarať sa o rodičov alebo jednoducho nutnosť rýchlo získať hotovosť. Predaj v takom prípade nie je vopred naplánovaný krok, ale riešenie životnej situácie a nominálny zisk je až posledná vec o ktorú vlastníkovi ide. Napriek tomu práve z neho štát vyrubí daň.
Vezmime si konkrétny prípad. Rodina kúpila byt za 100 000 eur a po štyroch rokoch ho predala za 125 000 eur, teda ešte pred uplynutím päťročnej lehoty, ktorá by predaj celkom oslobodila od dane. Rozdiel medzi kúpnou a predajnou cenou predstavuje 25 000 eur. Z tejto sumy vypočíta daňový úrad základ dane a vyrubí daň z príjmu vo výške 19 %, teda 4750 eur a k tomu prirátame zdravotné odvody vo výške 15 % čo predstavuje 3750 eur. Rodine tak z predaja odíde 8500 eur.
Kľúčové však je, čo sa medzitým stalo s hodnotou peňazí. Kumulatívna inflácia za posledné roky dosiahla približne 37 %. Aby si pôvodná investícia 100 000 eur udržala rovnakú kúpnu silu, musela by dnes mať hodnotu 137 000 eur. Rodina predala za 125 000 eur, čiže v reálnom vyjadrení prerobila 12 000 eur. Napriek tomu zaplatila daň, akoby zarobila 25 000 eur.
Zákon o dani z príjmov s infláciou vôbec nepočíta. Základ dane je jednoducho rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou, tak ako sú napísané v zmluvách a to bez ohľadu na to koľko rokov medzi nimi uplynulo a o koľko medzitým klesla hodnota meny.
Z pohľadu daňového úradu je pritom všetko v poriadku. Zákon presne definuje, ako sa základ dane počíta a úradník nemá priestor na vlastný výklad ani na zohľadnenie inflácie, ktorú zákonodarca medzi uznateľné korekcie nezaradil. Nejde o svojvôľu ani o výklad v neprospech daňovníka, ale o dôsledok toho ako je zákon už desaťročia postavený.
To však neznamená, že je vec právne uzavretá. Formálna správnosť postupu daňového úradu totiž nič nehovorí o tom, či je samotné pravidlo v súlade s vyššími princípmi na ktorých právny poriadok stojí. Ústava Slovenskej republiky garantuje ochranu vlastníctva a daňová povinnosť by mala vznikať tam, kde skutočne dôjde k prírastku majetku a nie tam, kde iba narástla cena v dôsledku znehodnotenia meny. Samotný zákon o dani z príjmov definuje príjem ako prírastok bohatstva. Ak teda zdaňuje čisto nominálny rozdiel, ktorý v skutočnosti len kopíruje infláciu, dostáva sa do vnútorného rozporu s vlastným účelom. Zdaňuje totiž niečo, čo prírastkom bohatstva v skutočnosti nie je iba sa tak navonok tvári. Práve na tomto princípe stojí právny argument, ktorý na Slovensku zatiaľ nikto systematicky súdne nepresadil, avšak ktorý má pevný teoretický základ a v budúcnosti by sa oň mohol oprieť ktokoľvek, kto by sa rozhodol súčasnú prax napadnúť. Nejde o vec, ktorú by už rozhodol Ústavný súd, ale o otvorenú otázku, ktorá čaká na svoj prvý skutočný test.
Riešením, ktoré sa v tejto súvislosti najčastejšie spomína, by mohla byť takzvaná inflačná doložka. Pôvodná nadobúdacia cena nehnuteľnosti by sa pri výpočte základu dane prenásobila oficiálnym indexom spotrebiteľských cien za obdobie od kúpy po predaj a daň by sa vyrubila len z časti, ktorá túto upravenú hodnotu skutočne prevyšuje. Technicky ide o jednoduchý krok. Štatistický úrad index spotrebiteľských cien pravidelne publikuje a podobný prepočet sa bežne používa napríklad pri valorizácii dôchodkov. Prekážkou teda nie je výpočet, ale to, že zavedenie takejto doložky by znamenalo priamy výpadok príjmov štátneho rozpočtu. Preto sa doteraz nedostala do žiadneho legislatívneho návrhu.
Za tým všetkým stojí aj etickomorálna otázka. Inflácia je do veľkej miery dôsledkom menovej a fiškálnej politiky o ktorej rozhoduje štát a centrálna banka a nie samotný občan. Ak štát z tohto znehodnotenia peňazí zároveň vyberie daň tak, že nominálny nárast ceny označí za zisk, vzniká situácia v ktorej občan žial platí dvakrát. Raz tým, že jeho úspory strácajú hodnotu a druhýkrát tým, že rovnaké znehodnotenie mu štát zdaní.
Rodina z nášho príkladu reálne prerobila 12 000 eur a k tomu ešte odviedla štátu 8 500 eur.
Zabúda sa aj na ďalšiu skutočnosť, ktorú zákon vôbec nezohľadňuje. Slovo zisk v sebe nesie predstavu zámeru, teda že niekto vedome realizuje transakciu s cieľom zhodnotiť svoj majetok. V prípade rodiny, ktorá byt predáva pod tlakom sťahovania za prácou, rozvodu alebo zdravotných problémov o nič také nešlo. K predaju ich nedoviedla vidina zárobku, ale okolnosť, ktorú si nevybrala a ktorej sa nedalo vyhnúť. Slovo zisk tu teda zlyháva skôr, než sa vôbec dostaneme k podstate, pretože nepomenúva, čo sa v skutočnosti stalo. Zákon však medzi ziskom z voľby a výnosom z núdze nerozlišuje a zaobchádza s oboma rovnako.
Zástancovia súčasného stavu by namietali, že akýkoľvek iný prístup by výber daní skomplikoval, otvoril priestor na špekulatívne prepočty a znížil predvídateľnosť príjmov rozpočtu. Poukazujú aj na to, že po piatich rokoch vlastníctva je predaj nehnuteľnosti od dane úplne oslobodený, takže sa problém týka len tých, ktorí predávajú skôr.
Komu súčasný stav vyhovuje?
Vyššia inflácia automaticky zvyšuje nominálny rozdiel medzi kúpnou a predajnou cenou a teda aj základ dane bez toho, aby bolo treba meniť sadzby alebo prijímať nové zákony. Ide o tichý nárast daňového výnosu, ktorý sa navonok netvári ako zvýšenie daní, hoci ním reálne je. Nevyhovuje to naopak bežným vlastníkom, ktorí nehnuteľnosť často nepredávajú zo špekulatívnych dôvodov s cieľom dosiahnutia zisku, ale pri rozvode, dedičstve, sťahovaní za prácou alebo keď súrne potrebujú hotovosť. Práve títo ľudia si na rozdiel od skúsených investorov väčšinou nevedia predaj naplánovať tak, aby počkali na uplynutie päťročnej lehoty a nesú tak najväčšiu časť tohto zaťaženia.
Inflácia štátu totiž nepomáha len cez vyšší daňový základ pri predaji nehnuteľností. Rovnakým mechanizmom sa znižuje aj reálna hodnota štátneho dlhu. Ak štát dlhuje napríklad desať miliárd eur po rokoch vysokej inflácie tá istá suma predstavuje výrazne nižšie skutočné zaťaženie, pretože sa spláca peniazmi, ktoré medzitým stratili časť svojej hodnoty. Inflácia teda štátu odľahčuje jednu stranu bilancie a súčasne mu cez daňový systém dopĺňa druhú. Vy strácate na hodnote, štát na nej zarába dvakrát. Občan, ktorému rovnaké znehodnotenie meny siahlo na úspory v tomto mechanizme nefiguruje ako niekto koho treba chrániť, ale ako zdroj príjmu.
Riešenia, ktoré by problém odstránili, teda existujú a v zahraničí sa aj používajú. Prekážkou nie je ich zložitosť, ale politická vôľa, chuť sa inšpirovať a krátkodobá preferencia stabilných príjmov rozpočtu pred systémovou zmenou. Kým sa nič nezmení, platí jednoduché pravidlo. Kto predá nehnuteľnosť skôr ako po piatich rokoch, zaplatí daň bez ohľadu na to, či mu inflácia medzitým reálne vzala viac, než koľko formálne zarobil.
Zostáva tak jednoduchá otázka, na ktorej v skutočnosti stojí celý vzťah medzi občanom a štátom.
Je tu štát pre občana, alebo občan pre štát?
