Televízne zábery zbombardovaných budov a ostré vyhlásenia z Teheránu veľa nepovedia o tom kto dnes v Iráne skutočne rozhoduje. Kým médiá sledujú prezidenta, vládu a parlament, vojna sa riadi v skutočnosti v provinčných štruktúrach Revolučných gárd a v úzkom kruhu ľudí okolo nového iránskeho vodcu. Práve táto sieť zabezpečuje logistiku, peniaze aj zbrane a umožňuje režimu pokračovať v konflikte aj po útokoch na hlavné veliteľstvá.
V predchádzajúcom článku Skutočná moc v Iráne, pozadie a budúcnosť režimu som písal o tom ako iránsky režim prežil vďaka tieňovej ekonomike, flotile, kryptu a nadáciám, ktoré obchádzajú sankcie a živia represívny aparát. Ukázal som, že Islamská republika funguje skôr ako riadená korporácia z Baytu a ekonomických konglomerátov a nie klasický riadený štát. Uviedol som z nich konkrétne Setad a Khatam al‑Anbia. Teraz sa pozrieme na to čo sa stane ak túto štruktúru zasiahne vojna kto v skutočnosti ovláda Teherán po útokoch ako funguje vojna bez hlavného velenia a prečo nestačí zničiť hlavné veliteľstvo, aby sa režim zrútil.
Modžtaba Chameneí z pozadia k vedeniu vojny
Mojtaba Chameneí už v predošlej časti vystupoval ako človek, ktorý prepája bezpečnostné služby, náboženské nadácie a peniaze spravované Setadom. Nástup do funkcie Najvyššieho vodcu v marci z neho urobil nie len pokračovateľa dynastie, ale človeka, ktorý dnes v praxi riadi celý systém moci. Vojna len potvrdila to čo sa budovalo roky a to, že Mojtaba stojí na čele siete, ktorá už nestojí na jednom hlavnom centre v Teheráne.
Jeho kontakty s dnešnými veliteľmi IRGC siahajú do 80. rokov, keď spolu slúžili v prápore Habib Ibn Mazahir. Z tejto jednotky vznikol Kruh Habib – uzavreté bratstvo, ktoré sa postupne dostalo na kľúčové posty v armáde, tajných služieb aj náboženskom vedení. Mojtaba pre nich nie je „len synom vodcu“, ale spolubojovníkom, ktorý im zabezpečil kariéru a peniaze. Prepojenia, ktoré som popisoval pri Setade, offshorových firmách a realitných portfóliách v Londýne a Dubaji sú dôvodom, prečo sa jeho okolie drží pri ňom aj vtedy, keď sa vojna nevyvíja dobre.
Vahid Haghanian ako pravá ruka Chameneího pri tvrdých zásahoch
Vahid Haghanian sa v médiách často opisuje ako blízky človek Najvyššieho vodcu, ktorý ho sprevádza pri verejných vystúpeniach a sedí pri ňom na dôležitých poradách. Reálne má za sebou oveľa tvrdšiu minulosť. Podľa dostupných biografií sa počas iránsko‑irackej vojny rýchlo vyšvihol v štruktúrach IRGC, aj napriek tomu, že nemal potrebné vojenské vzdelanie. Koncom 80. rokov ho presunuli do novovznikajúcich jednotiek Quds. Štyri roky sa venoval operáciám smerom na „východný blok“ – teda do bývalých sovietskych republík a Afganistanu. Práve tam sa naučil pracovať v prostredí, kde sa naučil pohybovať v spravodajskej činnosti v obchode so zbraňami a kde mal kontakty s miestnymi milíciami. V tom čase sa v Quds formovala sieť, ktorá neskôr koordinovala útoky a operácie v Libanone, Iraku či Sýrii.
Po návrate z jednotiek Quds ho v roku 1992 stiahli priamo do Khameneího kancelárie, kde mal na starosti jeho bezpečnosť. Od polovice 2000‑tych rokov patrí medzi najvyšších ľudí v tomto úrade a dnes je jedným z tých, ktorí majú prístup k Najvyššiemu predstavitelovi prakticky bez obmedzení.
Opozícia ho spája s tvrdým zásahom proti protestom v roku 2009, keď spolu s Mojtabom Chameneím koordinoval nasadenie veliteľstva Sarallah (velenie IRGC pre bezpečnosť Teheránu a potláčanie protestov) a milícií Basídž. Išlo o vlnu demonštrácií známych ako Zelené hnutie, šlo o masové protesty proti zmanipulovaným prezidentským voľbám po znovuzvolení Mahmúda Ahmadínežáda. Podľa svedectiev zozbieraných opozičnými sieťami stál Haghanian pri rozhodnutí, že režim zvolí tvrdý postup a namiesto hľadania kompromisu prišli ostré zásahy, zatýkanie a následné domáce väznenie reformistických lídrov Mehdiho Karroubiho (šiitský duchovný a dlhoročný reformný politik, bývalý predseda parlamentu a tvár Zeleného hnutia proti Ahmadínežádovi ) a Mir‑Hosejna Músavího (bývalý premiér a líder protestov po voľbách 2009 )
Americké ministerstvo financií ho v roku 2019 zaradilo na sankčný zoznam ako blízkeho človeka tohto vodcu, ktorý prenáša jeho politické pokyny do praktických krokov režimu. Po útokoch na Teherán zohráva v podstate tú istú rolu v podmienkach vojny po eliminácii hlavného velenia, naďalej cestuje po základniach, objavuje sa pri haváriách, búrkach a katastrofách a všade dáva najavo, že hovorí v mene Mojtabu. Velitelia v provinciách vedia, že keď sa na mieste objaví Haghanian osobne je to pre nich znamením, že sa prišli rozkazy plniť a nie o nich diskutovať.
Ali Asghar Hejazi ako šéf bezpečnostnej agendy Baytu
Ali Asghar (Mir) Hejazi patrí k tej generácii, ktorá budovala iránske spravodajské služby už v 80. rokoch.Po založení Ministerstva spravodajstva (MOIS) sa Hejazi stal zástupcom pre zahraničné operácie pod vtedajším ministrom Mohammadom Reyšahrím, ktorý sa preslávil účasťou na masových popravách politických väzňov v roku 1988. V tom období sedel v prezidentskom paláci Alí Chameneí – prezident Iránu v rokoch 1981 až 1989, ktorý viedol krajinu počas väčšiny vojny s Irakom a zároveň si budoval vlastné bezpečnostné siete mimo vlády. Práve v tomto prostredí sa Hejazi s Chameneím spojili a po Chameneího povýšení na Najvyššieho vodcu prešiel Hejazi z MOIS priamo do jeho úradu, kde odvtedy patrí k ľuďom zodpovedným za bezpečnosť a spravodajstvo Baytu.
Odvtedy patrí Hejazi medzi ľudí, ktorí sprostredkúvajú postoje Najvyššieho vodcu smerom k prezidentovi, šéfovi parlamentu aj šéfovi súdnictva. Objavuje sa aj v argentínskom vyšetrovaní bombového útoku na židovské centrum AMIA v Buenos Aires v roku 1994, kde je uvedený po boku vtedajšieho prezidenta Akbara Hášemiho Rafsandžáního a vplyvného vyjednávača Hasana Rúháního.
V dnešnej štruktúre je Hejazi človekom, ktorý selektuje spravodajské hlásenia pre Bayt. Z množstva informácií, ktoré prichádzajú z armády, IRGC, Basídž a civilných služieb vyberá to čo sa dostane k Modžtabovi. V čase vojny bez hlavného velenia to znamená, že práve on rozhoduje, ktoré ohniská konfliktu sú pre režim existenčné a ktoré možno ignorovať. Zároveň bráni tomu, aby sa vedľa Baytu vytvárali konkurenčné mocenské skupiny – každý, kto by si začal budovať vlastnú spravodajskú sieť mimo tohto okruhu, skôr či neskôr narazí na Hejaziho sieť jeho ľudí
Hossein Taeb, hlavný stratég krvavých zásahov v rokoch 1999, 2009 aj 2019.
Hossein Taeb je v slovníku súčasného režimu odborníkom na bezpečnosť, ale v slovníku ľudskoprávnych organizácií je jeho meno spájané s mučením, masovými zatýkaniami a zabíjaním protestujúcich. Ako zástupca v spravodajskej štruktúre IRGC riadil tvrdý zásah proti študentským protestom v Teheráne už v roku 1999. Jednotky pod jeho velením následne spustili dlhoročnú vlnu masového zatýkania a vynucovania priznaní pod fyzickým nátlakom. Tie sa nevynucovali argumentmi, ale premysleným fyzickým a psychickým týraním, často to boli hodiny bitia kovovými káblami, celé noci bez spánku, týždne na samote a výsluchy s vyhrážkami, že ak nepodpíšu priznanie, pôjdu po ich rodinách
Ako veliteľ milícií Basídž zohral kľúčovú rolu pri potlačení protestov po zmanipulovaných voľbách v roku 2009. Pod jeho vedením sa Basídž a bezpečnostné zložky pustili do demonštrantov s ostrou muníciou, stovky ľudí skončili vo väzení a desiatky prišli o život. Prípady ako znásilnenie a smrť Taraneh Mousavi ( mladá Iránka, ktorú po protestoch v roku 2009 zadržali bezpečnostné zložky, mučili, znásilnili a jej spálené telo potom našli pri diaľnici, režim jej prípad dodnes popiera.) sa stali symbolom brutality tejto vlny represie.
Ani to však nebol koniec. Po presune na čelo spravodajskej organizácie IRGC (IRGC‑IO) viedol Taeb operácie proti protestom v roku 2019, keď Irán zasiahla vlna nepokojov po zvýšení cien benzínu. Podľa Reuters si zásah vyžiadal až 1500 mŕtvych, Amnesty International potvrdila identitu aspoň 304 zabitých. Všetky tieto akcie majú spoločného menovateľa. Taeb stál pri rozhodnutí, že režim nasadí plnú silu aj za cenu vysokého počtu obetí.
Dnes už možno nešéfuje IRGC‑IO formálne, ale jeho sieť kontaktov a záznamy o ľuďoch na vrchole režimu sú stále použiteľné nech už ide o kohokoľvek. Taeb vie na každého niečo. V systéme vojny bezhlavného velenia zaisťuje, že aj autonómne regionálne veliteľstvá zostávajú lojálne, vedia totiž, že ak by uvažovali o „vlastnej politike“, ich rodiny, účty či súkromie skončí v tých správnych spisoch.
Legislatívne krytie a vojenská logistika.
Mohammad Bagher Ghalibaf začínal ako pilot a neskôr velil vzdušným silám Revolučných gárd. Pôsobil aj ako šéf polície a primátor Teheránu. Dnes sedí v kresle predsedu parlamentu a zabezpečuje vojenským požiadavkám okamžité legislatívne krytie. Tento skúsený byrokrat dokonale pozná potreby armády a prispôsobuje im chod celej štátnej administratívy. Ghalibaf zabezpečuje plynulý presun peňazí zo štátnej pokladnice priamo na účty samostatným vojenským operačným uzlom. Vystupuje ako civilný manažér a jeho jedinou reálnou úlohou je transfer zdrojov do rúk ozbrojených zložiek bez zbytočného zdržania v parlamentných procesoch.
Ahmad Vahídí priniesol do vnútornej správy štátu čisto odborný vojenský prístup. V minulosti zakladal a viedol jednotky Quds určené na zahraničné misie pričom vystavené medzinárodné zatykače ho spájajú s útokmi v Buenos Aires. Neskôr v pozícii ministra vnútra a obrany pretransformoval civilné inštitúcie na logistické zázemie armády. V súčasnosti Vahídí presmerováva cisterny s palivom a nákladné autá s potravinami z civilného trhu do skladov pod zemou. Vojenské rezervy tak zostávajú plné bez ohľadu na prázdne regály v obchodoch. Stavebný holding armády Khatam al-Anbia vybudoval pre tieto uzly sieť trás z betónu v dĺžke tisícok kilometrov, ktoré sú odolné voči leteckým úderom.Vedenie štátu z obavy pred sledovaním zlikvidovalo viac ako štyritisíc osobných komunikačných terminálov, satelitných telefónov a digitálnych rádiostaníc. Tento zásah sa dotkol aj mobilných zariadení s aktívnym čipom na určovanie polohy, ktoré v blízkosti objektov armády vysielali nežiaducu elektronickú stopu. Po vypnutí digitálnych sietí prebieha výmena správ medzi bunkami výhradne v analógovom režime. Prenos inštrukcií na papieri klesol na technickú úroveň, ktorá vylučuje elektronický odposluch.
Gholamhossein Mohseni Edžeí riadi súdnu moc a zabezpečuje formálnu legalitu pre všetky represívne kroky režimu. Tento dlhoročný spravodajský úradník priamo podlieha najvyššiemu vodcovi a koná v absolútnom súlade s tajnými službami. Súdy pod jeho vedením zrýchlene vydávajú rozsudky smrti a konfiškujú majetky oponentov. Edžeí tak dodáva neformálnym čistkám a zásahom do spoločnosti oficiálnu úradnú pečať. Jeho inštitúcia odstraňuje všetky právne prekážky a funguje iba ako predĺžená ruka ozbrojených zložiek pri potláčaní vnútorného odporu.
Mozaiková obrana ako 31 uzlov, ktoré nepotrebujú Teherán
Na predchádzajúcich riadkoch sa objavili staré známe mená, ktoré si čitateľ spája najmä s vnútorným násilím, čistkami a manipuláciou volieb. Novým prvkom posledných mesiacov je to, že tá istá sieť dnes riadi vojnu v režime mozaikovej obrany. Gardy sa v posledných rokoch prebudovali do tridsiatich jedných autonómnych veliteľstiev, kde jedna bunka slúži pre Teherán a zvyšné pre každú provinciu.
Označenie hviezdicová mozaika nie je názvom vo vojenskej terminológii vybratým náhodu. Ide o presný technický popis decentralizovanej siete. Klasická armáda pripomína pyramídu a po odstránení riadiaceho vrcholu zastaví všetky operácie. Iránski stratégovia preto celé silové zložky rozdelili na desiatky samostatných celkov. Názov hviezdica tak odkazuje na sieťovú architektúru, kde strata hlavného komunikačného uzla nespôsobí výpadok celku.
V praxi má každá provincia vlastné podzemné zásobníky nafty, sklady rakiet a prenosové trasy. Z tohto dôvodu nemôžeme hovoriť o improvizovaní, ale o pevne stanovenom pláne. Keď bombardovanie vyradí z prevádzky štáb v Teheráne, okrajové základne automaticky preberú kontrolu. Velitelia spustia raketové útoky, nasadia drony alebo narušia námornú dopravu podľa určených priorít bez čakania na nové inštrukcie.
Čo z toho plynie
Detailnejší pohľad na konkrétne mená ukazuje, že vojna bez hlavného velenia je len jej ďalším prirodzeným pokračovaním iránskeho modelu moci, ktorý som opisoval v predošlom texte. Rovnakí ľudia, ktorí stáli za potlačením protestov v rokoch 1999, 2009 a 2019, dnes riadia aj decentralizovane vedenie vojny. Rovnaké siete, ktoré roky prali peniaze cez Setad, tieňovú flotilu a kryptomeny, financujú zbrane a zásoby pre nezávislé bojové uzly.
Kto teda hľadá oslabený režim po útokoch na Teherán, mal by si skôr pozrieť životopis každého z týchto ľudí a mapu existujúcej mozaikovej obrany než fotografie zničených budov po útokoch USA a Izraeli. Skutočná moc v Teheráne sa už dávno naučila existovať bez rozhodovacej centrály a práve preto sa ich systém rúca oveľa ťažšie, než navodený dojem so záberov z bombardovania.
Použité zdroje (výber)
Soufan Center – „Iran’s ‘Mosaic Defense’ Strategy: Decentralization as Deterrence“
Business Today a ďalšie médiá – analýzy 31 autonómnych veliteľstiev IRGC
NDTV, BBC, DW – profily Mojtabu Chameneího a jeho siete v IRGC
NCR‑Iran, sankčné zoznamy EÚ/USA – profily Vahida Haghaniana, Hosseina Taeba, Ahmada Vahídího a Gholamhosseina Mohseni Edžeího
Aban Tribunal, Amnesty International, Reuters – dokumentácia zásahov proti protestom v rokoch 1999, 2009 a 2019
Správy o prípade Taraneh Mousavi a väzenských praktikách iránskeho režimu
US Treasury a analytické texty o Setad, Khatam al‑Anbia a iránskych nadáciách (bonyadoch)
Wired, New York Times, FDD – digitálny dohľad, AI a sledovanie komunikácie v Iráne
