Na slovenskej politickej scéne sme si zvykli na rôzne bizarnosti, no aktuálne dianie okolo odchodu amerického veľvyslanca Gautama Ranu posúva hranice predstavivosti do nových dimenzií. Hlavnými hrdinami tohto príbehu nie sú kariérni diplomati ani stratégovia z Pentagonu, ale predseda Jednoty dôchodcov na Slovensku (JDS) Michal Kotian a jeho pravá ruka, šéf Mládežníckej organizácie JDS Martin Halás. Táto dvojica vydala triumfálne vyhlásenie, v ktorom si bez štipky sebareflexie pripisuje zásluhy za ukončenie misie najvyššieho predstaviteľa USA na Slovensku. Ich argumentácia stojí na liste, ktorý v polovici januára adresovali slovenským vládnym špičkám s požiadavkou, aby bol doručený Donaldovi Trumpovi. Dnes, keď veľvyslanec balí kufre, Kotian s Halásom oslavujú víťazstvo svojho pera nad americkou administratívou.
„Súdny človek pri týchto vetách prežíva intenzívny test kognitívnej odolnosti, ktorý ho nekompromisne stavia pred voľbu medzi svetom faktov a ríšou politických rozprávok.“. Prvá cesta, ktorú nám s vážnou tvárou predkladajú autori vyhlásenia, vykresľuje obraz sveta, v ktorom tím nového amerického prezidenta prioritne rieši personálne obsadenie v Bratislave na základe podnetu slovenského občianskeho združenia. Podľa tohto scenára Donald Trump odložil bokom spisy o Číne a Ukrajine, aby si prečítal sťažnosť Michala Kotiana, a následne v panike nariadil stiahnutie svojho človeka. V tejto verzii reality sa Mládežnícka organizácia Jednoty dôchodcov stáva geopolitickým hráčom, ktorého sa obáva aj State Department.
Druhá cesta je síce prozaickejšia, no opiera sa o nudné fakty a byrokratickú rutinu. Gautam Rana nastúpil do funkcie v septembri 2022. Štandardná dĺžka rotácie amerických veľvyslancov trvá tri roky, čo v kombinácii s nástupom novej administratívy vo Washingtone znamená automatickú, plošnú výmenu politických nominantov po celom svete. Ide o mechanizmus presný ako švajčiarske hodinky, ktorý sa spúšťa bez ohľadu na to, či v danej krajine existujú nespokojní dôchodcovia píšuci listy. Pripisovanie si zásluhy za tento proces je logickým ekvivalentom kohúta, ktorý verí, že slnko vyšlo len preto, že on ráno zakikiríkal. Slnko by vyšlo aj bez neho a veľvyslanec by odišiel, aj keby Martin Halás ten list nikdy nenapísal.
Osobitnú pozornosť si v tomto kontexte zaslúži práve postava Martina Halása, ktorý v tejto operácii funguje ako strategický mozog a spojka do sveta veľkého biznisu. Bývalý poradca ministra financií a analytik, ktorý sa paradoxne stal predsedom „Mládežníckej organizácie“ dôchodcov – čo je samo osebe terminologický oxymoron roka – vnáša do komunikácie JDS prvky, ktoré sú jej historicky cudzie. Halás nie je len aktivistom. Je verejnou tvárou a kľúčovým predstaviteľom strany Právo na pravdu, ktorú zakladal a financuje kontroverzný konkurzný právnik a podnikateľ Zoroslav Kollár. Toto spojenie nie je náhodné, ale systematické.
Zoroslav Kollár, známy svojimi rozsiahlymi majetkami a aktuálnym ťažením proti vybraným politickým a spoločenským elitám, našiel v JDS dokonalý nosič pre svoje posolstvá. Martin Halás v tejto rovnici funguje ako prevodová páka. Na jednej strane stojí Kollárov kapitál a mediálny vplyv na sociálnych sieťach, na strane druhej stojí disciplinovaná a početná armáda seniorov, ktorú „ovláda“ Halás. Vytvorenie mládežníckej odnože JDS tak možno čítať ako strategický krok na legalizáciu Halásovho vplyvu v štruktúrach, kam by vekovo nepatril. JDS sa tak pod jeho vedením stáva akýmsi „občianskym krídlom“ politických ambícií Zoroslava Kollára, pričom geopolitické témy ako vyhadzov veľvyslanca slúžia na mobilizáciu a udržiavanie napätia.
Celú absurditu situácie umocňuje spôsob, akým túto správu okamžite prebrala a zosilnila takzvaná alternatívna mediálna scéna. Telegramové kanály, často koordinované práve s naratívmi blúzkymi Kollárovi a súčasnej vládnej moci, okamžite naskočili na vlnu a začali list JDS prezentovať ako dôkaz sily „zdravého rozumu“. Vznikla tak dokonalá symbióza: JDS dodala legitimitu serióznej organizácie a dezinformačný ekosystém dodal dosah. Nikto v týchto skupinách sa nepozastavil nad tým, že Rana odchádza v riadnom termíne. Namiesto toho sa budoval mýtus o tom, že spojené sily slovenského ľudu a Donalda Trumpa vyčistili Bratislavu. Je to učebnicový príklad toho, ako sa z banálnej administratívnej udalosti vyrába ideologická zbraň.
Najsmutnejším rozmerom tejto tragikomédie je morálny aspekt zneužitia dôvery tých najzraniteľnejších. Slovenskí seniori, ktorí si pamätajú časy inej geopolitickej orientácie a často sa cítia stratení v dnešnom zložitom svete, sa stávajú rukojemníkmi cynických ambícií svojich lídrov. Vedenie JDS nevťahuje svojich členov do boja za lepšie zdravotníctvo, dôstojnejšie penzie či kvalitné sociálne služby. Namiesto toho ich verbuje do prvej línie kultúrno-politického konfliktu, ktorému mnohí ani nerozumejú, no svojou pasívnou podporou ho legitimizujú. Presviedčať babičku na Orave, že jej predseda práve porazil americkú diplomaciu, je nielen klamstvo, ale v podstate krutá manipulácia, ktorá nahrádza riešenie skutočných problémov lacným pocitom falošného triumfu.
Záver je neúprosný a zbavený ilúzií. Odchod veľvyslanca Ranu nie je víťazstvom Jednoty dôchodcov, ale víťazstvom kalendára a amerických volebných cyklov. Skutočnou správou dňa je premena JDS na politickú nátlakovú skupinu v područí záujmov ľudí ako Zoroslav Kollár. Ak organizácia, ktorá má v stanovách apolitickosť, posiela nóty do Washingtonu a koordinuje sa s podnikateľmi s kontroverznou povesťou, prestáva byť hlasom dôchodcov. Stáva sa len ďalším politickým subjektom, ktorý sa však zbabelo skrýva za šediny svojich členov
