Slovensko je malá krajina s obrovským talentom strieľať si do vlastných nôh, no to, čo sa v tichosti udialo pod taktovkou Pavla Gašpara v Slovenskej informačnej službe a na rezorte vnútra, už nie je len obyčajný diletantizmus, ale vedomá sabotáž našich najužších spojeneckých väzieb. Kým česká Bezpečnostná informačná služba mesiace poctivo rozpletala siete ruského vplyvu a označovala konkrétne hrozby, v Bratislave sa zjavne rozhodli, že hranie na dve strany sa stane novou štátnou doktrínou. Ústrednou postavou tejto tragikomédie je Arťom Marčevskij, hlava propagandistickej siete Voice of Europe, ktorý sa z pozície nežiaducej osoby u našich západných susedov plynule presunul do role chráneného hosťa pod Tatrami.
Je fascinujúce a zároveň desivé sledovať, ako sa človek, ktorému česká vláda koncom marca zmrazila majetok pre ohrozenie národnej bezpečnosti, u nás dočkal otvorenej náruče v podobe inštitútu dočasného útočiska. Tento právny nástroj, pôvodne určený pre zúfalé matky s deťmi utekajúce pred bombami, bol cynicky zneužitý na legalizáciu pobytu osoby podozrivej z riadenia hybridných operácií Kremľa. Nejde tu o žiadny humanitárny omyl či administratívnu chybu úradníka na prepážke, ale o chladnokrvný kalkul a splátku za služby.
Aby sme však pochopili obludnosť toho, koho tu štátne orgány chránia, musíme si naliať čistého vína a povedať si, čo to vlastne Voice of Europe bolo. Nešlo o žiadne nezávislé médium, hoci sa tak tvárilo. Bola to sofistikovaná spravodajská operácia ruskej GRU prezlečená za webstránku, sídliaca drzo priamo na pražskom Václavskom námestí a financovaná Viktorom Medvedčukom, oligarchom, ktorému krstil dcéru samotný Vladimir Putin. Tento projekt fungoval ako "práčka na ego" pre európskych politikov na okraji spektra, ktorým poskytoval zdanie medzinárodnej legitimity výmenou za šírenie kremeľských naratívov. Keď si slovenskí politici s hrdosťou zdieľali videá s logom tohto portálu, v skutočnosti sa stávali hercami v divadle režírovanom a platenom Moskvou, pričom Arťom Marčevskij bol tým, kto držal kasu a rozdával honoráre.
Podstata tohto obchodu sa ukrýva v účtovných knihách a marketingových zmluvách z obdobia pred slovenskými voľbami, kedy sa pražská centrála stala finančným čerpadlom pre slovenskú scénu. Peniaze netiekli v igelitkách, ale sofistikovane cez faktúry za fiktívne mediálne služby, ktoré končili na účtoch neprehľadných eseročiek. Mechanizmus bol prostý a brutálne účinný, postavený na modeli "bieleho koňa", ktorý je v našich končinách taký populárny.
Predstavte si pána Ladislava z Čiernej nad Tisou, ktorého dlh v Sociálnej poisťovni k dnešnému dňu predstavuje presne 1 842,50 eura, no jeho firma s virtuálnym sídlom v Bratislave točí státisíce eur za "analýzy dátového toku". Tieto peniaze, oficiálne pochádzajúce z činnosti Voice of Europe, sa cez Ladislavovu firmu "vyčistili" do hotovosti a premenili na kampaň, ktorá strašila slovenských občanov vojnou a diktátom Bruselu. Suma 385 400,20 eura, ktorá pretiekla cez účty podobných schránok, sa tam dlho neohriala, pretože biely kôň neslúži na to, aby peniaze držal, ale aby ich odovzdal tým, ktorí dnes sedia v parlamente, zatiaľ čo on čaká na exekútora.
Celá táto špinavá hra by bola len ďalšou kapitolou v kronike slovenského podsvetia, keby do nej fatálnym spôsobom nevstupovala SIS, pretože v každej normálnej krajine by pohyb obrovských súm na účte zadlženého invalida a príchod sankcionovanej osoby rozblikal všetky kontrolky. V Gašparovej SIS však nastalo ticho. Ak tajná služba nevedela, že Marčevskij je pre Prahu prioritným cieľom, je to dôkaz nekompetentnosti, no ak to vedeli – a vzhľadom na medzinárodnú výmenu informácií to vedieť museli – a napriek tomu dali tichý súhlas k jeho pobytu, dopustili sa priamej zrady. Pavol Gašpar svojím nekonaním vyslal jasný signál, že slovenská kontrarozviedka nechráni štát pred cudzím vplyvom, ale chráni "našich ľudí" a ich sponzorov pred následkami, čím sa udelenie azylu Marčevskému stáva nie aktom milosrdenstva, ale ochranou svedka, ktorý by inak mohol rozprávať o cene volebných nôt.
Dôsledky tohto kroku ďaleko presahujú jeden azylový spis, pretože v spravodajskej komunite, kde je dôvera najcennejšou a najkrehkejšou menou, sa Slovensko práve dostalo do stavu technického bankrotu. Naši partneri v NATO a EÚ nie sú hlúpi a veľmi dobre vedia, čo sa deje; keď vidia, že človek, ktorého oni označia za bezpečnostnú hrozbu najvyššieho stupňa, si u nás podáva ruky s predstaviteľmi štátu, urobia jedinú logickú vec – okamžite nás odstrihnú. Staneme sa spravodajským skanzenom, ostrovom hluchých a slepých v strede Európy, kam už nepríde žiadna citlivá informácia o terorizme či organizovanom zločine, pretože nikto v Londýne, Paríži či Varšave nebude riskovať, že by táto správa skončila ako darček na stole rezidenta GRU vďaka deravej slovenskej ochrane.
Čo mi však nedá spávať
A tak tu sedím nad haldou papierov, pozerám na tie prepojenia a v duchu sa pýtam sám seba na tri veci, ktoré mi nedávajú logický zmysel, ak teda nepočítam s tým, že štát bol unesený:
Skutočne je možné, že by si na Vazovovej nikto neprečítal ten "červený telegram" z Prahy? Pýtam sa, či tá informácia o bezpečnostnom riziku skončila v skartovačke zámerne, len aby sme nemuseli vysvetľovať českým kolegom, prečo dávame strechu nad hlavou človeku, ktorý im chcel podpáliť demokraciu.
Kde sa podeli tie analytické oddelenia bánk a finančnej spravodajskej jednotky? Pýtam sa sám seba, či je naozaj také jednoduché previesť státisíce eur cez účet bieleho koňa na "marketing" bez toho, aby niekomu vyskočila výstraha, alebo či tá výstraha vyskočila, ale niekto "zhora" ju ručne vypol, lebo tie peniaze mali tú správnu politickú farbu.
A to najdesivejšie na záver – je Arťom naozaj len pasívny utečenec? Vŕta mi v hlave, či náhodou ten server v nejakej bratislavskej pivnici stále nebeží a či Marčevskij pod ochranou našej polície práve teraz neorganizuje ďalšiu kampaň, a my sa na to všetci skladáme z našich daní.
Tu sú holé fakty, ktoré potvrdzujú vyššie uvedený text
Sankčný zoznam: Dňa 27. marca 2024 česká vláda oficiálne zaradila subjekt Voice of Europe a jeho hlavnú postavu Arťoma Marčevského na vnútroštátny sankčný zoznam pre činnosť proti územnej celistvosti Ukrajiny.
Slovenský azyl: Ministerstvo vnútra SR udelilo Arťomovi Marčevskému dočasné útočisko (štatút odídenca) v apríli 2024, teda krátko po tom, čo mu boli odobraté víza v Českej republike.
Politické prepojenia: Je verejne dohľadateľným faktom, že politici súčasnej vládnej koalície (vrátane Martiny Šimkovičovej či Erika Kaliňáka) poskytovali rozhovory pre Voice of Europe, čím tomuto médiu dodávali legitimitu.
Zvyšok sú moje dedukcie zo sledovania toku peňazí. Lebo náhody neexistujú, existujú len zle zametené stopy.
