Yannis Karamitsios predostrel radikálny plán na záchranu európskeho vplyvu v Grónsku, vytvoriť tlak na americký dlh a uzavretie vojenských základní. Hoci tento návrh cieli na skutočný problém našej slabosti, jeho realizácia by priniesla viac škody Berlínu než Washingtonu. Yannis Karamitsios nie je len provokatívny komentátor, ale dlhoročný právnik pôsobiaci priamo v štruktúrach Európskej komisie. Jeho postoje vychádzajú z knihy Time for a European Federation (2021), ktorá slúži ako moderný manifest pre tvrdých zástancov federalizmu. Karamitsios v nej argumentuje, že súčasná EÚ je v globálnej súťaži bezzubá a národné štáty sú prežitkom. Jeho návrhy na otvorený konflikt s USA tak nie sú náhodným výkrikom, ale súčasťou širšej vízie, v ktorej sa Európa mení na suverénny superštát s vlastnou armádou a vládou, schopný diktovať podmienky aj tým najsilnejším. Pre pragmatikov je to utópia, pre neho jediná cesta na prežitie
V diskusiách o tom, ako si Európa zabezpečí kritické suroviny, sa občas objavia návrhy, ktoré volajú po radikálnom reze. Najnovšie zaujal jeho komentár, ktorý navrhuje prestať s diplomatickou opatrnosťou. Ak chce Európa uspieť v Grónsku a získať prístup ku kritickým surovinám, mala by podľa neho pritvrdiť a pohroziť USA výpredajom ich dlhopisov, uzavretím vojenských základní či zmrazením obchodu.
Cieľ je legitímny – znížiť závislosť a presadiť európske záujmy. Navrhované prostriedky však vychádzajú z predpokladu, že EÚ je v pozícii sily, ktorú v skutočnosti nemá. Ak by sme sa rozhodli pre túto cestu, nešlo by o strategické víťazstvo, ale o riskantný krok s nejasným koncom.
Ideológia a finančná realita
Pozrime sa teda na jednotlivé body tohto radikálneho plánu očami reálnej politiky a ekonomiky.
Zatváranie základní ako páka Myšlienka, že uzavretie amerických základní (napríklad v Nemecku) by prinútilo Washington ustúpiť v Arktíde, je mylná. Európska bezpečnostná architektúra je stále do veľkej miery závislá na amerických kapacitách – od logistiky až po spravodajské služby. Ak by sme spojencom vystavili stopku, USA by nestratili schopnosť globálnej projekcie sily. Európa by však stratila garanta bezpečnosti na svojom východnom krídle. V čase vojny na Ukrajine je takýto hazard ťažko predstaviteľný.
Finančný tlak cez dlhopisy Argument, že Európa môže položiť dolár výpredajom amerických dlhopisov, zabúda na efekt bumerangu. Európske inštitúcie nedržia tieto aktíva ako zbraň, ale ako poistku a rezervu. Masívny výpredaj by destabilizoval globálne trhy, čo by exportne orientovanú európsku ekonomiku zasiahlo mimoriadne tvrdo. Namiesto tlaku na USA by sme si spôsobili znehodnotenie vlastných aktív.
Zmrazenie obchodu Spojené štáty sú pre EÚ kľúčovým trhom. V čase, keď európsky priemysel čelí vysokým cenám energií a čínskej konkurencii, by obchodná vojna s najväčším partnerom nedávala ekonomický zmysel. Bola by to stratégia, ktorá by v konečnom dôsledku viedla k oslabeniu európskych firiem, nie k zisku surovín.
Keď chcel Trump kúpiť ostrov (Nie, nebol to vtip)
Aby sme pochopili, s akým odhodlaným súperom má Európa tú česť, vráťme sa do roku 2019. Vtedy Donald Trump šokoval svet nápadom, že USA Grónsko jednoducho kúpia. Kým svetová verejnosť vnímala tento návrh ako absurdný výstrelok, stratégom v Pekingu a Moskve do smiechu nebolo. Trumpov nápad totiž presne odhalil americkú mentalitu.
Za ponukou na odkúpenie ostrova netreba hľadať rozmar realitného magnáta, ale geopolitickú kalkuláciu. Trumpov záujem vychádzal z konceptu „Pevnosť Severná Amerika“, kde má Grónsko slúžiť ako predsunutá obrana štátu. Absolútnym kľúčom je základňa Pituffik (Thule) – najsevernejší bod americkej armády a nenahraditeľné „oko“, ktoré cez radary včasného varovania stráži USA pred jadrovým útokom a sleduje satelity na obežnej dráhe. K vojenskej logike sa pridáva tá surovinová - Washington potrebuje za každú cenu zlomiť čínsky monopol na spracovanie kritických surovín, bez ktorých nevyrobí modernú elektroniku ani stíhačky F-35. Kúpa ostrova by tak USA jedným podpisom zabezpečila dominanciu v Arktíde, vytlačila Rusko z nových námorných trás a poistila zdroje pre technologický priemysel. Pre Trumpa to teda nebol vtip, ale pokus o „obchod storočia“ v štýle kúpy Aljašky.
Emócie verzus pragmatizmus
Pri hľadaní riešenia grónskej dilemy narážame na dve možné stratégie:
Konfrontačná (Karamitsios) Predpokladá, že EÚ môže diktovať podmienky silou. Ignoruje však asymetriu vo vojenskej a energetickej oblasti. Tento prístup je atraktívny pre titulky novín, no v praxi nepoužiteľný.
Regulačná Uznáva, že v hrubej sile na USA nemáme, no využíva silu trhu. Európa má 450 miliónov bonitných spotrebiteľov. Američania v Grónsku uplatňujú vplyv cez investície, my môžeme situáciu ovplyvňovať cez normy a prístup na náš trh.
Skutočná sila "Bruselský efekt"
To, že nemôžeme použiť hrubú silu, neznamená, že sme bezmocní. Európa dlhodobo dokazuje, že jej najsilnejšou zbraňou je regulácia. Namiesto vyhrážok obchodnou vojnou je efektívnejšie využiť mechanizmy, ktoré už máme.
Príkladom je uhlíkové clo (CBAM). Ak by americké firmy chceli v Grónsku ťažiť spôsobom, ktorý nezodpovedá európskym štandardom, narazili by pri exporte do EÚ na finančnú bariéru. Podobne fungujú smernice o udržateľnosti (ESG). Európske firmy nebudú môcť nakupovať suroviny z projektov, ktoré ignorujú environmentálne dopady. Týmto spôsobom Brusel nepriamo, ale účinne určuje pravidlá hry aj pre amerických hráčov. Je to pomalší, menej efektný, ale udržateľnejší spôsob vplyvu.
„Nejde len o teóriu. Už v roku 2023 podpísala EÚ s Grónskom strategické partnerstvo o kritických surovinách. Kým Američania ukazujú svaly, Ursula von der Leyenová prišla do Nuuku s ponukou investícií do škôl a infraštruktúry. To je jazyk, ktorému Grónčania rozumejú.“
Návrat do histórie: Suez 1956
História ponúka paralelu, ktorá stojí za pripomenutie. Počas Suezskej krízy v roku 1956 sa Veľká Británia a Francúzsko pokúsili presadiť svoje záujmy vojenskou silou proti vôli USA. Washington vtedy nepoužil armádu, ale pohrozil predajom britských dlhopisov a tlakom na libru. Londýn musel ustúpiť. Táto epizóda ukázala, že ísť proti finančným záujmom hegemóna s vlastnými dlhmi na krku je strategická chyba. Dnes je vzájomná previazanosť ekonomík ešte silnejšia a priestor na "sólo akcie" Európy ešte menší.
Pohľad z Nuuku, my nie sme korisť, sme partner
A čo na to domáci? Pre 56-tisíc Grónčanov táto debata nie je o geopolitických šachoch, ale o ceste k nezávislosti. Ich cieľom je odstrihnúť sa od dánskych dotácií a postaviť sa na vlastné nohy. Vláda v Nuuku však vyslala svetu jasný signál, keď stopla obrovský projekt ťažby v Kvanefjelde kvôli obavám z rádioaktivity. Tým ukázala, že Grónsko nie je na predaj každému, kto zamáva šekom. Miestni odmietajú americký štýl "divokého západu", kde má zisk prednosť pred ekológiou. Hľadajú partnera, ktorý prinesie technológie šetrné k ich ľadovcom a fjordom. A práve tu sa ukazuje, že európska posadnutosť ekologickými normami nie je prekážkou, ale našou najväčšou konkurenčnou výhodou v očiach domáceho obyvateľstva.
Chladná hlava vyhráva
Frustrácia z toho, že Európa v Grónsku stráca pozície, je pochopiteľná. Návrhy na radikálnu odvetu sú však skôr prejavom bezradnosti než sily. Cesta k surovinám nevedie cez rozbitie transatlantických vzťahov, ale cez lepšiu ponuku pre Grónsko a inteligentné využitie našej trhovej sily. Ak chceme uspieť, musíme byť lepší obchodníci a prísnejší regulátori, nie agresívni vojaci.
Súhrn: Prečo obchodná vojna nedáva zmysel
Ekonomika: Útok na USA by zdevastoval európsky export.
Bezpečnosť: Bez americkej armády nevieme garantovať obranu východného krídla.
Financie: Výpredaj dolárových dlhopisov by znehodnotil aj naše rezervy.
Riešenie existuje, našou zbraňou nie sú hrozby, ale regulácie (ESG, CBAM) a atraktívna investičná ponuka pre Grónsko.
