Pri pohľade na súčasnú geopolitickú šachovnicu sa mnohí analytici zhodujú na jednej znepokojivej myšlienke, a to že Vladimir Putin možno prehráva vojenské bitky na Ukrajine, no dosahuje zdrvujúce víťazstvo v mentálnom priestore svojho najdôležitejšieho oponenta. Kým západné médiá riešia posuny na frontovej línii, v pozadí prebieha oveľa nebezpečnejšia hra, v ktorej sa Putinovi darí rozbíjať euroatlantickú jednotu nie silou svojich armád, ale využitím ega a izolacionizmu Donalda Trumpa. Je to paradox hodný historických románov, kedy sa ruský líder, nenávidiaci európsky model demokracie, spojil v tichom valčíku s americkým exprezidentom, ktorého fascinácia autoritárskou mocou je silnejšia než záväzky voči tradičným spojencom.
Tento vzťah, ako trefne poznamenávajú experti ( exporadcovia) z okolia Fiony Hill či Johna Boltona, pravdepodobne nestojí na žiadnych tajných nahrávkach v trezoroch KGB, ale na prostej psychológii. Trump v Putinovi nevidí strategickú hrozbu pre USA, ale akýsi zrkadlový obraz toho, kým by chcel byť on sám – vládcom, ktorý sa nemusí zodpovedať parlamentu, súdom ani médiám. Pre Putina je toto nastavenie darom z nebies, pretože mu umožňuje dosiahnuť to, o čo sa sovietska diplomacia márne snažila desaťročia. Bez jediného výstrelu na území NATO sa mu darí spochybniť samotnú podstatu aliancie, pretože ak Trump vníma Európsku úniu ako ekonomického konkurenta a nie ako bezpečnostného partnera, článok 5 sa mení len na prázdny papier. Kremeľ tak získava priestor na dýchanie a agresiu, pretože vie, že v Bielom dome sedí človek, pre ktorého je osud Kyjeva či Pobaltia len položkou v účtovnej knihe, ktorá mu nevychádza v zisku.
Lenže zatiaľ čo Putin navonok pôsobí ako architekt nového svetového poriadku, ktorý úspešne sabotuje Západ, doma platí za toto dobrodružstvo cenu, o ktorej ruská propaganda mlčí. V tieni tohto veľkého divadla prebieha tichá, no nezvratná premena Ruska na čínsku surovinovú kolóniu. Analytici ako Alexander Gabuev dlhodobo upozorňujú, že izolácia od európskych trhov a technológií vrhla Moskvu priamo do náručia Pekingu, a to v pozícii, ktorá nemá s rovnocenným partnerstvom nič spoločné. Rusko sa stáva vazalom, ktorý dodáva lacnú ropu, plyn a nerastné bohatstvo, aby udržal čínsku ekonomiku v chode, zatiaľ čo Peking si diktuje ceny a podmienky. Si Ťin-pching v tejto hre vystupuje ako pragmatický víťaz, ktorému vyhovuje, že Putin robí "špinavú prácu" a rozvracia západnú jednotu, zatiaľ čo Čína bez rizika pohlcuje ruskú ekonomiku.
Pre Európu je táto kombinácia faktorov tou najhoršou možnou správou, pretože sa ocitá v smrtiacom zovretí dvoch realít. Z východu čelí agresívnemu Rusku, ktoré síce stráca suverenitu v prospech Číny, no o to zúrivejšie sa snaží dokázať svoju silu vojenskými prostriedkami, a zo západu prichádza chladný nezáujem Spojených štátov. Trumpova rétorika o tom, že Európa sa "sama ničí", tak nie je len kritikou, ale skôr alibi pre to, aby nás nechal napospas osudu. Výsledkom je svet, kde sa Rusko mení na čínskeho zombiho bojujúceho proti Západu, a Amerika pod Trumpovým vedením odchádza od stola, nechávajúc Európu, aby si svoju existenciu obhájila sama v prostredí, kde staré pravidlá prestali platiť.
Pri hľadaní odpovede na otázku, kto je v tomto geopolitickom chaose skutočným víťazom, sa často dopúšťame chyby, keď sa pozeráme len na mapy a vojenské aliancie, no zabúdame na účtovné knihy a demografiu. Zdalo by sa, že Čína je jednoznačným hegemónom, ktorý bez boja pohlcuje Rusko a profituje z lacných surovín, no ako vo svojej analýze uvádza Georg Magnus, tento obraz je dokonalým optickým klamom. Peking síce navonok pôsobí ako neohrozený obor, ktorý si podmaňuje susedov, no vo svojom vnútri zvádza boj o prežitie s praskajúcou realitnou bublinou, rekordnou nezamestnanosťou mladých a demografickou krízou, ktorú nevyriešia ani tie najlacnejšie dodávky ruského plynu. Čína teda získava vazala v podobe Ruska, ale riskuje, že sa zadusí vlastnými štrukturálnymi problémami, pretože jej ekonomický model postavený na nekonečnom exporte a investíciách do infraštruktúry narazil na svoj strop.
Na druhej strane stojí Vladimír Putin, ktorý sa síce v očiach Donalda Trumpa a časti sveta javí ako tvrdý hráč rozbíjajúci západnú jednotu, no v realite je najväčším strategickým porazeným tohto storočia. Svoju krajinu, ktorá mala ambíciu byť globálnou veľmocou, premenil na čínsku čerpaciu stanicu bez prístupu k moderným technológiám a trhom, pričom táto závislosť bude trvať generácie. Jeho "víťazstvo" spočíva len v tom, že dokázal presvedčiť Trumpa o svojej dôležitosti, čím dočasne oslabil NATO, ale cenu za to platí stratou národnej suverenity v prospech Pekingu. Trumpova Amerika v tomto scenári tiež nie je jednoznačným víťazom, pretože izolacionizmus "America First" síce môže krátkodobo ušetriť doláre, ale dlhodobo vyprázdňuje priestor, ktorý okamžite obsadzujú iní, čím USA prichádzajú o páky na ovplyvňovanie svetového diania.
Paradoxne sa tak ocitáme v situácii, ktorú by sme mohli nazvať súťažou v tom, kto prehrá pomalšie. Európa je v kliešťach a platí vysokú ekonomickú cenu za vojnu aj energetickú transformáciu, Rusko pácha civilizačnú samovraždu v priamom prenose a Čína, hoci geopoliticky rastie, sedí na ekonomickej časovanej bombe. Víťazom teda nie je ten, kto má najsilnejšiu armádu alebo najväčší export, ale ten, kto dokáže udržať sociálny zmier a ekonomickú stabilitu doma, čo sa momentálne nedarí takmer nikomu z veľkých hráčov. Je to svet, kde sa staré definície úspechu rúcajú a kde aj zdanlivý víťaz ako Čína môže byť len o jednu krízu vzdialený od kolapsu, o ktorom sa v štátnych médiách nesmie hovoriť.
