Ak niekto v súčasnosti veril v skoré nastolenie spravodlivosti, tento článok ho rýchlo zbaví optimizmu a predstave o reálnej funkčnosti systému. Vládna moc totiž nasadzuje mechanizmy, ktoré cielene neutralizujú kontrolnú rolu Ústavného súdu a fakticky paralyzujú prebiehajúce súdne konania.
Navrhované úpravy trestného práva nesledujú verejný záujem, ale sústredia sa na budovanie bariér, ktoré majú vybraným aktérom zabezpečiť trvalú imunitu. Celý proces tak v aktuálnom nastavení pripomína precízne riadenú elimináciu zodpovednosti, kde zákon slúži ako nástroj na ochranu politických elít pred následkami ich minulosti. Stratégia politických aktérov sa opiera o precíznu znalosť procesných postupov, ktoré umožňujú vyradiť súdnu moc z hry ešte predtým než stihne posúdiť ústavnosť schválených zmien.
Základným stavebným kameňom tejto stratégie je využitie paragrafu 87 zákona o Ústavnom súde. Táto norma stanovuje povinnosť zastaviť konanie v prípade, ak napadnutý právny predpis stratí platnosť. V praxi to znamená, že ak parlament bleskovo zruší alebo nahradí vlastnú novelu, ktorú súd momentálne skúma, sudcovia stratia predmet sporu. Je to efektívny spôsob, ako sa vyhnúť negatívnemu verdiktu, ktorý by mohol konštatovať porušenie princípov právneho štátu.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutej novely skôr než Ústavný súd vynesie rozsudok, celé predchádzajúce konanie vrátane pozastavenia účinnosti stráca zmysel. Politická moc tak dokáže v priebehu niekoľkých dní zmazať mesiace práce ústavných sudcov a nahradiť ich novým textom, ktorý bude musieť prejsť celým procesom napádania odznova.
Dá sa však takýto postup považovať za legitímny výkon zákonodarnej moci? Pri hlbšej analýze sa ukazuje, že ide o obchádzanie ducha ústavy prostredníctvom striktného dodržiavania jej litery. Týmto krokom sa vytvára precedens, kedy sa legislatívny proces stáva úkrytom pred spravodlivosťou pre konkrétne osoby v štruktúrach moci.
Legislatíva ako nástroj osobnej obhajoby
Analytická obec aktuálne upriamuje pozornosť na postavenie Tibora Gašpara, ktorý z pozície poslanca priamo zasahuje do tvorby noriem upravujúcich jeho vlastnú právnu pozíciu v kauze Očistec. Táto kumulácia funkcií umožňuje cielenú deštrukciu dôkazného reťazca, ktorý ohrozuje špičky politickej a podnikateľskej sféry. Ak zákonodarca upravuje podmienky prípustnosti dôkazov uprostred rozbehnutého konania fakticky narúša integritu súdnej moci. Riziko ďalších úprav spočíva najmä v úplnom vymazaní motivačných prvkov, ktoré doteraz podnecovali členov organizovaných skupín k spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní.
V systéme, kde výpoveď spolupracujúcej osoby tvorí v priemere 70 % úspešnosti obžaloby v prípadoch komplexnej korupcie znamená oslabenie motivácie svedkov faktickú paralýzu vyšetrovania. Ak štát normatívne odstráni benefity pre tých, ktorí odkrývajú vnútorné štruktúry skupín stráca primárny nástroj na rozkladanie korupčných schém a zostáva voči sofistikovanej kriminalite bezbranný.
Možno predpokladať, že po zavedení týchto zmien nastane reťazová reakcia kedy pôvodne vypovedajúce osoby stratia zákonnú ochranu a motiváciu zotrvať na svojich tvrdeniach. Nebezpečenstvo tkvie v možnej retroaktívnej neúčinnosti dôkazov, ktoré polícia získala legálne podľa vtedy platných pravidiel. To by viedlo k situácii, kedy by súdy museli oslobodzovať obžalovaných nie pre nedostatok dôkazov, ale pre umelo vytvorenú procesnú prekážku. Trestné právo sa tak v súčasnosti mení na nástroj spätnej legalizácie konania, ktoré bolo v čase spáchania trestným činom. Týmto spôsobom sa vytvára legislatívny mechanizmus, ktorý dokáže spätne vymazať trestnosť skutkov a ochrániť vybraných aktérov pred následkami ich predchádzajúcich aktivít čo v konečnom dôsledku ohrozuje aj stabilitu čerpania európskych finančných zdrojov.
Regionálna izolácia v rámci V4
Pri porovnaní s okolitými krajinami Vyšehradskej štvorky sa slovenský právny priestor stáva izolovaným miestom nízkej trestnej represie. Zatiaľ čo v Českej republike zostávajú premlčacie lehoty pri najzávažnejšej hospodárskej kriminalite nastavené na stabilnej úrovni dvoch desaťročí domáca úprava tento časový úsek radikálne skracuje. Tento krok vytvára v strednej Európe nebezpečný precedens, kedy sa Slovensko mení na izolovaný ostrov beztrestnosti pre rozsiahle podvody.
V susednom Česku sa premlčacia doba pri najťažších prípadoch korupcie pohybuje na úrovni 20 rokov čo predstavuje dvojnásobok oproti aktuálne schválenému slovenskému limitu. Pri porovnaní trestných sadzieb za pranie špinavých peňazí dosahuje horná hranica v Poľsku 10 rokov väzenia pričom v novom slovenskom nastavení sa pri porovnateľnej výške škody otvára priestor na uloženie podmienečného trestu.
Varovné hlasy prichádzajú aj priamo z vnútra justičného systému. Sudcovia Špecializovaného trestného súdu upozorňujú, že plošné oslabenie inštitútu spolupracujúcej osoby ochromí vyšetrovanie drogovej kriminality a medzinárodného organizovaného zločinu. Tieto skupiny sú z definície uzavreté a bez informácií z vnútra je ich usvedčenie prakticky nerealizovateľné. Štát tak v snahe o záchranu niekoľkých politických aktérov vedomo rezignuje na efektívny boj proti zločineckým skupinám.
Aktuálny vývoj naznačuje, že zákon na Slovensku prestáva plniť funkciu všeobecne záväzného pravidla a stáva sa ad hoc nástrojom na riešenie aktuálnych problémov vládnucej garnitúry. Tento prístup nielenže podkopáva dôveru v rovnosť pred zákonom, ale vystavuje krajinu riziku izolácie v rámci európskych právnych štruktúr. Ak sa potvrdí, že legislatívny proces slúži primárne na legalizáciu beztrestnosti, dopady na stabilitu spoločnosti budú dlhodobé a ťažko napraviteľné.






