Pri hĺbkovom audite geopolitickej mapy Eurázie sa pred nestranným analytikom otvára fascinujúca, no zároveň mrazivá historická sága. Ruská federácia, spolu so svojimi štátnymi predchodcami v podobe Moskovského kniežatstva, Ruským impériom a Sovietskym zväzom, píše už od sedemnásteho storočia kroniku, ktorú možno interpretovať dvoma diametrálne odlišnými spôsobmi. Prvou možnosťou je, že tento štátny útvar je obeťou štyristo rokov trvajúcej série diplomatických nedorozumení, nešťastných náhod a externých tlakov, ktoré ho nútia neustále prehodnocovať svoje čestné slovo. Druhá, racionálnejšia alternatíva, ktorú potvrdzuje viac ako šestnásť zdokumentovaných a významných porušení kľúčových mierových dohôd, naznačuje existenciu chladnokrvného a systematického modusu operandi. V tomto kontexte sa podpis na papieri stáva len cynickým nástrojom na získanie času, nevyhnutnou pauzou na preskupenie vojenských síl a logistiky pred ďalšou expanziou. Táto tradícia, siahajúca od dynastie Romanovovcov až po súčasné vedenie Kremľa, ukazuje, že zmluvy sú v ruskom ponímaní len dočasným prostriedkom na dosiahnutie cieľa.
Historické korene nedôvery od Švédska až poľskú tragédiu
Precedens tohto správania siaha hlboko do minulosti, konkrétne k vzťahom so Švédskym kráľovstvom a Švédskym impériom. Už po podpísaní Stolbovskej mierovej zmluvy v roku 1617 sa ukázalo, že cárske Rusko vníma dohodnuté hranice len ako provizórium. Akonáhle Moskva upevnila svoju vnútornú stabilitu, okamžite sa vrátila k nepriateľstvu a periodickému narúšaniu hraníc, čo vyvrcholilo otvoreným konfliktom v rokoch 1656 až 1658. Historická realita však vtedy donútila cárstvo k ústupu. Podpisom zmluvy z Cardisu v roku 1661 sa muselo vrátiť k hraniciam z roku 1617 a vzdať sa svojich územných ziskov, čo demonštruje cyklický charakter ruskej expanzie a následných vynútených korekcií.
Ešte vypuklejším príkladom diplomatického pragmatizmu sú vzťahy s Poľskom a Poľsko-litovskou úniou, ktoré predstavujú paradigmu ruského porušovania dohôd. Keď Moskovské cárstvo v roku 1654 iniciovalo novú vojnu trvajúcu až do roku 1667, výsledkom bolo ovládnutie strategických oblastí vrátane Kyjeva a Smolenska. Hoci následne došlo k podpisu dohôd o takzvanom „Večnom mieri“, realita nasledujúcich desaťročí bola v príkrom rozpore s názvom dokumentu. Peter I. počas Veľkej severnej vojny nielenže pokračoval v agresívnych krokoch, ale priamo zasiahol do vnútornej politiky suseda dosadením vlastných kandidátov na poľský trón, čo efektívne viedlo k okupácii územia. Tento proces deštrukcie zmluvných vzťahov vyvrcholil v rokoch 1772, 1793 a 1795, keď sa Rusko spolu s Pruskom a Rakúskom podieľalo na troch deleniach Poľska. Výsledkom bolo úplné vymazanie nezávislého štátu z mapy Európy, čo slúži ako memento toho, ako veľmoc systematicky porušuje záväzky voči menším susedom v záujme vlastnej územnej maximalizácie.
Rovnaký vzorec aplikovalo Ruské impérium aj smerom na juh, voči Osmanskej ríši. Zmluva z Küçük Kaynarca, podpísaná 21. júla 1774 po rusko-tureckom konflikte, bola pre Istanbul ponižujúca a pre Petrohrad strategickým triumfom. Rusko získalo dva výstupy do Čierneho mora a anulovalo predchádzajúce obmedzenia zmluvy z Nišu z roku 1739. Z pohľadu medzinárodného práva a neskoršieho vývoja je kľúčová klauzula o ochrane pravoslávnych kresťanov. Túto právomoc impérium neskôr opakovane a účelovo zneužívalo ako zámienku na zasahovanie do vnútorných záležitostí Osmanskej ríše, najmä počas kríz v roku 1853. Zmluva dokonca obsahovala právne pasce týkajúce sa statusu novej pravoslávnej cirkvi v Konštantínopole, čo bolo v priamom rozpore s islamským právom, a demonštruje to schopnosť ruskej diplomacie využívať právne výklady na legitimizáciu svojej dominancie.
Od paktu s diablom po Afganistan počas sovietskej éry
Moderná éra priniesla industrializáciu tohto prístupu, pričom najznámejším a najtragickejším príkladom je pakt Molotov-Ribbentrop z roku 1939. Hoci verejne išlo o pakt o neútočení medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, tajné dodatky cynicky rozdelili Európu na sféry vplyvu. Stalin však nerešpektoval ani tieto dohody s Hitlerom. Kým Nemecko napadlo Poľsko 1. septembra 1939, Sovietsky zväz vpadol z východu 17. septembra, čím bezškrupulózne pošliapal sovietsko-poľskú zmluvu o neútočení z roku 1932. Expanzia pokračovala aj nad rámec tajných protokolov z 23. augusta 1939. V roku 1940 ZSSR anektoval časti Rumunska, konkrétne Besarábiu, Severnú Bukovinu a región Hertsa, čím prekročil dohodnutú sféru vplyvu a porušil podmienky paktu. Podobne po Zimnej vojne s Fínskom v rokoch 1939-1940 si Moskva prisvojila Karéliu, Sallu a Kuusamo, čím anulovala sovietsko-fínsku zmluvu o neútočení a prekreslila dohodnuté hranice. Osud Pobaltských štátov, ktoré boli najprv donútené k prijatiu zmlúv o priateľstve a následne v roku 1940 anektované, len podčiarkuje nulovú hodnotu vtedajších sovietskych bezpečnostných garancií.
Obdobie studenej vojny prinieslo nádej v podobe Helsinského záverečného aktu z roku 1975, ktorý mal stabilizovať vzťahy. Sovietsky zväz sa v ňom spolu s 34 ďalšími krajinami zaviazal rešpektovať suverenitu národov, zdržať sa hrozby silou a ctiť ľudské práva. O štyri roky neskôr, v decembri 1979, však sovietske tanky v Afganistane tieto princípy doslova rozdrvili. Masívna invázia bola priamym popretím práva na sebaurčenie a viedla k obrovskej humanitárnej katastrofe s 5,5 miliónmi utečencov. Kongresman Don Bonker vtedy trefne poznamenal, že existuje len málo medzinárodných zmlúv, právnych noriem či zvykov civilizovaného správania, ktoré by Sovieti počas svojej krvavej okupácie a potláčania afganského obyvateľstva neporušili.
Kontinuita chaosu od Čečenska po Gruzínsko za čias Ruskej federácie
Rozpad Sovietskeho zväzu neznamenal zmenu paradigmy, skôr jej adaptáciu na nové podmienky. Čečenský konflikt poskytuje učebnicový príklad. Chasavjurtská dohoda z roku 1996, ktorá ukončila prvú čečenskú vojnu, stála na štyroch bodoch vrátane vytvorenia spoločného výboru a garancie, že citlivá otázka nezávislosti Čečenska sa nebude riešiť až do konca roku 2001. Ruská federácia tento záväzok ignorovala a už v roku 1999, len tri roky po podpise a pod taktovkou Vladimira Putina, spustila druhú inváziu. Tá zrovnala mesto Groznyj so zemou, do marca 2000 obsadila celé územie republiky a fakticky eradikovala akékoľvek snahy o čečenskú nezávislosť.
Podobný scenár, charakteristický rýchlym popretím vlastného podpisu, sa odohral v Gruzínsku v roku 2008. Dohoda o prímerí v konflikte v Južnom Osetsku, ktorú garantoval francúzsky prezident Nicolas Sarkozy, bola Moskvou okamžite porušená vojenskými operáciami mimo dohodnutých zón a obsadením strategických miest ako Gori. Najhorším aspektom bolo jednostranné uznanie nezávislosti Abcházska a Južného Osetska 26. augusta 2008, čo bolo v príkrom rozpore s duchom mierovej dohody a medzinárodne uznanými hranicami. Vybudovanie vojenských základní v týchto regiónoch a systematické vyhostenie etnických Gruzíncov len potvrdzujú trvalý a nezvratný charakter tejto okupácie. Paralelu vidíme aj v Moldavsku, kde Rusko napriek záväzkom z roku 1992 o postupnom sťahovaní nikdy nestiahlo svoje vojská z Podnesterska. Približne 1500 až 2000 vojakov Operačnej skupiny ruských síl (OGRF) tam zostáva bez súhlasu Moldavskej republiky, pričom ruské súdy v minulosti potvrdili, že Moskva vykonáva nad týmto separatistickým regiónom efektívnu kontrolu.
Ukrajinská tragédia
Najzásadnejším narušením súčasnej bezpečnostnej architektúry je však postup voči Ukrajine. Budapeštianske memorandum z roku 1994, v ktorom sa Rusko, USA a Veľká Británia zaručili za ukrajinskú suverenitu a hranice výmenou za vzdanie sa jadrových zbraní, sa v roku 2014 zmenilo na bezcenný zdrap papiera. Anexiou Krymu Rusko porušilo všetky štyri kľúčové piliere memoranda: rešpektovanie suverenity, zdržanie sa hrozby silou, ochranu existujúcich hraníc a vyhnutie sa ekonomickému nátlaku. Túto agresiu sprevádzala bezprecedentná maskirovka s nasadením takzvaných „malých zelených mužíčkov“ – profesionálne vyzbrojených ruských vojakov v uniformách bez akýchkoľvek štátnych insígnií či hodnostných označení. Kým Kremeľ v reálnom čase cynicky tvrdil, že ide o spontánne vzniknutú miestnu domobranu a kategoricky popieral prítomnosť svojich ozbrojených síl, neskôr Vladimír Putin otvorene priznal, že v skutočnosti išlo o príslušníkov ruských špeciálnych jednotiek a vojenskej rozviedky GRU, ktorí mali rozkaz obsadiť strategické body polostrova.
Následné Minské dohody (Minsk I a Minsk II) z rokov 2014 a 2015 slúžili podľa mnohých analytikov, vrátane renomovaného historika Sergeja Plokhyho z Harvardu, len na získanie času. Viac ako 25 zaznamenaných porušení prímeria a neustála vojenská pomoc separatistom v Donbase viedli až k plnohodnotnej invázii vo februári 2022. Prezident Zelenskyj správne upozorňoval, že Rusko nikdy nemalo úprimný zámer tieto dohody dodržiavať. Plnohodnotná invázia v roku 2022 definitívne pochovala nielen Budapeštianske memorandum, ale aj Zmluvu o priateľstve medzi Ruskom a Ukrajinou z roku 1997, ktorá explicitne garantovala územnú celistvosť oboch susedov.
Globálna demontáž zmlúv a sýrska kríza
Ruská nedôveryhodnosť však presahuje hranice postsovietskeho priestoru a týka sa aj globálnych odzbrojovacích a humanitárnych dohôd. V Sýrii Rusko flagrantne porušilo Ženevské dohody z roku 2013 o likvidácii chemických zbraní tým, že naďalej podporovalo a krylo Asadov režim pri ich používaní proti civilnému obyvateľstvu. Moskva systematicky blokuje prácu OSN, keď od roku 2011 vetovala 12 rezolúcií Bezpečnostnej rady týkajúcich sa ľudských práv a prímeria. Aj proces z Astany, ktorý mal priniesť deeskaláciu, bol zo strany Ruska ignorovaný pokračujúcimi útokmi mimo demilitarizovaných zón.
Na poli strategickej bezpečnosti Rusko spôsobilo kolaps kľúčových zmlúv. Vývoj a nasadenie raketového systému 9M729 (SSC-8) v rokoch 2018 a 2019 viedol k zániku Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu (INF), keďže Kremeľ na výzvy USA nereagoval nápravou a Washington následne od zmluvy odstúpil. Podobný osud postihol Zmluvu o konvenčných ozbrojených silách v Európe (CFE), ktorú Rusko prestalo plniť a podkopalo tak transparentnosť na kontinente. K tomu sa pridáva Zmluva o úplnom zákaze jadrových skúšok (CTBT). Hoci ju Rusko ratifikovalo v roku 2000, existujú podozrenia, že medzi rokmi 1996 a 2019 vykonávalo nízkoenergetické testy. Definitívnu bodku za touto érou dal Vladimir Putin v novembri 2023, keď podpisom zákona zrušil ruskú ratifikáciu tejto kľúčovej zmluvy.
Logické rázcestie a záver
V záujme objektivity a vyváženosti je nutné spomenúť aj ruský argumentačný naratív, ktorý sa často opiera o údajné porušenie sľubov zo strany Západu, konkrétne o neformálne uistenia z roku 1990 o nerozširovaní NATO na východ. Hoci archívne dokumenty a výpovede naznačujú, že verbálne uistenia zo strany amerických predstaviteľov počas rokovaní o zjednotení Nemecka skutočne zazneli, faktom zostáva, že neboli nikdy zakotvené v žiadnej právne záväznej zmluve či podpísanom dokumente. Tento kontrast medzi neformálnymi diskusiami a písaným medzinárodným právom, ktoré Rusko ratifikovalo a následne porušilo, tvorí základnú deliacu líniu v chápaní súčasného konfliktu.
Fínska ministerka zahraničných vecí Elina Valtonen v roku 2025 presne zhrnula situáciu vyhlásením, že Rusko svojou vojnou proti Ukrajine porušilo všetkých desať princípov Helsinského záverečného aktu z roku 1975. Putinov režim systematicky ignoruje suverénnu rovnosť štátov, zdržanie sa hrozby silou, nedotknuteľnosť hraníc, územnú celistvosť, pokojné riešenie sporov, nezasahovanie do vnútorných vecí, rešpektovanie ľudských práv, rovnaké práva a sebaurčenie národov, spoluprácu medzi štátmi a svedomité plnenie medzinárodných záväzkov.
Záverom možno konštatovať, že história od 17. storočia až po súčasnosť vykresľuje desivo konzistentný obraz. Či už išlo o Švédsko, Poľsko, Osmanskú ríšu, Pobaltie, Čečensko alebo modernú Ukrajinu, Rusko opakovane využíva medzinárodné dohody ako nástroj hybridnej vojny. Nejde o náhodné zlyhania, ale o hlboko zakorenenú systémovú črtu, ktorá podkopáva základy Charty OSN. Pre súčasných politických stratégov a právnikov z toho vyplýva jediné logické poučenie: akákoľvek budúca dohoda s Ruskou federáciou, ktorá nebude obsahovať robustné, fyzicky vynútiteľné garancie a automatické mechanizmy sankcií, má hodnotu len papiera, na ktorom je napísaná.
„Zaujal vás tento pohľad na vec? Ak sa vám moje články páčia a nechcete zmeškať ďalšie analýzy, budem rád, ak sa prihlásite na odber.
Ďakujem za vašu priazeň.“
