Keď emócia vládne lesu a moderný idealizmus stojí nad realitou aj logikou

Odborná analytická polemika

Verejný priestor sa dnes zmieta v extrémnych názorových stretoch o budúcnosti nášho vidieka. Táto téma však v žiadnom prípade nie je určená pre formát rýchlych titulkov ani pre nositeľov vopred prijatých naratívov, ktorí odmietajú vnímať argumenty protistrany. Predkladaná analýza vznikla pre čitateľov s úprimným záujmom o reálny stav a zložité mechanizmy života lesa. Zatiaľ čo povrchný mýtus sa pohodlne usídli v jedinej údernej vete, jeho vyvrátenie a obnova faktickej reality si nevyhnutne vyžadujú trpezlivosť a exaktnú argumentačnú hĺbku.

Tento text preto nie je určený pre tých, ktorí analytickú dôslednosť zamieňajú s premotivovanosťou a ani pre tých, ktorí v hĺbke dôkazov hľadajú skrytý osobný prospech. Jediným adresátom je tu integrita argumentov a naratív postavený na biologických zákonitostiach, ktoré nepoznajú politický marketing. Považovať precíznosť za predpojatosť je totiž len ďalším spôsobom ako sa vyhnúť konfrontácii s realitou, ktorú už v súčasnosti nie je možné ďalej ignorovať.

Cieľom tohto textu je exaktne definovať stav a udržateľnosť prostredia v ktorom žijeme. V dobe informačného smogu prinášame komplexný pohľad na život lesa – nie z pozície vzdialeného pozorovateľa, ale z hľadiska priamej praxe. Tento text je určený pre tých, ktorí si vážia vlastný úsudok a hľadajú cestu od povrchných dojmov k racionálnej argumentácii. Ponúkam logickú a dátami podloženú alternatívu k virtuálnym modelom reality, pretože len spoločným pochopením potrieb prírody aj človeka dokážeme zachovať bohatstvo našej krajiny pre ďalšie generácie.

Dva pohľady na jednu krajinu a hľadanie spoločnej reality

Súčasná debata o správe krajiny a ochrane prírody odkrýva hlboký spoločenský rozdiel vo vnímaní sveta. Na jednej strane stojí rastúca skupina ľudí, ktorej každodenný život je pevne spätý s mestským prostredím a technológiami. Ich kontakt s prírodou je väčšinou sprostredkovaný cez informačné a komunikačné rozhrania, sociálne siete a dokumentárne filmy, ktoré prostredie štylizujú do podoby estetického vnímania alebo nedotknuteľného územia. Tento spôsob chápania prirodzene vedie k stavu, kedy sa stráca prehľad o reálnych ekologických a hospodárskych súvislostiach.

Na opačnej strane stoja tí, ktorí v teréne priamo žijú a pracujú. Pre lesníkov, poľnohospodárov a poľovníkov nie je krajina statickým obrazom, ale dynamickým systémom podmieneným biologickými a fyzikálnymi zákonitosťami. Ich práca si vyžaduje odborný a aktívny manažment procesov, ktoré sú pre zdravie krajiny nevyhnutné. Zatiaľ čo pre nezainteresovaného pozorovateľa môže zánik stromu či zvieraťa pôsobiť ako narušenie harmónie hospodár v nich vidí prirodzenú súčasť cyklu obnovy a nástroj na zabezpečenie trvalej udržateľnosti celého ekosystému.

Rozdiel vo vnímaní reality prestáva byť len sociologickou témou v momente, keď začína priamo ovplyvňovať tvorbu národnej a nadnárodnej legislatívy. Sme svedkami trendu, kedy argumenty postavené na emóciách a digitálnych kampaniach získavajú v rozhodovacích procesoch väčšiu váhu než odborné dáta. Právne normy upravujúce život na vidieku, správu lesov a manažment zveri sú čoraz častejšie formované s ohľadom na preferencie väčšinového voliča. Ten v snahe prispieť k riešeniu globálnej environmentálnej krízy často presadzuje požiadavky na ochranu, ktoré však v praxi narážajú na hranice odborných a technických možností.

Táto odborná analytická polemika si kladie za cieľ exaktne rozobrať význam správy lesa s presným rozlíšením úloh štátneho a neštátneho sektora. Ponúka analýzu historického a súčasného prínosu poľovníctva a vecne hodnotí dopady vybraných ochranárskych prístupov. Text sa zameriava aj na systém prerozdeľovania verejných financií, kde porovnáva investície do monitoringu druhov s reálnymi kompenzáciami za vzniknuté škody. Zároveň modeluje dôsledky, ktoré by pre stabilitu krajiny a ekonomiku znamenala absencia hospodárenia a regulácie zveri v našom spoločenskom usporiadaní.

Architektúra správy lesa a porovnanie foriem hospodárenia

Lesné hospodárstvo na Slovensku predstavuje strategické odvetvie a jeho základným poslaním je zabezpečovať polyfunkčnosť krajiny. Lesy totiž neprodukujú len obnoviteľnú drevnú surovinu, ale poskytujú aj kľúčové ekosystémové služby ako ochrana pôdy, zadržiavanie vody a viazanie uhlíka. Pre pochopenie celého systému je nevyhnutné detailne analyzovať štruktúru vlastníctva a reálnu výkonnosť jednotlivých segmentov.

Aktuálne údaje zo Správy o lesnom hospodárstve v Slovenskej republike za rok 2024 potvrdzujú stabilitu nášho prírodného bohatstva. Celková výmera lesných pozemkov dosiahla 2 029,8 tisíca hektárov, pričom samotná porastová pôda predstavuje 1 957 tisíc hektárov. To znamená, že lesnatosť krajiny sa udržiava na úrovni 41,4 %. Dlhodobý rast lesnatosti aj zásob dreva je výsledkom cieľavedomého prístupu predchádzajúcich generácií lesníkov.

Zásoba dreva na lesných pozemkoch v roku 2024 dosiahla 488,5 milióna metrov kubických hrubiny bez kôry a od roku 2020 sa drží na historických maximách. V drevinovom zložení majú prevahu listnaté stromy s podielom 65,2 % a dominanciou buka lesného. Ihličnaté dreviny tvoria 34,8 % a ich podiel vykazuje klesajúci trend, čo spôsobuje najmä plošné poškodzovanie smrekových porastov vplyvom klimatických zmien a podkôrneho hmyzu.

Obhospodarovanie lesov na Slovensku je postavené na dvoch základných pilieroch, ktorými sú štátne organizácie a neštátne subjekty. Do neštátneho sektora patria súkromní vlastníci, pozemkové spoločenstvá, cirkev aj obce. Detailné porovnanie oboch foriem hospodárenia k roku 2024 prináša nasledujúci prehľad.

Analýza údajov z Informačnej banky údajov prináša dôležité zistenia o efektivite hospodárenia v oboch sektoroch. Hoci je vlastnícka výmera rozdelená takmer identicky reálny výkon vykazuje rozdiely. Neštátne lesy disponujú v dospelých porastoch, ktoré už dosiahli vek a rozmery vhodné na plánovanú ťažbu, vyššími zásobami dreva a to konkrétne o 12,7 milióna metrov kubických viac v porovnaní so štátnymi lesmi. Tento rozdiel sa prejavuje najmä pri ihličnatých drevinách čo prirodzene vytvára vyšší súčasný potenciál ťažby práve v neštátnom sektore. Napriek tomuto faktu štátne organizácie realizovali až 57,4 % z celkového objemu ťažby v krajine.

Tento stav je v značnej miere ovplyvnený tlakom škodlivých činiteľov. Z celkového objemu vyťaženého dreva na Slovensku v roku 2024 predstavovala náhodná asanačná ťažba až 52,8 %, čo zodpovedá 4,567 milióna metrov kubických. V praxi to znamená, že viac ako polovicu drevnej hmoty lesníci nevyťažili na základe vopred plánovanej hospodárskej stratégie, ale boli nútení zasiahnuť v dôsledku vetrových polomov a podkôrneho hmyzu. Najvýraznejšie sa tento trend prejavil v ihličnatých lesoch kde asanačná ťažba dosiahla až 78,9 % objemu. Odborníci z Lesníckej ochranárskej služby poukazujú na fakt, že extrémne premnoženie podkôrneho hmyzu napríklad v regióne Horehronia je priamou reakciou smrekových ekosystémov na dlhotrvajúce suchá z predchádzajúcich rokov.

Trvalá udržateľnosť a fakty o stave lesného fondu

Moderný prístup k ochrane prírody sa v kampaniach často opiera o naratív o nadmernom využívaní slovenských lesov tieto tvrdenia však narážajú na jasné štatistické údaje. Kľúčovým ukazovateľom zdravia lesného hospodárstva je pomer medzi reálnou ťažbou a celkovým bežným prírastkom teda objemom dreva, ktorý v lese za jeden rok prirodzene narastie. V roku 2024 dosiahol tento prírastok 11,86 milióna metrov kubických, zatiaľ čo celková ťažba vrátane tej kalamitnej predstavovala 8,65 milióna metrov kubických. Objem ťažby tak tvoril len 72,9 % prírastku, čo potvrdzuje, že lesy na Slovensku dlhodobo akumulujú biomasu a efektívne ukladajú uhlík. V porovnaní s rokom 1990 je v našich lesoch uložených o 17,1 % viac uhlíka.

Dôležitým pilierom odborného hospodárenia je aj certifikácia. Ku koncu sledovaného obdobia bolo certifikovaných 1 188,9 tisíca hektárov lesa podľa medzinárodných schém PEFC a FSC, čo predstavuje viac ako 60,8 % porastovej pôdy. Lesníctvo tak v praxi nie je ťažobným priemyslom, ale systémom zameraným na dlhodobú kontinuitu a ekologickú stabilitu.

Túto filozofiu potvrdzujú aj poprední odborníci z akademického prostredia. Profesor Milan Saniga zdôrazňuje, že snaha zachovať lesy pre ďalšie generácie bola ústrednou myšlienkou už v čase Jozefa Dekréta Matejovie, ktorý historicky zastavil devastáciu lesov spôsobenú banskou činnosťou. Súčasný moderný prístup stavia na princípoch prírode blízkeho obhospodarovania lesov. Tento moderný prístup sa sústredí na to, aby les zostal neustále prepojený svojimi korunami a aby sa doň zasahovalo len citlivo a v malom rozsahu.V bukových a dubových lesoch sa uplatňujú limitované prebierky, ktoré zasahujú len do malej časti porastovej zásoby tak, aby sa zabezpečil maximálny prírastok a ochrana pôdy. Ide o odbornú prácu generácií lesníkov, ktorá je v priamom rozpore s laickými predstavami o rýchlom zisku.

Ekonomika lesníctva a jej priamy vplyv na modernú spoločnosť

Sektor lesného hospodárstva vygeneroval v roku 2024 tržby a výnosy vo výške 1 331,1 milióna eur. Tieto finančné prostriedky predstavujú dôležitý pilier štátnej ekonomiky a rozpočtov samospráv kam sektor odviedol dane v objeme 100,74 milióna eur. Ďalších 102,04 milióna eur smerovalo na sociálne a zdravotné poistenie zamestnancov. Lesníctvo tak priamo zabezpečuje desaťtisíce pracovných miest vo vidieckych regiónoch, kde často iný priemysel absentuje.

Zaujímavým faktom je, že práve hospodárenie v štátnych lesoch v podstatnej miere financuje zázemie, ktoré verejnosť využíva na rekreáciu. Údržba lesných ciest, turistických trás, budovanie oddychových zón či protipožiarna prevencia sú nákladové položky hradené primárne z predaja dreva. Tieto verejnoprospešné služby nie sú v adekvátnej výške kompenzované z daní obyvateľov miest, ktorí ich využívajú najčastejšie.

Odborníci z Inštitútu environmentálnej politiky správne poukazujú na potrebu ešte presnejšieho monitorovania toku dreva a biomasy. Je však zrejmé, že ak by došlo k radikálnemu obmedzeniu ťažby v mene ochrany, štátny rozpočet by prišiel o stovky miliónov eur a samosprávy o významnú časť podielových daní. Drevo ako základný ekologický stavebný materiál by sa muselo dovážať zo zahraničia s enormnou uhlíkovou stopou. Dôsledkom by bol prudký nárast cien ekologického bývania či nábytku, pričom by sa tento dopyt uspokojoval odlesňovaním v oblastiach sveta, ktoré nespĺňajú prísne environmentálne štandardy uplatňované na Slovensku.

Poľovníctvo od pravekého lovu k aplikovanej ekológii a regulácii krajiny

Súbežne so správou lesa prebieha hospodárenie so zverou ako neoddeliteľná súčasť starostlivosti o krajinu. Ak je nepochopenie lesníctva v časti spoločnosti výrazné pri poľovníctve narážame na priepastný rozdiel vo vnímaní reality. Pre pozorovateľa z moderného mestského prostredia môže lovec pôsobiť ako nepochopený anachronizmus no v skutočnosti je poľovníctvo exaktnou vedeckou a hospodárskou disciplínou. Je to nástroj nevyhnutný pre zachovanie kultúrnej krajiny a ochranu majetku celej spoločnosti pričom jeho korene siahajú hlboko do histórie.

Lov sprevádza ľudstvo od jeho počiatkov a na území Slovenska prešiel štyrmi základnými etapami, ktoré definovali jeho dnešnú podobu. Najstaršia perióda slobodného lapania zveri trvala od praveku až do 8. storočia. V tomto období si lov nekládol žiadne teritoriálne ani časové bariéry, pretože bol primárnym nástrojom na zabezpečenie obživy a odevu. Už starovekí Slovania na našom území využívali sofistikované techniky lovu pomocou lukov, sietí a pascí, čím sa ukladali prvé základy interakcie človeka s faunou.

S príchodom raného feudalizmu vzniká perióda inforestácie, kedy si panovníci po vzore Karola Veľkého začali privlastňovať rozsiahle územia. Vznikali tak chránené kráľovské lesy kde bol lov prísne regulovaným a trestaným privilégiom moci. Na Slovensku sa v tomto čase formovali slávne revíry ako Tatranský kráľovský regál či Zvolenský les. Od stredoveku až do 19. storočia bolo poľovníctvo súčasťou takzvaných regálií teda výsostných zemepanských práv. Práve v tomto období sa však začínajú objavovať aj prvé systematické ochranárske myšlienky. Uhorský kráľ Karol VI. už v roku 1729 vydal dekrét, ktorý stanovil čas ochrany zveri v období rodenia mláďat, čím položil základy etického a udržateľného lovu.

Zásadný zlom priniesol zákonný článok z roku 1883, ktorý upravil právo lovu v Uhorsku a pevne ho naviazal na vlastníctvo pozemku. To dalo impulz pre vznik prvých odborných loveckých spolkov v Kežmarku či Košiciach, ktoré už vtedy dbali na organizovanú správu revírov. Moderná éra odbornej správy a zľudovenia poľovníctva sa naplno rozvinula po druhej svetovej vojne prijatím legislatívy v roku 1947. Poľovníctvo sa tak transformovalo na hospodárske odvetvie prístupné širším vrstvám obyvateľstva postavené na vedeckých základoch a racionálnom riadení chovu zveri, ktoré dnes chráni ekologickú rovnováhu celej krajiny.

Už starogrécky filozof Xenofón vo svojom diele Kynegetikos v 4. storočí pred naším letopočtom opísal lov ako nástroj výchovy k fyzickej a psychickej odolnosti, schopnosti rýchlo vyhodnocovať situáciu v prírode a k tímovej spolupráci. Dnes táto požiadavka na odbornosť zostáva prísne zachovaná v legislatíve. Ako definujú právne predpisy za poľovníckeho hospodára (osobu zodpovednú za chod revíru) môže byť ustanovený len občan s dlhodobou praxou, bezúhonnosťou a zloženou náročnou skúškou z ekológie, zoológie, balistiky a práva. Poľovnícky hospodár vypracováva plán chovu, dohliada na tlmenie chorôb a zabezpečuje krmivo pre zver v čase núdze – vykonáva systematickú prácu vo verejnom záujme.

Poľovníctvo ako nevyhnutnosť ochrany majetku a stability krajiny

V spoločenských diskusiách sa opakovane objavujú požiadavky na radikálne obmedzenie lovu, ktoré však opomínajú biologickú a ekonomickú realitu súčasnej krajiny. Otázka aké dopady by prinieslo pozastavenie výkonu práva poľovníctva má konkrétne odpovede vychádzajúce z aktuálneho stavu prostredia. Nachádzame sa v období, kedy poľnohospodárska produkcia založená na rozsiahlych monokultúrach kukurice či repky ponúka raticovej zveri nepretržité zdroje energeticky bohatej potravy. V kombinácii s hustou infraštruktúrou a absenciou prirodzených regulačných mechanizmov v takto pozmenenom prostredí by bez systematickej aktivity poľovníkov nastala populačná explózia jelenej, srnčej a diviačej zveri.

Ekonomické dopady tohto stavu sú neprijateľné už v súčasnosti. Peter Chrust z Odštepného závodu Považská Bystrica otvorene pomenúva narastajúce lesnícko-poľovnícke problémy, kde sú poľovníci viazaní plnením vysokých plánov lovu, napríklad povinnosťou odloviť 300 diviakov a 100 jeleňov v rámci jediného revíru. Tieto kvóty sú v mnohých prípadoch na hranici fyzických a časových kapacít. Situáciu komplikuje výrazný prepad trhových cien diviny čo spôsobuje, že výnos z ulovenej zveri nepokrýva ani priame náklady spojené s jej spracovaním a výkonom práva poľovníctva. Tento ekonomický nesúlad prirodzene prispieva k ďalšiemu nárastu početnosti zveri v teréne.

Vysoké stavy populácií sa následne prejavujú v rozsiahlych škodách na lesných a poľnohospodárskych plochách. Raticová zver dokáže v krátkom čase zlikvidovať milióny novo vysadených stromčekov čím priamo ohrozuje proces obnovy lesa. Rozsah problému potvrdzujú údaje podniku LESY SR, kde náklady na ochranu mladých porastov prostredníctvom oplôtkov a repelentov presiahli v jedinej organizačnej zložke sumu 700 000 eur ročne.

V prípade, že by bol systém poľovníctva z nášho spoločenského usporiadania vylúčený, obnova lesov, ktorú presadzujú environmentálne iniciatívy by sa stala technicky nerealizovateľnou. Zver by zdecimovala investície do novej generácie lesa. Pre poľnohospodársky sektor by to znamenalo stratu úrody a následnú destabilizáciu fariem. Výsledkom by bola potravinová neistota a nárast cien základných komodít v obchodných reťazcoch čo by pocítil najmä spotrebiteľ v mestskom prostredí.

Princípy ochrany krajiny a miera osobnej zodpovednosti

Súčasné legislatívne normy a spoločenské trendy na Slovensku sú čoraz častejšie výsledkom politického marketingu a emócií namiesto toho, aby vychádzali z exaktného vedeckého poznania. Sme svedkami stavu, kedy právne predpisy nevznikajú v úzkej kooperácii s odborníkmi z oblasti lesníctva, ale sú formované pod vplyvom kampaní mimovládnych ochranárskych organizácií. Tento jav úzko súvisí so zložením voličskej základne, ktorej väčšinu dnes tvoria obyvatelia miest.

Zákony, ktoré následne regulujú život na vidieku a správu prírodných zdrojov sú často tvorené s cieľom uspokojiť požiadavky tejto početnej skupiny voličov. Vzniká tak prostredie, kde sa rozhodovacia právomoc presúva do rúk administratívy, ktorá nie je priamo konfrontovaná s praktickými dôsledkami svojich rozhodnutí v teréne. Tento prístup vytvára nerovnováhu medzi presadzovaním ideálnych predstáv o ochrane prírody a reálnou zodpovednosťou za ekonomickú a ekologickú stabilitu konkrétnych regiónov.

Mechanizmy prenosu zodpovednosti a dôsledky v praxi

Odborné analýzy poukazujú na rastúcu vzdialenosť modernej spoločnosti od reality vidieka, čo vedie k vytváraniu postojov pripomínajúcich dogmy. Človek v mestskom prostredí využívajúci technologické vymoženosti a infraštruktúru často pociťuje vnútorný nepokoj z globálneho stavu planéty. Keďže však nie je ochotný znížiť svoj životný štandard tento tlak podvedome prenáša na hospodára na vidieku. Vzniká tak presvedčenie, že obmedzenie hospodárskej činnosti v národnom parku alebo absolútna ochrana predátorov dokážu vykompenzovať vysokú ekologickú stopu mestského spôsobu života.

Tento prístup však v teréne naráža na fyzikálne a biologické limity. Radikálne presadzovanie bezzásahových zón o ktorom pravidelne informujú odborné portály ako Lesmedium prináša v praxi nezvratné škody. Príkladom je zablokovanie ochrany lesa v pozemkovom spoločenstve Bobrovec po kalamite v roku 2014. Štátne orgány vtedy prinútili vlastníkov k nečinnosti v mene ochrany biodiverzity čo viedlo k nekontrolovanému premnoženiu lykožrúta a následnému zničeniu tisícov hektárov pôvodne zdravého lesa. Pre lokálnych vlastníkov to znamenalo nielen eróziu pôdy, ale najmä stratu majetku a ekonomickú devalváciu hodnôt budovaných celé generácie.

Podobný scenár sledujeme aj v Tatranskom národnom parku. Aktivisti pravidelne napádajú správu parku za odstraňovanie kalamitného dreva pričom argumentujú ochranou hlucháňa a hroziacimi sankciami. Odborný personál TANAP-u je tak pod neustálym tlakom a kriminalizovaný za výkon svojej práce, hoci musí prioritne zabezpečovať protipožiarnu ochranu, prejazdnosť turistických trás a stabilitu okolitých lesov. Ide o model ochrany prírody bez priamej zodpovednosti, kedy navrhovateľ opatrenia požíva mediálnu pozornosť, ale nenesie žiadne finančné, právne ani existenčné následky v momente, keď sa jeho teória v praxi ukáže ako deštruktívna.

Ochrana šeliem a demografia bezpečnosti v regiónoch

Rozpor medzi teoretickými predstavami v mestskom prostredí a praktickou realitou na vidieku je najviac čitateľný v otázke manažmentu veľkých šeliem. Príkladom je medveď hnedý, ktorý sa stal ústredným bodom kampaní na ochranu prírody. V rokoch 2013 až 2014 štúdia Technickej univerzity vo Zvolene na základe genetických vzoriek určila populáciu na približne 1 256 jedincov. Novší výskum z roku 2023, realizovaný Štátnou ochranou prírody SR v spolupráci s Karlovou univerzitou v Prahe, modeloval populáciu v rozsahu 1 012 až 1 275 jedincov. Odborné diskusie, v ktorých napríklad docent Pavel Hulva upozorňoval na genetickú variabilitu populácie sú však často interpretované bez ohľadu na geografické a demografické fakty.

Matematické modely, ktoré naznačujú nízku priemernú hustotu 10 jedincov na 100 km² totiž nezohľadňujú topografickú realitu Slovenska. Šelmy sú koncentrované v úzkych horských dolinách s vysokou hustotou ľudského osídlenia. Len v oblasti Poľany bolo potvrdených 278 jedincov a vysoké koncentrácie potvrdzuje aj zoológ Michal Kalaš v regióne Malej Fatry. V momente, keď teoretické biologické modely konfrontujú každodenný život obyvateľov horských obcí vznikajú situácie s vážnymi následkami. Obyvatelia týchto regiónov predstavujú v porovnaní s voličmi z mestských aglomerácií demografickú menšinu no sú to práve oni, kto čelí priamemu ohrozeniu bezpečnosti a majetku.

V apríli 2025 tento stav viedol k vyhláseniu mimoriadnej situácie v 55 okresoch Slovenska vrátane Žilinského kraja a Ružomberka. Dôvodom bol nežiaduci výskyt šeliem v intravilánoch obcí a bezprostredné ohrozovanie obyvateľstva. Vládny kabinet na základe údajov Štátnej ochrany prírody schválil mimoriadny zásah s cieľom eliminácie 350 jedincov. Do procesu boli zapojené Zásahové tímy spolupracujúce s políciou pri opakovaných príchodoch šeliem k školám a obydliam. Štátny tajomník Ministerstva životného prostredia Filip Kuffa v tejto súvislosti uviedol, že ochrana druhov musí byť podložená presnými dátami inak hrozí strata kontroly nad bezpečnosťou v krajine.

Podobný vývoj sledujeme aj pri vlkovi dravom, kde plošný zákaz lovu spôsobil rozsiahle škody v poľnohospodárskom sektore. Tento stav vyústil koncom roka 2024 do rozhodnutia Stáleho výboru Bernského dohovoru, ktorý na žiadosť členských štátov schválil preklasifikovanie vlka zo striktne chráneného druhu. Tento krok otvoril priestor pre racionálny manažment populácie založený na potrebách vidieckej krajiny a ochrany hospodárskych zvierat.

Financovanie teoretickej ochrany a realita náhrad v praxi

Pohľad na distribúciu štátnych výdavkov jasne definuje priority, ktoré dnes určujú verejnú politiku ochrany prírody. Štát vynakladá značné finančné prostriedky na výskumné úlohy a monitoring, ktoré majú často za cieľ uspokojiť generované požiadavky v prostredí veľkých aglomerácií. Štúdia realizovaná Karlovou univerzitou a súvisiaci zber dát stáli štátny rozpočet a fondy Európskej únie približne 227 174 eur, pričom predchádzajúci výskum Technickej univerzity vo Zvolene vyšiel na 337 921 eur. K týmto sumám je potrebné pripočítať ďalšie státisíce eur na prevádzku Zásahových tímov a nákup špeciálnej techniky čo sú prostriedky určené výhradne na administratívny manažment ochrany.

V priamom kontraste s týmito investíciami stojí systém odškodňovania ľudí, ktorí v krajine reálne hospodária a znášajú priame dôsledky prítomnosti veľkých šeliem. Hoci zákon o ochrane prírody a krajiny garantuje náhradu škôd v praxi je tento proces brzdený byrokratickými prekážkami a prísnymi limitmi. Štatistické údaje o vyplatených kompenzáciách sú vzhľadom na rozsah škôd zanedbateľné. Za zničené včelstvá na celom Slovensku bolo v období rokov 2003 až 2014 včelárom vyplatených sumárne len 204 273 eur. V prípade poľnohospodárskych plodín išlo v rokoch 2005 až 2014 o sumu 143 397 eur a škody na lesných drevinách boli za rovnaké obdobie kompenzované vo výške 8 154 eur.

Z hľadiska hospodára na vidieku je kritickým problémom fakt, že štát neprepláca sekundárne škody na infraštruktúre. Náklady na rozbité elektrické ohradníky, zničené budovy na uskladnenie krmív či prácu spojenú s výstavbou nových zábran znáša vlastník v plnom rozsahu sám. Dochádza tak k situácii, kedy jedna časť spoločnosti presadzuje svoje ideály o podobe prírody, ale náklady za zničený majetok a straty prenáša na konkrétneho chovateľa či poľnohospodára. Ak by sa princíp, kde verejnosť vyžaduje službu a konkrétny jednotlivec ju musí bez adekvátnej kompenzácie financovať uplatnil v mestskom prostredí vyvolal by okamžitý právny odpor. Vidiecky priestor však v tomto smere nedisponuje dostatočným mediálnym vplyvom na presadenie spravodlivejšieho riešenia.

Legislatívna nerovnováha v správe spoločných nehnuteľností

Ekonomická realita vidieka je poznačená nastavením vzťahov v rámci pozemkových spoločenstiev, kde zákon ukladá súkromným vlastníkom široké spektrum povinností, ktoré však neplatia pre všetkých účastníkov rovnako. Slovenský pozemkový fond spravuje podiely neznámych vlastníkov a na základe Zákona o pozemkových spoločenstvách č. 97/2013 Z. z. mu prináleží pomerný podiel na zisku z hospodárenia. Kým však samotné spoločenstvo a jeho členovia nesú plnú zodpovednosť za ochranu lesa, nákladné asanačné ťažby či investície do obnovy porastov štátny fond vystupuje primárne v role poberateľa výnosov.

Tento zjavný nepomer je najviac citeľný v spoločenstvách, kde podiel spravovaný fondom dosahuje vysoké percentuálne zastúpenie. Na Slovensku pôsobí približne 2 500 pozemkových spoločenstiev a v mnohých z nich tvoria podiely neznámych vlastníkov pod správou SPF významnú časť výmery v extrémnych prípadoch aj nad 40 %. Súkromní urbárnici v týchto štruktúrach musia z vlastných zdrojov a práce pokrývať všetky riziká a straty spôsobené klimatickými faktormi zatiaľ čo štátny subjekt inkasuje rovnaký podiel na hospodárskom výsledku bez adekvátnej účasti na prevádzkových povinnostiach. Ťarcha starostlivosti o krajinu a jej bezpečnosť tak zostáva na pleciach miestnych spoločenstiev hoci zisk z ich úsilia je prerozdeľovaný bez ohľadu na mieru reálneho vkladu do údržby infraštruktúry a preventívnych opatrení.

Tento problém sa v legislatívnom prostredí dlhodobo nerieši čo vyvoláva zásadnú otázku o budúcej správe týchto území. Ak štát prostredníctvom fondu preberá len výnosy, ale zodpovednosť a náklady prenecháva výhradne na pleciach hospodára, hrozí postupná strata záujmu o správu spoločného majetku. Bez spravodlivého nastavenia povinností pre všetkých účastníkov sa môže stať, že o naše lesy a vidiecku krajinu sa v blízkej budúcnosti nebude mať kto odborne starať.

Dôsledky vylúčenia hospodárenia a ich dopad na modernú spoločnosť

Ak sa zamyslíme nad ústrednou hypotézou čo by sa reálne stalo, keby štát podľahol tlaku na úplné vylúčenie lesníckeho hospodárenia a poľovníctva z praxe výsledkom by nebol ideálny prírodný stav. Došlo by k rýchlemu rozpadu ekonomických a environmentálnych istôt, ktorý by zasiahol priamo obyvateľov v mestskom prostredí.

Jedným z prvých dôsledkov by bolo ohrozenie zdrojov pitnej vody a nárast rizika záplav. Ak hospodár nezastaví šírenie lykožrúta a ponechá státisíce hektárov ihličnatých lesov rozpadu v takzvanom bezzásahovom režime tieto plochy stratia svoju vodozádržnú funkciu. Počas prívalových dažďov sa voda z odumretých svahov splaví do údolí v zlomku času. Moderný obyvateľ mesta, ktorý presadzoval ochranu mŕtveho dreva by čelil zdevastovanej infraštruktúre, zatopeným pivniciam a predovšetkým ohrozeniu rezervoárov pitnej vody, ktoré sa zakalia pôdnou eróziou. Daňové poplatky na protipovodňové opatrenia a sanáciu škôd by stúpli astronomicky pričom len v prvom polroku 2024 spôsobili aj bežné povodne škody presahujúce milión eur.

Zastavenie ťažby by prinieslo exponenciálny rast cien a nedostupnosť bývania. Lesníctvo dodáva na trh 8,65 milióna kubíkov domácej a nízkoemisnej suroviny. Absencia tohto zdroja by ochromila drevospracujúci priemysel a urobila z dreva luxusný nedostatkový tovar. Stavebné drevo, podlahy či papier by zdraželi o stovky percent. Pre obyvateľa mesta, ktorý túži po ekologickom drevodome by sa táto vízia stala finančne nedosiahnuteľnou. Alternatívou by bol len dovoz dreva z amazonských pralesov alebo ruskej tajgy čím by slovenský prístup k ochrane priamo prispel k odlesňovaniu globálnych pľúc Zeme.

V súvislosti s dostupnosťou materiálov je potrebné poukázať aj na skryté ekologické pokrytectvo radikálnych požiadaviek na bezzásahovosť.

Pri výstavbe štandardného rodinného domu z tehly a betónu sa spotrebuje približne 40 ton cementu. Vzhľadom na fakt, že výroba jednej tony cementu uvoľní do ovzdušia takmer 0,9 tony oxidu uhličitého, samotná hrubá stavba zaťaží životné prostredie objemom 36 ton emisií. Ak by sme ten istý dom postavili z dreva, bilancia by sa zmenila zásadným spôsobom. Drevená konštrukcia by v sebe dlhodobo zakonzervovala približne 20 ton uhlíka, ktorý stromy počas svojho rastu v slovenskom lese prirodzene odčerpali z ovzdušia.

Rozdiel medzi týmito dvoma prístupmi predstavuje priepastných 56 ton emisií v neprospech betónu a ocele. Aktivizmus, ktorý v mene ideológie blokuje odbornú obnovu lesa a legálnu ťažbu tejto obnoviteľnej suroviny, tak v konečnom dôsledku tlačí spoločnosť k využívaniu neekologických materiálov. Bojovať proti využívaniu dreva a zároveň využívať betónovú infraštruktúru moderných miest je popretím zodpovednosti za reálne dopady vlastných postojov, ktoré v mene ochrany stromov paradoxne urýchľujú klimatickú záťaž planéty.

Rovnako kritická situácia by nastala v poľnohospodárstve. Ak poľovníci prestanú realizovať regulačný lov raticovej zveri jej populácie na obrovských agrárnych monokultúrach by bez prirodzeného nepriateľa stúpli päťnásobne. Ich vplyv na farmárstvo by bol devastačný. Zdecimované úrody kukurice či pšenice a zničené sady by spôsobili likvidáciu slovenského poľnohospodárstva. Na pultoch v nákupných centrách by to znamenalo astronomický rast cien zeleniny, ovocia, múky a oleja.

Okrem ekonomických strát by nastalo bezprostredné ohrozenie zdravia prostredníctvom zoonóz (choroby prenosné na človeka) a dopravných nehôd. Prehustené populácie zveri sú inkubátorom chorôb, ako je africký mor ošípaných na SVPS SR či besnota, ktoré by sa nekontrolovane šírili a ohrozovali aj populáciu psov. Zvýšený tlak zveri by viedol k prudkému rastu smrteľných kolízií na cestách, ktoré by sa stali zónami vysokého rizika stretu s poltonovým jeleňom. Mimoriadna situácia s medveďmi v 55 okresoch z roku 2025 by sa stala trvalým stavom. Rekreačné oblasti, prímestské lesy a parky, ktoré moderná spoločnosť využíva na bicyklovanie či venčenie psov, by prestali byť bezpečné.

Zhrnutie a pohľad do budúcnosti

Súčasná spoločnosť si vo veľkej miere prisvojila morálne právo rozhodovať o podobe krajiny hoci k nej postupne stráca existenčnú a praktickú väzbu. V zajatí virtuálnych modelov sme si vytvorili zjednodušené predstavy o prírode, ktoré však nekorešpondujú so skutočnými zákonmi ekológie a biológie. Pocit viny z globálnej deštrukcie planéty sa dnes často pretavuje do populistického tlaku na vidieckeho hospodára. Lesníci a poľovníci, disponujúci odborným vzdelaním a praxou sú tak neprávom stavaní do role nepriateľov prostredia, ktoré v skutočnosti udržiavajú.

Fakty sú pritom neodškriepitelné. Aktívne hospodárenie či už v štátnej réžii s takmer 50-percentným podielom na porastovej pôde a nadpolovičným výkonom ťažby, alebo v neštátnom sektore zabezpečujúcom obrovské zásoby dreva, je základným predpokladom zdravia lesa. Rovnako poľovníctvo nie je samoúčelnou aktivitou, ale nevyhnutným manažérskym úkonom na zachovanie krehkej rovnováhy medzi flórou a faunou v krajine pozmenenej človekom.

Bez každodennej a často podceňovanej práce ľudí v teréne by moderný spotrebiteľ stratil základné istoty, ktoré považuje za samozrejmosť. Prišli by sme o dostupnosť stavebných materiálov, čistú filtrovanú vodu aj bezpečné potraviny. Prílišný vplyv ideálov formovaných z úradníckych kancelárií je nebezpečným luxusom civilizácie, ktorá zabudla, že chlieb nerastie v supermarkete a park nie je skutočným lesom. Spoločenské prehodnotenie tohto prístupu a návrat k rešpektovaniu exaktných vied a praktických skúseností hospodárov sú nevyhnutné. Nejde tu len o zachovanie vidieckej kultúry, ale o samotné prežitie ekonomickej a environmentálnej infraštruktúry, na ktorej stojí celý náš moderný svet. Je načase si položiť otázku, či sme ochotní niesť dôsledky svojich ideálov aj v momente, keď sa dotknú nášho vlastného komfortu a bezpečia.

Relevantné odborné zdroje a dátové podklady na ktorých stojí argumentácia článku

• Správa o lesnom hospodárstve v Slovenskej republike za rok 2024 (Zelená správa), Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. Hlavný zdroj dát o lesnatosti, zásobách dreva a podieloch štátneho a neštátneho sektora.

• Súhrnné informácie o stave lesov SR, Národné lesnícke centrum (NLC Zvolen) – Informačná banka údajov. Podklady k celkovému bežnému prírastku a objemom náhodných asanačných ťažieb.

• Monitoring Lesníckej ochranárskej služby (LOS), Banská Štiavnica. Dáta o vplyve škodlivých činiteľov a dynamike premnoženia podkôrneho hmyzu v jednotlivých regiónoch.

• Štúdia „Odhad veľkosti populácie medveďa hnedého na Slovensku“ (2023), Štátna ochrana prírody SR v spolupráci s Prírodovedeckou fakultou Karlovej univerzity v Prahe. Kľúčový podklad pre manažment šeliem a určenie populačných intervalov.

• Analýzy Inštitútu environmentálnej politiky (IEP), Ministerstvo životného prostredia SR. Zdroj údajov o náhradách škôd spôsobených určenými živočíchmi a ekonomike chránených území.

• Zákon č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách a Zákon č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve. Legislatívny rámec upravujúci vzťahy v urbároch a povinnosti poľovníckych hospodárov.

• Rozhodnutie Stáleho výboru Bernského dohovoru o preklasifikovaní vlka dravého (december 2024). Medzinárodný právny podklad pre zmenu režimu ochrany predátorov.

• Historický zákonný článok XX z roku 1883, upravujúci právo lovu v Uhorsku. Zdroj pre analýzu vývoja vlastníckych práv a odborného poľovníctva.