Moskovská propaganda pracuje na plné obrátky, aby doma aj vo svete udržala obraz Ruska ako sebestačnej pevnosti, ktorá nielenže odoláva sankciám, ale ekonomicky rastie a diktuje podmienky nového svetového poriadku. Pri pohľade pod povrch oficiálnych štatistík sa však tento obraz začína drobiť, pričom nejde len o vojnu a sankcie, ale o hlboké štrukturálne problémy, ktoré krajinu ťažili už roky a teraz nabrali fatálne rozmery. Ruská federácia dnes pripomína pacienta, ktorému adrenalín dočasne tlmí bolesť, no choroba sa nezadržateľne šíri celým telom, zatiaľ čo vedenie krajiny obetuje budúcnosť vlastných detí na oltár imperiálnej nostalgie.
Rast HDP, ktorým sa Kremeľ tak rád oháňa, je podľa špičkových ekonómov len nebezpečnou ilúziou. Známy ekonóm a profesor na parížskej Sciences Po Sergej Guriev v nedávnych debatách opakovane upozornil, že ruská ekonomika funguje ako na steroidoch. Štát nalieva bilióny rubľov do výroby tankov a munície, čo síce vytvára štatistický rast a zamestnanosť, no v skutočnosti ide o výrobu priamo pre šrotovisko. Tieto produkty sa nikde nepredajú a nevytvoria ďalšiu hodnotu, ale doslova zhoria na fronte. Ľudia majú prácu v zbrojovkách, no v obchodoch si za svoje platy môžu kúpiť čoraz menej, pretože civilný sektor trpí akútnym nedostatkom investícií. Ide o toxický rast, ktorý krajinu vyčerpáva, nie obohacuje.
Ešte drsnejší pohľad na realitu ponúka expert na energetiku Michail Krutichin, ktorý otvorene hovorí o samovražde ruského plynárenského priemyslu. Strata lukratívneho európskeho trhu nie je niečo, čo sa dá nahradiť preorientovaním na Východ. Zaznelo v diskusiách, že Peking si je vedomý zúfalej situácie Moskvy a diktuje si ceny na hranici ťažobných nákladov. Expert na čínsko-ruské vzťahy Alexander Gabuev z Carnegieho centra trefne poznamenal, že Rusko sa v snahe utiecť pred západnými sankciami stáva vazalom Číny. Tá nepotrebuje silného partnera, ale lacnú benzínku a zdroj surovín, čím sa Rusko mení na surovinový prívesok svojho východného suseda bez reálnej suverenity.
Ak chceme pochopiť, prečo sa tento systém nezrúti a prečo má Kremeľ stále dostatok vojakov, musíme sa pozrieť na sociálnu geografiu krajiny cez optiku rešpektovanej sociologičky Natalie Zubarevič. Tá v odborných kruhoch zaviedla teóriu „štyroch Rusiek“, ktorá vysvetľuje priepastné rozdiely v spoločnosti. Kým „Prvé Rusko“ tvoria metropoly ako Moskva a Petrohrad, ktoré žijú v postindustriálnej dobe s vysokými platmi a službami porovnateľnými s Európou, to „Štvrté Rusko“ zamrzlo v čase. Ide o vidiek a etnické republiky ako Tuva, Burjatsko či Dagestan, kde často chýba plynofikácia aj interiérové toalety. Práve táto beznádej vytvorila ideálne podhubie pre verbovanie do armády. Pre muža z chudobnej sibírskej dediny predstavuje žold a odškodné za zranenie sumy, na ktoré by doma zarábal desiatky rokov. Chudoba periférie sa tak stala strategickou výhodou režimu.
Mnohí sa pýtajú, prečo krajina s takým potenciálom namiesto rozvoja infraštruktúry investuje do ničenia susedov. Odpoveď tkvie v DNA ruského štátu, čo historik Stephen Kotkin nazýva imperiálnymi fantómovými bolesťami. Rusko je podľa neho príliš slabé na to, aby bolo globálnym hegemónom, no príliš hrdé na to, aby bolo len bežným štátom. Nezávislá a prosperujúca Ukrajina by pre Putinov model predstavovala existenčnú hrozbu, pretože by ukázala Rusom, že sa to dá aj inak. Opozičný politik a ekonóm Vladimir Milov navyše upozorňuje, že vojna sa stala jediným zdrojom legitimity Putinovej moci. V čase mieru by musel vysvetľovať chýbajúcu kanalizáciu, v čase vojny sa však pasuje do role obrancu vlasti, a preto konflikt umelo udržiava aj za cenu zničenia budúcnosti krajiny.
Tento imperiálny kŕč však vedie k opačnému výsledku nielen na Východe, ale predovšetkým v Európe. Putin chcel vojnou odsunúť hranice NATO, no dosiahol pravý opak, keď premenil Baltské more na „jazero NATO“. Azda najsmutnejším dôkazom úpadku kedysi obávanej superveľmoci je zoznam jej posledných priateľov. Kým v minulosti sedela Moskva za stolom s Washingtonom či Berlínom, dnes sa musí spoliehať na spolok medzinárodných vyvrheľov. Politológ Mark Galeotti opisuje vzťahy so Severnou Kóreou a Iránom ako ponižujúce a čisto transakčné. Putin musí prosiť o muníciu režimy, ktorými by v minulosti pohŕdal, zatiaľ čo tradiční partneri v Strednej Ázii ako Kazachstan, podľa experta Arkadyho Dubnova, hľadajú cestu von z ruského objatia. Rusko ostalo samo, obklopené len tými, ktorí nemajú čo stratiť.
Pri čítaní o ruskom úpadku, technologickej zaostalosti a demografickej katastrofe by sme však nemali prepadať falošnému pocitu nadradenosti, pretože pohľad do slovenského zrkadla je miestami až mrazivo povedomý. Aj my sme uviazli v pasci, hoci nie ťažobnej, ale montážnej. Sme dielňou Európy bez vlastného inovačného mozgu a rovnako ako Rusi, aj my vyvážame to najcennejšie – našich ľudí. Vtip, že druhým najväčším slovenským mestom je Brno, prestáva byť vtipom v momente, keď si uvedomíme, že odchádzajú tí najschopnejší.
Iróniou osudu je, že my na Slovensku máme na rozdiel od Rusov slobodu, otvorené hranice a miliardové eurofondy na to, aby sme neboli len skanzenom premárnených šancí. Napriek tomu mnohí z nás s iPhonom v ruke a v pohodlí západnej civilizácie snívajú o „poriadku“ a pevnej ruke ruského typu. Je to zvláštny slovenský paradox – chceli by sme švajčiarske dôchodky, ale s mentalitou, ktorá nás ťahá skôr k tej sibírskej latríne.
