Nedávny verdikt správneho súdu, ktorý pozastavil manažment ôsmich vybraných jedincov medveďa hnedého, vyvolal vlnu skratkovitých reakcií. Pre časť verejnosti ide o víťazstvo práva nad „svojvôľou“ rezortu, pre inú o potvrdenie byrokratickej šikany. Ak sa však oslobodíme od politických dresov a pozrieme sa na situáciu analyticky, zistíme, že tento rozsudok nie je osobným zlyhaním Filipa Kuffu, ale logickým dôsledkom dlhodobého systémového rozporu, ktorý za dva roky nedokáže opraviť žiaden manažér.
Kritizovať súčasné vedenie ministerstva za to, že „prehralo“ súdny spor, je totiž intelektuálne pohodlné, ale vecne nesprávne. Musíme si uvedomiť, že rezort dnes nebojuje len s aktivistami, ale práve s týmto dlhodobým systémovým rozporom medzi ochranármi a realitou. Tento systém bol v štátnych štruktúrach „betónovaný“ dlhé roky a namiesto funkčného manažmentu sa premenil na nepreniknuteľnú hradbu procesného formalizmu, ktorá v mene teoretickej ochrany vedome obetuje bezpečnosť a stabilitu života v regiónoch. Je nepopierateľným prínosom, že súčasné vedenie vnieslo do témy potrebnú dynamiku a jasne definovalo bezpečnosť občana ako prioritu. Snaha o zjednodušenie procesov a návrat kompetencií do rúk odborníkov v teréne, teda hospodárov a poľovníkov, je logickou odpoveďou na volanie regiónov, ktoré sa cítili dlhodobo ignorované.
Slabinou celého úsilia však zostáva fakt, že v snahe o rýchle riešenia rezort naráža na prísne mantinely správneho poriadku. Každá procesná chyba, či už ide o nedostatočné odôvodnenie neexistencie alternatív k odstrelu alebo technickú identifikáciu konkrétneho jedinca, sa v súčasnom nastavení stáva tromfom v rukách odporcov manažmentu. Súdny verdikt tak v konečnom dôsledku nepredstavuje víťazstvo spravodlivosti, ale víťazstvo procesného formalizmu nad naliehavou potrebou stability v krajine. Keď sa diskusia o bezpečnosti rodín na vidieku zasekne na právnických definíciách toho, či bol daný medveď dostatočne „výchovne plašený“, systém definitívne stráca kontakt s realitou.
Zásadným problémom, ktorý v tejto debate stále chýba, je systémová nezodpovednosť aktivizmu.
Kým štát a Európska únia pumpujú milióny eur do nekonečných teoretických štúdií, monitorovacích projektov a akademických analýz, reálny hospodár v teréne zostáva v tomto súboji osamotený a všetky straty znáša na vlastný vrúb bez adekvátnej systémovej podpory.
Subjekty, ktoré administratívnou cestou blokujú riešenia v teréne, totiž nenesú žiadnu finančnú, morálnu ani trestnoprávnu ťarchu za následné škody na majetku či zdraví. Je to hlboko nevývažený stav. Aktivista síce dosiahne právny úspech od zeleného stola v mestskej kancelárii no hospodár v podhorskom regióne zostáva v prvej línii bez funkčných nástrojov na ochranu svojho prežitia a majetku. Slovenský les sa tak stal rukojemníkom sporu medzi radikálnou ochranárskou teóriou a každodennou fyzickou bezpečnosťou.
Akceptovanie súčasného stavu, kde má ochrana teoretického modelu prírody prednosť pred bezpečnosťou občanov je z dlhodobého hľadiska neudržateľné. Kým kritici manažmentu argumentujú potrebou zachovania biodiverzity, čo je legitímny a dôležitý cieľ, často opomínajú odvrátenú stranu mince. Strata prirodzenej plachosti šeliem a ich vytláčanie do blízkosti obydlí nie je prejavom zdravej prírody, ale dôsledkom jej zanedbaného a ideologicky pokriveného manažmentu. Ak štát rezignuje na svoju základnú úlohu aktívne regulovať prostredie, nepriamo tým kriminalizuje každú prirodzenú snahu hospodára o sebaobranu.
Preto je dôležité vnímať túto prehru na súde len ako čiastkový moment v oveľa väčšom zápase. Jeden rozsudok nemôže a nesmie definitívne zlomiť snahu o zmenu celého systému. Práve naopak, tento spor jasne pomenoval, kde sa nachádzajú tie najväčšie „diery“ v našej legislatíve.Prekonať tento dlhodobý systémový rozpor medzi ochranárskymi ideálmi a realitou terénu si vyžaduje mimoriadnu vytrvalosť a je nespravodlivé očakávať od akéhokoľvek vedenia rezortu, že za necelé dva roky vyrieši systémovú paralýzu, ktorú predchádzajúce garnitúry buď vedome ignorovali, alebo ju priamo prehlbovali.
Výsledkom tohto snaženia nesmie byť len víťazstvo jednej politickej skupiny nad druhou. Skutočným cieľom musí byť nová spoločenská zmluva o našej krajine. Taká, ktorá konečne uzná, že právo na bezpečnosť je nadradené procesnému formalizmu a že zodpovednosť za zablokovanie riešení musí byť konečne spojená aj so zodpovednosťou za následky. Odbornosť sa musí vrátiť z kancelárií späť k ľuďom, ktorí v slovenskom lese reálne žijú a pracujú. Ak budeme ticho tolerovať realitu, kde má administratívna nedotknuteľnosť šelmy prednosť pred stabilitou vidieka, prehráme všetci bez ohľadu na to, kto momentálne sedí v ministerskom kresle. Cesta k novej rovnováhe je dlhá, ale dnešné súdne spory sú len dôkazom, že tlak na zmenu legislatívy je viac než opodstatnený.
