Právo na život verzus povinnosť štátu chrániť
Dva predchádzajúce texty k incidentu v Hrboltovej vyvolali odozvu, akú som nečakal. Jeden poodhalil osobnú drámu rodiny pod paľbou predsudkov, druhý priniesol technický rozbor reality v teréne. Ohlas na tieto texty potvrdil, že otázka bezpečnosti v našich horách už dávno nie je len lokálnym problémom, ale vážnou témou, ktorá polarizuje celú krajinu. Nasledujúci text je mojou poslednou úvahou k incidentu v Hrboltovej v ktorej sa pokúsim vysvetliť systémový rozpor medzi právom na život a ochranou šelmy.
Pre priame porovnanie postavenia psa a medveďa v našom systéme odkrýva priepastný rozdiel v tom ako štát pristupuje k ochrane a bezpečnosti človeka. Pes má dnes postavenie, ktoré definuje novela Občianskeho zákonníka — zviera už nie je vec, ale živý tvor obdarený zmyslami. Napriek tomu v hierarchii práva zostáva predmetom vlastníctva za ktorý nesie plnú zodpovednosť konkrétna osoba. Ak vás napadne agresívny pes, zákon na neho hľadí ako na ovládateľný zdroj nebezpečenstva, ktorý zlyhal kvôli chybe majiteľa. Jeho ochrana pred usmrtením v sebaobrane je minimálna, pretože integrita človeka má v tomto súboji absolútnu prednosť.
Pri medveďovi sa však dostávame do úplne inej ligy legislatívnej ochrany. Na rozdiel od psa je medveď hnedý klasifikovaný ako chránený živočích podľa Zákona o ochrane prírody a krajiny č. 543/2002 Z. z.. Tento druh zákonnej ochrany mu prepožičiava takmer nedotknuteľný status, kedy jeho usmrtenie nie je vnímané ako eliminácia nebezpečného zvieraťa, ale ako útok na chránenú hodnotu štátu. Zatiaľ čo pes je súkromným rizikom, medveď je štátnym majetkom, ktorého ochrana je postavená tak vysoko, že pri konflikte s človekom dochádza k automatickému podozreniu z trestného činu.
Obeť verzus podozrivý
Najväčší rozdiel nastáva v momente, keď na miesto dorazí polícia. Pri útoku psa je situácia priamočiara — vyšetrovateľ dokumentuje útok na vašu osobu. Vy ste od prvej minúty obeťou a štátna moc hľadá vinníka v osobe majiteľa psa. Nezačína sa stíhanie za to, že ste zastrelili psa, ale za to, že majiteľ ho nezabezpečil. Vaša zbraň je vnímaná ako legitímny nástroj záchrany života.
V prípade medveďa však dochádza k úplnému otočeniu logiky. Keďže ide o chráneného živočícha, polícia musí zo zákona začať trestné stíhanie vo veci podľa § 199 Trestného poriadku. Hoci ste napadnutý a zranený, technicky sa stávate súčasťou vyšetrovania v pozícii, ktorá má oveľa bližšie k podozrivému z pytliactva než k obeti. Kým vyšetrovateľ oficiálne nepotvrdí inštitút krajnej núdze podľa § 24 Trestného zákona v policajných spisoch figurujete ako niekto, kto zlikvidoval štátom chránenú hodnotu. Tu sa prejavuje procesná nespravodlivosť — štát vás v podstate núti dokazovať, že váš život mal v danej sekunde vyššiu cenu než jeho legislatívne chránená šelma.
Alibizmus štátu ako majiteľa
Štát, ktorý sa pasuje do úlohy výhradného ochranára a v podstate vlastníka týchto zvierat v krízovom momente odmieta prevziať akúkoľvek zodpovednosť. Namiesto toho, aby sa automaticky postavil na stranu svojho občana, ktorého integrita bola narušená spustí proces podozrievania. Ak vás pohryzie pes, majiteľ sa zodpovednosti nezbaví argumentom, že ste vstúpili do jeho teritória. Pri medveďovi sa však z prirodzeného inštinktu šelmy robí nepísané právo na agresiu, ktorú má človek pokorne akceptovať.
Ak hospodár vo svojom urbári použije zbraň na obranu života, štát namiesto ospravedlnenia za nezvládnutý manažment populácie vyťahuje paragrafy o ochrane prírody. Označovať správcu pozemku vo vlastnom revíre za narušiteľa je rovnaký nezmysel, ako označiť majiteľa domu za narušiteľa vlastnej obývačky, pretože tam práve prebýva chránený hosť. Tento prístup je najväčšou prekážkou pre návrat k racionálnej správe lesov, kde by bezpečnosť človeka mala byť nespochybniteľnou prioritou.
Ak má štát výhradné právo na ochranu šelmy, musí prevziať aj plnú zodpovednosť za jej správanie. Iba ak v procesnej rovine vrátime do našich lesov spravodlivosť, zbavíme hospodárov strachu z toho, že prežitie vlastnej smrti bude začiatkom ich kriminálneho stíhania.
Týmto príspevkom považujem svoje vyjadrenia k incidentu v Hrboltovej za vyčerpané. Moje texty k tejto téme nie sú snahou o jednostrannú obhajobu konkrétnej skupiny, ale úvahou o dodržiavaní základných pilierov spravodlivosti. V celom tomto procese mi ide výhradne o rešpektovanie prezumpcie neviny a ochranu zákonov, ktoré musia platiť pre každého rovnako – bez ohľadu na to, či sa to v danej chvíli davu páči alebo nie. Ak dovolíme, aby emócie a zákon davu nahradili riadne dokazovanie, strácame pôdu pod nohami ako civilizovaná spoločnosť.
Rozhodol som sa reagovať len na vecné podnety k obsahu, pretože úsudok postavený na prvom dojme z nadpisu nepovažujem za základ pre zmysluplnú debatu. Zároveň odmietam princíp kolektívnej viny, ktorý sa v tejto kauze stal nebezpečným nástrojom. Ak časť verejnosti vníma poľovnícku obec negatívne, neznamená to, že každý jej člen nesie vinu za zlyhania iných. Operovať takouto logikou je rovnaký nezmysel, ako tvrdiť, že celé ľudstvo je zlé len preto, že časť populácie sa dopúšťa trestnej činnosti a končí vo väzení. Spravodlivosť musí byť adresná a postavená na faktoch, nie na predsudkoch voči profesii či komunite.
