Systém správy pôdy cez SPF brzdí Slovensko v minulosti zatiaľ čo nemecký a rakúsky model prinášajú rozvoj

SPF je drahý a zbytočný medzičlánok, ktorý odčerpáva zisk aktívnym hospodárom a konzervuje chudobu v regiónoch. Tento text má ambíciu otvoriť skutočnú odbornú diskusiu o budúcnosti správy pôdy na Slovensku.

Správa pozemkového fondu a lesných zdrojov predstavuje v podmienkach strednej Európy kľúčový pilier národnej ekonomiky, environmentálnej stability a sociálneho rozvoja vidieka. Slovenská republika sa v súčasnosti nachádza v kritickej etape, kedy čelí priamym dôsledkom dlhodobej právnej diskontinuity a extrémnej fragmentácii pozemkového vlastníctva. Tento stav fakticky paralyzuje trh s nehnuteľnosťami a znemožňuje racionálne hospodárenie na pôde. Predložená analýza preukazuje inštitucionálne zlyhania Slovenského pozemkového fondu a identifikuje legislatívne príčiny súčasného úpadku. Na základe komparácie s funkčnými modelmi v Rakúsku a Bavorsku práca definuje nevyhnutnosť systémovej transformácie so zameraním na integráciu poľovníckeho práva do priameho výkonu vlastníckych práv k pôde.

Slovenský pozemkový fond (SPF) má v rukách obrovský majetok – štátne polia a lesy, ale aj pozemky tisícov neznámych majiteľov. Hoci by mal fond pomáhať spájať záujmy štátu a súkromníkov v slovenskej realite sa stal skôr technickou brzdou. Celý systém naráža na zlé riadenie a úradnícke bariéry, ktoré ľuďom komplikujú prístup k ich vlastnému majetku. Namiesto pružného riešenia žiadostí fond vytvára nekonečné papierovanie, ktoré odrádza každého kto chce na pôde skutočne pracovať.

Finančný rámec a prevádzková efektivita

Pohľad do účtovníctva fondu za rok 2024 odhaľuje drahý a neefektívny kolos. Celkové prevádzkové výdavky SPF dosiahli sumu 24 495 395,58 €, čo predstavuje plnenie rozpočtu na úrovni 91,7 %. Analýza týchto nákladov ukazuje, že drvivú väčšinu zhltli bežné výdavky v objeme 22 833 568,08 €. Najväčšiu a najkritickejšiu položku tvoria mzdové náklady a osobné vyrovnania, ktoré presiahli hranicu 8,2 milióna €. Tento nárast v mzdovej oblasti bol odôvodnený navýšením počtu zamestnancov, ktorí mali posilniť odborné kapacity a konečne pohnúť s obrovskou kopou nahromadených a nevybavených spisov.

Investície do technológií a budov vo výške 1 661 827,50 €, ktoré mali úrad zmodernizovať, situáciu v teréne zatiaľ zásadne nezmenili. Hoci fond nakúpil nový softvér za 415 106,40 €, zrekonštruoval serverovňu za takmer 260 000 € a investoval do stavebných úprav na regionálnych pracoviskách v Dunajskej Strede, Martine a Bratislave, technologický dlh inštitúcie zostáva obrovský. Práve tento dlh je hlavným dôvodom, prečo fond stále nedokáže fungovať plne digitálne a rýchlo.

Personálne obsadenie fondu sa v roku 2024 ustálilo na priemernom počte 314 zamestnancov, čo je nárast oproti 305 ľuďom v roku 2023. Zaujímavým manažérskym pohybom je pokles počtu vedúcich pracovníkov z 37 na 31. Tento pokus o zoštíhlenie riadiaceho aparátu mal teoreticky posilniť výkonné zložky, ktoré reálne pracujú so spismi no pri celkových nákladoch presahujúcich 24 miliónov eur zostáva otázne či tento posun prinesie ľuďom rýchlejšie vybavenie ich žiadostí.

Vzťah medzi Slovenským pozemkovým fondom a pozemkovými spoločenstvami predstavuje jeden z najviac nelogických prvkov v celom systéme správy pôdy na Slovensku. Fond tu nevystupuje ako partner, ale ako inštitúcia, ktorá profituje z práce iných bez toho, aby do procesu hospodárenia vložila akúkoľvek hodnotu. Správa podielov neznámych vlastníkov sa v rukách fondu zmenila na mechanizmus, ktorý cez zákon č. 97/2013 Z. z. priznáva štátu práva člena, ale oslobodzuje ho od akejkoľvek reálnej účasti na nákladoch či fyzickej práci v lese.

Tento mechanizmus odčerpávania výnosov funguje na princípe zisku bez práce čo v trhovom prostredí nemá konkurenciu. SPF zo zákona nemôže reálne obhospodarovať pozemky, ktoré mu podiely prislúchajú a preto ich prenecháva spoločenstvu. Napriek tomu si fond nárokuje a povinne prijíma podiel na zisku alebo na nájomnom čím de facto vyťahuje finančné prostriedky priamo z rúk aktívnych členov a výborov. Sú to práve miestni hospodári, ktorí zabezpečujú celý manažment lesa, organizujú náročnú ťažbu, hľadajú odberateľov pre drevo a znášajú riziká pri obnove porastov, zatiaľ čo fond len pasívne čaká na prevod prostriedkov.

Tento príjmový trend má navyše neustále rastúcu tendenciu čo potvrdzujú aj historické dáta. Kým ešte v roku 2018 predstavovalo nájomné od urbariátov sumu 302 728 €, postupné legislatívne úpravy a stupňujúci sa administratívny tlak viedli k výraznému navýšeniu týchto príjmov v prospech štátu. Fond pritom uplatňuje voči spoločenstvám tvrdý kontrolný režim. Každý urbár je povinný do 30 dní od rozhodnutia valného zhromaždenia o rozdelení zisku toto rozhodnutie oznámiť fondu. Ak dôjde k sebemenšiemu pochybeniu alebo oneskoreniu SPF bez váhania podáva podnet na okresný úrad čím trestá tých istých ľudí z ktorých práce žije.

Najväčšia miera neefektivity a nespravodlivosti sa však prejavuje v úplnej legislatívnej nezodpovednosti fondu. Hoci SPF poberá podiely na zisku zákon ho zbavuje akejkoľvek trestnoprávnej či hospodárskej zodpovednosti za stav spoločnej nehnuteľnosti. V praxi to znamená, že ak les napadne lykožrút, postihne ho veterná smršť alebo požiar, všetky náklady na ochranu lesa a záchranné práce znáša výbor spoločenstva a odborný lesný hospodár. Fond sa na týchto stratách nepodieľa hoci sa k majetku hlási v momente rozdeľovania dividend. Navyše svojou pasivitou priamo poškodzuje operatívu spoločenstiev, pretože v minulosti ignoroval valné zhromaždenia s účasťou len na úrovni 46 %, čo v mnohých prípadoch znemožnilo prijatie zásadných rozhodnutí.

Tieto riziká sa stávajú kritickými najmä v regiónoch kde SPF spravuje extrémne vysoký podiel často presahujúci 30 až 50 % výmery. V takýchto prípadoch dochádza k úplnej paralýze investícií. Nevysporiadané podiely pod správou fondu sú pre bankový sektor neprijateľným kolaterálom čo urbariátom fakticky zatvára dvere k úverom na modernizáciu techniky či rozvoj infraštruktúry. Dochádza tak k technologickej stagnácii, ktorú priamo zapríčiňuje štátny úrad v Bratislave.

Rovnako devastačný vplyv má tento stav na rozvoj slovenských obcí. Ak má obec záujem o bytovú výstavbu alebo rozširovanie priemyselných zón na pozemkoch urbáru s vysokým podielom neznámych vlastníkov, procesy sa zastavia na „spisovej zápche“ fondu. Schvaľovanie prevodov alebo nájmov trvá roky čo odrádza investorov a brzdí ekonomický rast vidieka. Celý tento nehybný systém konzervuje Rada SPF, ktorá sa musí vyjadrovať k zásadným právnym úkonom spoločenstiev. Úradníci tak od stola blokujú zmeny stanov alebo vstup urbárov do obchodných spoločností čím bránia akémukoľvek pokusu o modernejšie a efektívnejšie hospodárenie, ktoré by zodpovedalo 21. storočiu.

Manažérska neschopnosť riešiť nahromadenú agendu na Slovenskom pozemkovom fonde dospela do štádia, kedy inštitúcia namiesto správy majetku generuje len ďalšiu byrokraciu a ekonomické straty. Najpálčivejším prejavom tohto stavu je kritický objem nevybavených žiadostí, ktorý vedenie fondu ironicky pomenovalo projektom „Spisová zápcha“. Tento pokus o nápravu však v konfrontácii s realitou úplne pohorel. Analýzy Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) SR potvrdzujú, že projekt skončil fiaskom kvôli katastrofálnej prípravnej fáze, chaotickým personálnym zmenám a úplnej absencii kontrolných mechanizmov. Kontrolóri v systéme odhalili až 32 priamych porušení záväzných predpisov, čo jasne dokazuje, že transparentnosť a efektivita sa od roku 2021 nielenže nezvýšili, ale systém sa zacyklil vo vlastnej nečinnosti.

Štatistické dáta z odboru stanovísk a vecných bremien odhaľujú rozsah tejto prevádzkovej paralýzy, ktorá nemá v modernom štáte obdobu. Hoci fond v roku 2024 deklaroval vybavenie 5 065 spisov v tom istom období pribudlo 4 143 nových žiadostí. Výsledkom tohto „behu na mieste“ je stav k 31. decembru 2024, kedy len na tomto jedinom odbore zostalo ležať rekordných 5 142 nevybavených spisov. Logika fondu tak popiera základné pravidlá efektívneho manažmentu – inštitúcia nedokáže spracovať ani aktuálnu ročnú agendu, pričom pred sebou neustále tlačí historický dlh, ktorý je dnes prakticky rovný celoročnému výkonu odboru.

Táto kumulácia nevyriešených spisov nie je len štatistickým číslom, ale priamym útokom na hospodársky rozvoj krajiny. Extrémne čakacie lehoty, ktoré sa nezriedka naťahujú na roky, držia v šachu investičné zámery obcí aj súkromných podnikateľov. Kým v Rakúsku alebo Bavorsku sú podobné procesy otázkou týždňov vďaka digitálnej správe na slovenskom fonde sa čas zastavil. Akýkoľvek projekt bytovej výstavby, budovania priemyselnej zóny alebo len jednoduché uloženie inžinierskych sietí cez pozemok v správe fondu naráža na nepriechodnú bariéru úradníckej nečinnosti.

Konfrontácia s modernými systémami správy nehnuteľností ukazuje, že SPF na Slovensku neplní funkciu odborného garanta, ale funguje ako centralizované byrokratické centrum, ktoré požiera milióny eur na svoju prevádzku bez adekvátneho výstupu pre občana. Neexistencia funkčného kontrolného systému, na ktorú upozornil NKÚ, vytvára prostredie, v ktorom za nečinnosť nenesie nikto osobnú zodpovednosť. Tento stav vyhovuje len úradníckemu aparátu, ktorý si udržiava moc nad miliónmi štvorcových metrov pôdy, zatiaľ čo reálna ekonomika v regiónoch pre „spisovú zápchu“ doslova hnije.  

Pôvod a legislatívne príčiny drobenia pozemkového vlastníctva

Extrémna rozdrobenosť pôdy na Slovensku nie je náhodná chyba, ale fenomén, ktorý v okolitých krajinách nemá paralely a fakticky likviduje akúkoľvek snahu o moderné hospodárenie. Tento stav je priamym dôsledkom uplatňovania starého uhorského dedičského práva, ktoré sa vo svojej podstate zásadne líšilo od germánskych systémov. Kým v Rakúsku alebo Nemecku zákony prísne strážili, aby sa hospodárske celky nedrobili u nás prevládol opačný prístup.

Uhorské právo totiž uprednostňovalo delenie majetku medzi všetkých dedičov rovným dielom čo znie síce férovo, ale v praxi to viedlo k ekonomickému zlyhaniu vidieka. Každá ďalšia generácia u nás rozdelovala polia a lesy na čoraz užšie a nepoužiteľné pásy až kým sa pôda pre majiteľa stala bezvýznamnou čiarkou v katastri. Tento historický rozdiel v myslení a legislatíve je hlavným dôvodom, prečo sa dnes na Slovensku boríme s miliónmi drobných podielov, ktoré sa nedajú rozumne užívať ani predať. Naši západní susedia si vďaka inému právnemu nastaveniu udržali scelené a životaschopné farmy, zatiaľ čo my sme si vyrobili administratívny chaos, ktorý dnes vyhovuje už len byrokracii na pozemkovom fonde.

Korene súčasnej rozdrobenosti slovenskej pôdy siahajú hlboko do obdobia feudalizmu a sú priamo spojené s kódexom Tripartitum a neskorším zákonným článkom VIII z roku 1840. Uhorské obyčajové právo bolo postavené na princípe rovného delenia majetku medzi všetkých dedičov po smrti hospodára. Tento systém, hoci bol vnímaný ako sociálne spravodlivejší z hľadiska zabezpečenia všetkých potomkov viedol v praxi k neudržateľnému geometrickému nárastu počtu spoluvlastníkov a k neustálemu zmenšovaniu výmery jednotlivých parciel. Zatiaľ čo v okolitých krajinách sa presadzovala nedeliteľnosť hospodárskych celkov, uhorský model systematicky ničil ekonomickú silu poľnohospodárskych jednotiek.

Po zrušení poddanstva v roku 1848 sa roľníci stali slobodnými vlastníkmi pôdy no ich dedičské zvyklosti pretrvali bez zmeny. Každá ďalšia generácia pokračovala v štiepení parciel na čoraz užšie časti, ktoré sa postupom času stali hospodársky úplne nevyužiteľnými. Takto rozdrobené pozemky vykazovali zlý prístup, mali neurčitý tvar a ich reálne obhospodarovanie bolo technicky aj ekonomicky nerealizovateľné. Štát sa pokúsil tento trend zastaviť až prijatím zákona č. 225/1947 Zb., ktorý zaviedol prvé legislatívne obmedzenia drobenia. Toto opatrenie však prišlo príliš neskoro na to, aby dokázalo zvrátiť deštruktívny vývoj predchádzajúcich storočí, ktorý už stihol zdecimovať štruktúru pozemkového vlastníctva na Slovensku.

Osobitnú kategóriu v slovenskom systéme správy pôdy predstavujú pozemkové spoločenstvá, známe ako urbáre. Ich pôvod siaha do obdobia po roku 1848, kedy boli bývalým poddaným priznané lesy a pasienky takzvané pertinencie, ako náhrada za stratu ich pôvodných užívacích práv. Problémom však je, že tieto urbariálne podiely postihol rovnaký proces štiepenia ako v prípade ornej pôdy, čo zásadne podkopalo ich hospodársku stabilitu. Hoci súčasná legislatíva, konkrétne zákon č. 97/2013 Z. z. o pozemkových spoločenstvách, definuje urbár ako spoločnú nehnuteľnosť a zakazuje jej reálne delenie pod zákonom stanovenú výmeru (3000 m² pri ornej pôde a 5000 m² pri lese), tento zákaz je v praxi neúčinný.

Namiesto reálneho delenia pozemkov totiž dochádza k neustálemu drobeniu takzvaných ideálnych podielov prostredníctvom dedenia. Tento právny mechanizmus spôsobuje, že jeden ucelený lesný komplex dnes môžu vlastniť stovky, niekedy až tisíce osôb. Logickým vyústením tohto stavu je vznik extrémne malých podielov, ktoré dosahujú výmeru v rádoch štvorcových milimetrov. Takto rozdrobená vlastnícka štruktúra prakticky znemožňuje akýkoľvek efektívny manažment lesa. Rozhodovanie o nutných hospodárskych opatreniach, investíciách do techniky alebo o ochrane lesa sa stáva administratívne nerealizovateľným procesom, pretože nájsť a zjednotiť tisíce spoluvlastníkov k spoločnému súhlasu je technicky nemožné. Systém tak namiesto funkčného spoločenstva vytvára zablokovanú inštitúciu, kde má hlavné slovo opäť len štátny úradník cez správu neznámych vlastníkov.

Právne prerušenie kontinuity v 20. storočí

K súčasnému chaosu v pozemkovom vlastníctve na Slovensku zásadne prispela rozvratná zmena systému evidencie v polovici 20. storočia, ktorá zničila právnu istotu majiteľov pôdy. Do roku 1951 platil v Uhorsku a neskôr v ČSR osvedčený intabulačný princíp, kedy vlastnícke právo k pôde reálne vznikalo až momentom zápisu do pozemkovej knihy. Tento systém zaručoval jasnú nadväznosť a poriadok v tom, kto je skutočným vlastníkom. Prijatím Občianskeho zákonníka z roku 1950 (č. 141/1950 Zb.) sa však tento poriadok úmyselne opustil. Vlastníkom sa po novom človek stával už samotnou zmluvou a zápis do evidencie mal len informatívnu, deklaratórnu povahu. Štát týmto krokom de facto rezignoval na sledovanie skutočného stavu vlastníctva.

Tento legislatívny zlom sa časovo zhodoval s nástupom násilnej kolektivizácie, kedy bola priorita štátu zameraná na spoločné užívanie pôdy nie na ochranu súkromných práv. Výsledkom bolo masívne prerušenie kontinuity zápisov v pozemkových knihách, ktoré trvalo desaťročia. Práve toto obdobie právneho vákua je priamou príčinou dnešnej existencie tisícov nezistených vlastníkov. Mnohé prevody a dedičstvá prebehli mimo oficiálnych záznamov čo vytvorilo stav, kedy štátny aparát dnes „nevidí“ skutočných majiteľov. Tento stav v konečnom dôsledku udržiava pri moci Slovenský pozemkový fond, ktorý pod zámienkou ochrany práv neidentifikovaných osôb spravuje obrovské výmery pôdy z ktorých profituje štátna byrokracia a nie pôvodní dedičia. 

V porovnaní so slovenským modelom sa rakúsky a nemecký systém správy pôdy vyznačuje silnou ochranou celistvosti poľnohospodárskych a lesných podnikov. Tieto krajiny pochopili, že pre skutočnú stabilitu vidieka je nevyhnutné zabrániť drobeniu pôdy cez špecifické dedičské právo. Kým u nás zákony dopustili rozbitie majetkov na nepoužiteľné podiely, u susedov štát chráni hospodárstvo ako jeden funkčný celok.

Právo prednostného dediča – Anerbenrecht a Höferecht

Rakúsky systém stojí na inštitúte Anerbenrecht, ktorý zaručuje, že poľnohospodársky podnik známy ako Erbhof prechádza po smrti majiteľa na jedného dediča v celku. Hlavným cieľom tohto pravidla je zabrániť tomu, aby sa funkčná farma musela predať alebo rozbiť na kusy len preto, že jeden z dedičov nedokáže vyplatiť ostatných z nereálnej trhovej ceny. Štát tu uplatňuje jasnú logiku, že prežitie hospodárskeho celku má prednosť pred okamžitým finančným vyrovnaním súrodencov. Kým slovenské dedičské právo vedie k nekonečnému drobeniu pôdy, rakúsky model aktívne chráni jej ekonomickú silu a celistvosť.

Kľúčové parametre tohto modelu jasne dokazujú jeho praktickosť a zameranie na výsledok. Podľa korutánskeho zákona o dedičných dvoroch s názvom Kärntner Erbhöfegesetz je spodná hranica pre takýto dvor stanovená na 5 hektárov poľnohospodárskej a lesnej pôdy. Podstatná je však podmienka hospodárskej životaschopnosti, podľa ktorej musí výnos z podniku stačiť na obživu aspoň päťčlennej rodiny. Zároveň existuje horný limit výmery, aby sa tieto pravidlá nevzťahovali na veľkostatky, ale prioritne chránili skutočných rodinných hospodárov pred úpadkom.

Najdôležitejším a najviac spravodlivým prvkom systému je takzvaná prevzímacia cena Übernahmspreis. Prednostný dedič nevypláca ostatných súrodencov z nadhodnotenej trhovej ceny pozemkov, ktorá býva často skreslená špekuláciami, ale z ceny určenej podľa toho koľko pôda reálne vyprodukuje. Táto cena je nastavená tak, aby nový majiteľ mohol pokračovať v práci bez toho, aby ho hneď na začiatku zlikvidovali obrovské dlhy. Ide o priamu konfrontáciu s neefektívnym slovenským systémom, ktorý majiteľa zaťažuje hneď pri nadobudnutí majetku a bráni mu v ďalších investíciách.

V Bavorsku sa síce neuplatňuje osobitný poriadok ako na severe Nemecka, ale dedenie sa riadi bavorským poľnohospodárskym právom a inštitútom Landguterbrecht. Aj tu je hlavnou prioritou, aby sa hospodárske dvory neštiepili na bezvýznamné podiely. Ak majiteľ nenechá závet, zákon sa opäť snaží o to aby podnik prevzal jeden dedič a zachovala sa jeho hospodárska jednota.

Decentralizovaná správa a úrady AELF v Bavorsku

Správa pôdy a lesov v Nemecku stojí v ostrom kontraste so slovenským centrálnym riadením, ktoré je odtrhnuté od reality. Nemecký model je postavený na decentralizácii a skutočnej pomoci vlastníkovi nie na samoúčelnej byrokracii. Úrad pre výživu, poľnohospodárstvo a lesníctvo s označením AELF so sídlom v Chame a Waldmünchene slúži ako blízky partner pre všetkých obhospodarovateľov. Práve tieto miesta v bavorskom pohraničí som do analýzy vybral zámerne, pretože tento kraj a jeho fungovanie dôverne poznám. Na vlastné oči tam vidno priepastný rozdiel medzi úradom, ktorý vlastníkovi reálne pomáha, a úradom, ktorý ho len administratívne zaťažuje.

Štát v tomto systéme nefunguje ako odťažitý úrad z hlavného mesta, ale pôsobí cez miestne revíry a lesníkov, ktorí poznajú každý kopec a každého majiteľa v danom kraji. Tento model jasne dokazuje, že ak štát vlastníkom skutočne odborne radí a pomáha im priamo v teréne, výsledkom je prosperujúci vidiek bez potreby drahého aparátu typu SPF. Príklad z Chamu usvedčuje slovenský systém z hlbokej neefektivity a ukazuje, že úspešná správa pozemkov vyžaduje regionálnu prítomnosť a znalosť miestnych pomerov. To je presný opak súčasného slovenského centralizmu, ktorý všetku moc sústreďuje do Bratislavy.

V porovnaní so slovenským systémom kde SPF pôsobí skôr ako prekážka pri nakladaní s pôdou, bavorský štátny aparát rezignoval na rolu čistého kontrolóra. Úrady tam fungujú ako odborný garant, ktorého prioritou je aktívne zvyšovanie ekonomickej hodnoty súkromných lesov a polí. Kým slovenský vlastník bojuje s neprehľadnou byrokratickou centrálou v hlavnom meste jeho bavorský protajšok má k dispozícii servis, ktorý mu radí, ako z majetku vyťažiť maximum pri zachovaní jeho zdravia. Táto logická investícia štátu do vzdelaného a prosperujúceho hospodára v konečnom dôsledku zabezpečuje stabilitu celého vidieka čo je presný opak neefektívneho slovenského modelu, ktorý vlastníka len administratívne vyčerpáva.

Poľovnícka legislatíva a ekonomické dopady na vlastníkov lesov

Vzťah medzi vlastníctvom pôdy a poľovníckym právom vyvoláva v strednej Európe dlhodobé napätie, ktoré na Slovensku vyúsťuje do priameho poškodzovania majiteľov lesov a polí. Na rozdiel od funkčných systémov u našich susedov u nás dominuje model, ktorý násilne oddeľuje právo poľovať od samotného vlastníctva pôdy. Tento stav vytvára nielen ekonomické straty, ale aj hlboké ekologické konflikty, pretože záujmy tých, ktorí les vlastnia, a tých, ktorí v ňom lovia, idú často proti sebe.

Slovenský systém poľovníctva a jeho dôsledky

Hoci aktuálny zákon o poľovníctve (č. 274/2009 Z. z.) formálne definuje poľovníctvo ako činnosť zameranú na ochranu a tvorbu životného prostredia, realita v teréne ukazuje pravý opak. Legislatíva v praxi spôsobila hlboké rozdelenie záujmov. Väčšina menších vlastníkov vrátane urbariátov a súkromníkov nemá inú možnosť než svoje pozemky povinne začleniť do takzvaných spoločných poľovných revírov. O tom, kto bude v takomto revíri poľovať, rozhoduje nadpolovičná väčšina vlastníkov podľa výmery čo je mechanizmus, ktorý nahráva veľkým hráčom a lobistickým skupinám. O takomto konkrétnom príklade pripravujem napísať samostatný článok. Ukážem v ňom, ako sa systémová neúčinnosť naplno prejavuje v prípadoch, kedy poľovnícke združenia ani po vyhratom súdnom spore nemôžu obhospodarovať revír, pretože štátne orgány fakticky blokujú vymožiteľnosť práva. V tomto konkrétnom prípade pôvodné združenie stratilo legitimitu po tom, čo v spore vyšlo najavo, že súhlasy vlastníkov boli získavané manipuláciou. Do zoznamov boli zapísané takzvané mŕtve duše alebo osoby, ktoré o svojom vlastníctve ani netušili, pričom údaje sa zbierali netransparentne na miestnych farách a podobne. Napriek tomu, že súd tento podvod potvrdil, orgány v pôsobnosti ministerstva životného prostredia nadraďujú osobné a politické väzby nad súdne verdikty a vôľu skutočných držiteľov pôdy. Prepojenie lokálnych funkcionárov na najvyššie miesta v rezorte robí z týchto inštitúcií nástroje, ktoré namiesto zákona a prírody chránia záujmy vyvolených jednotlivcov.

Tento systém je v priamej konfrontácii s logikou spravodlivého nakladania s majetkom. Bežne dochádza k situáciám, kedy revír ovládne niekto „bohatší“ alebo vplyvnejší, kto si prenájom jednoducho kúpi bez ohľadu na vzťah k danej lokalite. Domáci vlastníci pôdy sú tak vo výsledku úplne vyšachovaní z výkonu práva na vlastnom majetku. Štát týmto nastavením vytvoril prostredie, kde poľovníctvo prestalo byť nástrojom starostlivosti o krajinu a stalo sa komoditou pre vyvolených, zatiaľ čo skutočný hospodár zostáva len pasívnym svedkom toho, ako sa na jeho pozemkoch hospodári s voľne žijúcou zverou bez jeho reálneho súhlasu.

Ekonomické dôsledky súčasného nastavenia poľovníctva sú pre majiteľov lesov likvidačné a v mnohých smeroch popierajú logiku zdravého hospodárenia. Celý systém prenáša finančné bremeno na plecia vlastníkov, zatiaľ čo úžitok z poľovania zostáva v rukách tretích strán. Tento stav priamo ohrozuje životaschopnosť slovenského lesníctva.

Drastické náklady na ochranu a obnovu lesa

Vlastníci lesov majú zákonnú povinnosť zabezpečiť obnovu lesných porastov no štát im do cesty stavia prekážku v podobe neúmerne vysokých stavov raticovej zveri. Aby mladý les vôbec prežil majitelia musia vynakladať miliónové sumy na stavbu oplôtkov a individuálnu ochranu každej jednej sadenice. O rozsahu tohto plytvania svedčí fakt, že len v roku 2025 presiahli náklady na ochranu pred zverou v jedinej organizačnej zložke štátneho podniku LESY SR sumu 700 000 €. Tieto peniaze, ktoré by inak mohli smerovať do modernizácie techniky alebo infraštruktúry doslova končia v pletivách a repelentoch, len aby sa zver „neprekŕmila“ budúcim lesom.

Znehodnotenie majetku a strata kvality dreva

Nejde však len o priame výdavky na ochranu. Škody spôsobené ohryzom terminálnych pukov a lúpaním kôry znamenajú pre vlastníka trvalé znehodnotenie majetku. Zver týmito zásahmi ničí technickú kvalitu kmeňov, čo v budúcnosti drasticky zníži cenu dreva pri predaji. Strom, ktorý mohol byť cenným stavebným materiálom sa kvôli poškodeniu v mladosti stáva v dospelosti často len palivom. Majiteľ tak prichádza o obrovské objemy kvalitnej hmoty, čo je priamy dôsledok toho, že stavy zveri nie sú regulované s ohľadom na ekonomiku lesa, ale s ohľadom na poľovnícke záujmy.

Ekologický úpadok a strata odolnosti lesa

Zle nastavený systém poľovníctva navyše priamo spôsobuje ekologický úpadok krajiny. Zver si prednostne vyberá najcennejšie dreviny ako jedľu, buk alebo javor, čím bráni prirodzenej pestrosti lesa. Výsledkom je neprirodzená dominancia smreka, ktorý v súčasnosti najhoršie znáša klimatické zmeny a útoky podkôrneho hmyzu. Štát tak svojou legislatívou nepriamo vytvára labilné monokultúry, ktoré sú odsúdené na zánik pri prvej vážnejšej kalamite. Toto je jasný dôkaz neefektivity systému, kde poľovnícke lobby rozhodujú o zložení lesa viac než odborní lesníci a samotní majitelia pôdy.

V Rakúsku a Nemecku, vrátane susedného Bavorska, funguje poľovníctvo na úplne inom princípe, ktorý odstraňuje neriešiteľné konflikty známe zo Slovenska. Základom je systém Eigenjagd, kde je právo poľovať neoddeliteľne spojené s vlastníctvom pôdy. Stačí napríklad v Štajersku vlastniť aspoň 115 hektárov a majiteľ automaticky získava kontrolu nad tým čo sa na jeho pozemku deje. Tento model okamžite nastoľuje logiku, ktorá u nás chýba - jednotu záujmov. Vlastník pôdy má totiž prirodzený záujem na tom, aby stavy zveri boli v rovnováhe s lesom. Poľovníctvo tu nie je panskou zábavou na úkor iných, ale stáva sa priamym nástrojom lesného hospodárstva, ktorý chráni hodnotu dreva a zdravie porastov.

Obrovským prínosom je efektivita s akou sa v tomto systéme riešia škody. Ak dôjde k premnoženiu zveri, vlastník nemusí mesiace prosiť úrady o výnimky, ale môže okamžite zvýšiť intenzitu lovu, aby zachránil svoje sadenice. Dokonca aj v prípadoch spoločných revírov známych ako Gemeindejagd, je nájomca revíru zo zákona plne a priamo zodpovedný za náhradu všetkých škôd v reálnych trhových cenách. Toto nastavenie núti poľovníkov správať sa zodpovedne k majetku na ktorom hosťujú čo je v ostrom kontraste so slovenským systémom, kde si externý nájomca často „chová“ zver na úkor domáceho vlastníka bez adekvátnej kompenzácie.

Celú funkčnosť nemeckého a rakúskeho modelu podčiarkuje inštitút odborných zmiercov, takzvaných Schlichter. Ak vznikne spor o výške škody spôsobenej zverou nerieši sa to rokmi na súdoch, ale operatívne cez nezávislých odborníkov priamo v teréne. Tento proces je rýchly, odborný a predchádza zbytočnému zaťažovaniu štátneho aparátu. Práve táto kombinácia jasných vlastníckych práv a funkčného zmierovacieho konania usvedčuje slovenský zákon o poľovníctve z neefektivity. Ukazuje totiž, že poľovníctvo môže byť ziskové a ekologicky udržateľné len vtedy ak o ňom rozhoduje ten kto v danom lese reálne hospodári a znáša náklady na jeho obnovu.

Porovnanie administratívnej záťaže a schvaľovacích procesov

Efektivita hospodárenia v lesoch priamo závisí od toho nakoľko sú schvaľovacie procesy pružné a prispôsobené realite v teréne. Slovenský model je postavený na nehybnom desaťročnom plánovaní zatiaľ čo rakúsky model uprednostňuje lokálnu autonómiu a schopnosť okamžite reagovať na zmeny. Tu sa naplno ukazuje priepasť v prístupe k vlastníkovi a k samotnej správe prírodných zdrojov.

Slovensko a Programy starostlivosti o lesy PSL

Na Slovensku je každý obhospodarovateľ uväznený v systéme povinných Programov starostlivosti o lesy pod skratkou PSL. Vypracovanie tohto dokumentu je mimoriadne náročný byrokratický proces, ktorý trvá priemerne jeden až dva roky. Zahŕňa zdĺhavé terénne merania, tvorbu zložitých mapových diel a následné schvaľovacie konania na viacerých stupňoch štátnej správy. Pre vlastníka to znamená dlhé obdobie neistoty, kedy nemôže na svojom majetku prakticky pohnúť prstom kým úradníci nepotvrdia finálny papier.

Náklady na tento proces sú pre majiteľov lesov a najmä pre menšie urbariáty a súkromníkov neúmernou finančnou záťažou. Cena za vypracovanie PSL sa pohybuje v desiatkach eur na hektár čo v kombinácii s dĺžkou procesu drasticky znižuje výnosnosť lesného majetku ešte predtým než sa vôbec začne hospodáriť. Najväčšou slabinou je však nulová pružnosť celého systému. Akákoľvek nutná zmena v plánovanej ťažbe z dôvodu nečakanej kalamity, útoku lykožrúta alebo prudkého pohybu trhových cien dreva vyžaduje oficiálnu zmenu celého PSL. To spúšťa ďalšie administratívne a finančne nákladné kolo schvaľovania, ktoré majiteľa oberá o čas aj zisk.

Rakúsko a Bavorsko uprednostňujú operatívnosť a lokálnu správu

Rakúsky a bavorský model stoja na opačnom póle a usvedčujú slovenský systém z neefektivity. Lesné hospodárske plány tam nie sú vnímané ako nedotknuteľné úradné príkazy, ale skôr ako strategické rámce, ktoré dávajú hospodárovi smer. Kľúčové slovo majú lokálne lesné úrady ako napríklad spomínaný úrad AELF v Bavorsku, ktoré majú právomoc schvaľovať konkrétne opatrenia operatívne priamo v lese.

Administratívna záťaž pre vlastníka je v tomto systéme minimálna. Vďaka pokročilej digitalizácii a hustej sieti lokálnych revírnych lesníkov je komunikácia s úradom otázkou dní a nie rokov. Štát tu nefunguje ako brzda, ale ako odborný partner, ktorý preukázateľne znižuje náklady na kontakt medzi úradom a súkromným vlastníkom. Tento model dokazuje, že lesné hospodárstvo môže prosperovať len vtedy, ak štát majiteľovi uvoľní ruky a dovolí mu reagovať na prírodné a trhové zmeny v reálnom čase. Slovenský centralizovaný dozor cez PSL oproti tomu pôsobí ako zastaraný mechanizmus, ktorý vlastníkov lesov ekonomicky aj časovo vyčerpáva.

Riešenia a strategické kroky k stabilizácii pozemkového vlastníctva

Na prekonanie súčasného stavu musí Slovensko pristúpiť k radikálnej legislatívnej a inštitucionálnej reforme, ktorá odstráni bariéry brániace rozvoju vidieka. Polovičaté riešenia už nestačia, pretože súčasný systém je v priamom rozpore s ekonomickou realitou a potrebami moderného hospodárenia.

Plošná komasácia ako nevyhnutnosť

Plošné pozemkové úpravy predstavujú jediný reálny nástroj, ktorý dokáže sceliť rozdrobené parcely do funkčných a hospodársky využiteľných celkov. Bez scelenia pôdy zostane slovenské poľnohospodárstvo a lesníctvo neefektívne v podobe rozdrobených podielov. Vláda SR síce schválila zoznam 120 katastrálnych území pre začatie pozemkových úprav na rok 2026 s vyčleneným rozpočtom 60 073 481 €, čo signalizuje pochopenie vážnosti problému no realita v teréne zaostáva.

Kritickým bodom zostáva časový harmonogram, ktorý usvedčuje štát z neefektivity. Reálne čerpanie financií a reálne dokončenie projektov sa predpokladá až v rokoch 2032 až 2039. Takto nastavené tempo je pre vlastníkov pôdy a rozvoj obcí zdrvujúce. V čase, keď sa klimatické zmeny a trhové podmienky menia v priebehu mesiacov štát ponúka riešenie s horizontom dvoch desaťročí. Ak sa procesy zásadne nezrýchlia, komasácia zostane len formálnym úradným úkonom, ktorý prinesie výsledky až v čase, keď už mnohé hospodárske subjekty v regiónoch nebudú existovať. Slovensko si nemôže dovoliť čakať ďalších pätnásť rokov na to, aby vlastník mohol na svojej pôde slobodne a efektívne podnikať zatiaľ čo trh a klimatické zmeny vyžadujú okamžité riešenia.

Decentralizácia a reforma SPF

Prechod od nehybnej a centralizovanej správy pozemkového fondu k pružnému lokálnemu riadeniu, ktoré poznáme z bavorského modelu AELF si vyžaduje zásadné systémové zmeny. Súčasný stav, kedy o každom metri štvorcovom na vidieku rozhoduje úradník v hlavnom meste je v priamom rozpore s potrebami regiónov a efektívneho hospodárenia.

Základným predpokladom úspechu je úplná zmena v prístupe Slovenského pozemkového fondu. Je nevyhnutné aby sa fond transformoval z dnešného postavenia nedotknuteľného držiteľa moci na modernú servisnú organizáciu. Úlohou fondu by už nemalo byť blokovanie procesov, ale primárne technické zabezpečenie pozemkových úprav. SPF musí slúžiť ako nástroj na postupné majetkové vysporiadanie čo zahŕňa aj prevod pozemkov nezistených vlastníkov priamo na obce alebo do správy lokálnych pozemkových spoločenstiev, ktoré majú k pôde najbližšie.

Ďalším nevyhnutným krokom je skutočné posilnenie regionálnych centier. Súčasná prax, kedy regionálne pracoviská fungujú len ako poštové schránky pre bratislavskú centrálu je neudržateľná a neefektívna. Rozhodovacie právomoci sa musia presunúť priamo do regiónov. Regionálne pobočky by mali mať zákonnú právomoc samostatne podpisovať zmluvy do určitej výmery bez toho, aby každá žiadosť musela čakať na zdĺhavé schvaľovanie radou fondu v Bratislave. Tento krok by okamžite odbúral časť obrovskej spisovej zápchy a vrátil by rozhodovanie o pôde ľuďom, ktorí poznajú miestne pomery.

Celú reformu musí zastrešiť úplná digitálna integrácia bez ktorej zostane akákoľvek snaha o zmenu len na papieri. Moderný štát vyžaduje kompletné technologické prepojenie katastra nehnuteľností s registrom užívacích vzťahov podľa zákona č. 317/2025 Z. z. a informačným systémom pozemkového fondu. Len okamžitý prístup k aktuálnym dátam o vlastníctve a užívaní pôdy umožní fondu fungovať rýchlo a transparentne. Kým v Bavorsku je digitálna správa samozrejmosťou na Slovensku je jej absencia hlavným nástrojom na udržiavanie byrokratického chaosu, ktorý vyhovuje len tým, ktorí z neho profitujú.

Integrácia poľovníctva a lesného hospodárstva

Skutočný presun kompetencií do rúk lokálnych hospodárov nie je možný bez zásadnej zmeny zákona o poľovníctve, ktorá musí ukončiť umelé oddeľovanie lesa od zveri. Súčasný stav, kedy o poľovaní na súkromnom majetku rozhodujú cudzie subjekty je z ekonomického aj odborného hľadiska neudržateľný a priamo poškodzuje stabilitu vidieka.

Kľúčovým legislatívnym krokom musí byť zavedenie inštitútu vlastného revíru pri výrazne nižších výmerách. Súčasné limity sú nastavené tak vysoko, že bežné pozemkové spoločenstvá diskvalifikujú a vháňajú do područia veľkých poľovníckych organizácií. Umožnenie vzniku samostatného revíru pre spoločenstvá s výmerou už nad 500 hektárov by vlastníkom konečne dalo do rúk reálny nástroj na kontrolu nad škodami spôsobenými zverou. Majiteľ, ktorý v lese reálne hospodári a investuje do jeho obnovy musí mať právo priamo regulovať stavy zveri tak, aby neničili jeho majetok a prácu budúcich generácií.

Tento proces musí dopĺňať zákonom stanovená povinná participácia vlastníka. Je absolútne nelogické a neefektívne, aby bol majiteľ pôdy odsunutý na vedľajšiu koľaj a nemal právo byť členom poľovníckeho združenia, ktoré vykonáva právo poľovníctva na jeho vlastných pozemkoch. Legislatíva musí garantovať vlastníkovi priamu účasť na rozhodovaní o love a manažmente zveri na jeho pôde. Len takýmto spojením vlastníctva s právom hospodáriť a poľovať dosiahneme stav, kedy sa poľovníctvo prestane vnímať ako nepriateľ lesníctva a stane sa jeho prirodzenou a funkčnou súčasťou presne tak ako je to v osvedčených modeloch u našich susedov.

Nestačí opravovať, systém treba nahradiť

Úvahy o úprave pravidiel rozhodovania alebo o zmene prerozdeľovania zisku v rámci súčasného SPF by boli len pokusmi o kozmetickú úpravu niečoho čo v základe neprináša vidieku žiadnu hodnotu. Akákoľvek snaha o „lepšie nastavenie“ odvodu peňazí z urbariátov nerieši podstatu problému, ktorou je existencia zbytočného a drahého medzičlánku. Z hľadiska efektivity tento úrad neplní funkciu odborného poradcu ani investora, ale jeho úloha sa v praxi obmedzila na pasívne inkasovanie výnosov z cudzieho majetku o ktorý sa reálne nestará. Ak by štát skutočne sledoval záujem hospodárov v regiónoch nepokúšal by sa reformovať inštitúciu postavenú na tomto modeli, ale nahradil by ju systémom, ktorý kompetencie a peniaze vráti priamo do územia.

Oprava súčasného stavu je z pohľadu rozvoja vidieka bezpredmetná, pretože SPF zo svojej podstaty nemôže byť pružným partnerom. Jeho štruktúra je navrhnutá na hromadenie spisov a centralizované schvaľovanie čo je presným opakom operatívneho riadenia, ktoré potrebujú lesy a polia v 21. storočí. Nahradenie tejto inštitúcie lokálnou správou by znamenalo, že finančné prostriedky vyprodukované na vidieku by sa prestali strácať v nákladoch na bratislavskú administratívu. Skutočná zmena preto nespočíva v hľadaní kompromisov pri delení zisku, ale v odstránení prekážky, ktorá bráni tomu, aby sa vlastník stal skutočným pánom na svojej pôde. Kým bude štát uprednostňovať udržiavanie vlastného úradu pred ekonomickou slobodou hospodárov, slovenský vidiek zostane v stave riadenej stagnácie.

Závery a výhľad do budúcnosti

Analýza potvrdzuje, že slovenský model správy pôdy je neefektívny, byrokraticky preťažený a uviaznutý v nehybnosti. SPF v súčasnosti funguje ako mechanizmus, ktorý pasívne odčerpáva zisky z reálnej práce hospodárov v urbariátoch, pričom sám nenesie primeranú zodpovednosť a blokuje investičný rozvoj. Inšpirácia z Waldmünchenu jasne ukazuje cestu, ktorou je decentralizácia opätovné spojenie vlastníctva s právom hospodáriť a poľovať a digitálna transformácia správy pozemkov.

Hoci predložená analýza ponúka jasnú cestu k stabilizácii vidieka po vzore úspešných európskych ekonomík je nevyhnutné pomenovať bariéry, ktoré na Slovensku bránia ich implementácii. Logika a hospodárska efektivita tu totiž narážajú na tri steny systémového odporu.

Prvou bariérou je politický rentizmus a udržiavanie mŕtveho kapitálu. Slovenský pozemkový fond v súčasnej podobe funguje ako dokonalý generátor pasívneho príjmu pre štát a nástroj politického vplyvu. Správa podielov neznámych vlastníkov je pre štátny aparát ziskom bez rizika. Akákoľvek decentralizácia alebo urýchlenie identifikácie skutočných vlastníkov by tento prítok peňazí a mocenský dosah odčerpala z centra do regiónov. Pre politickú elitu je výhodnejšie udržiavať systém v stave riadeného chaosu než ho odovzdať do rúk lokálnych hospodárov.

Druhou prekážkou je nedotknuteľnosť poľovníckeho feudalizmu. Prechod na systém Eigenjagd by znamenal koniec éry, kedy si úzka skupina vplyvných osôb a lobistických združení robí z cudzích lesov súkromné strelnice za zlomok trhovej ceny. Súčasný zákon o poľovníctve je postavený tak, aby vyhovoval nájomcom a nie vlastníkom. Kým v Rakúsku je poľovníctvo nástrojom ochrany lesa na Slovensku je symbolom sociálneho statusu na ktorý si politická moc netrúfne siahnuť, aby neprišla o priazeň vplyvných štruktúr v regiónoch.

Tretiu stenu predstavuje legislatívna nepriechodnosť a strach z hĺbkových zmien. Zavedenie inštitútov ako prednostný dedič by si vyžadovalo rozsiahly zásah do Občianskeho zákonníka a ústavných princípov dedenia. V slovenskom legislatívnom prostredí chýba odvaha na riešenia, ktoré presahujú jedno štvorročné volebné obdobie. Komasácia a reforma vlastníctva sú procesy na pätnásť rokov, čo je v ostrom kontraste s potrebou politikov vykazovať okamžité, hoci len povrchné výsledky.

Ak k týmto zmenám nedôjde, slovenské lesníctvo a poľnohospodárstvo čaká v kontexte klimatickej zmeny kolaps. Rozdrobený vlastník s ideálnym podielom v rádoch milimetrov nemá kapitál právnu silu ani motiváciu investovať do adaptácie krajiny na sucho či lykožrútové kalamity. Štát tak svojou nečinnosťou a lipnutím na centralizovanej byrokratickej správe SPF vedome konzervuje stav, ktorý vedie k degradácii pôdneho fondu a ekonomickému vyľudňovaniu vidieka. Riešenia existujú a sú na dosah ruky no ich neprijatie nie je otázkou odbornosti, ale otázkou chýbajúcej politickej vôle rozbiť staré štruktúry prospechárstva.

Ekonomický pragmatizmus ako konečný argument

Akákoľvek diskusia o kompromisoch v súčasnom systéme správy pôdy nevyhnutne končí pri jeho základnej neefektivite. Hoci sa protiargumenty v prospech súčasného nastavenia SPF môžu javiť ako opodstatnené z pohľadu sociálnej ochrany či historickej tradície v porovnaní s ekonomickou realitou sú neobhájiteľné. Rakúsky a bavorský model dokazujú, že skutočný výkon nie je možné dosiahnuť drobnými úpravami úradníckeho aparátu, ale len úplnou zmenou prístupu k vlastníctvu a poľovníctvu. Slovenský systém, ktorý uprednostňuje ideológiu pred výnosom a centrálnu moc pred regionálnym riadením nikdy nedosiahne parametre moderného trhu. V konečnom dôsledku nie je otázkou či sú protiargumenty logické, ale či si Slovensko môže dovoliť neefektívne hospodárenie v čase, keď susedné štáty vďaka systémovej odvahe generujú o desiatky percent vyššie zhodnotenie pôdy. Bez prijatia osvedčeného modelu decentralizácie a spojenia vlastníctva s právom rozhodovať zostane slovenský vidiek len nevyužitým kapitálom uväzneným v sieti úradníckych procesov.