„V blízkej budúcnosti vidím prichádzať krízu, ktorá ma znervózňuje a núti ma triasť sa o bezpečnosť mojej krajiny. Korporácie boli dosadené na trón a bude nasledovať éra korupcie na najvyšších miestach. Peňažná moc v krajine sa bude snažiť predĺžiť svoju nadvládu pôsobením na predsudky ľudí, kým sa všetko bohatstvo nesústredí v rukách niekoľkých a republika nebude zničená.“
Hoci sa medzi historikmi dodnes vedú diskusie o presnej autenticite tohto citátu pripisovaného Abrahamovi Lincolnovi, keďže údajne pochádza z listu plukovníkovi Williamovi F. Elkinsovi z roku 1864, jeho varovanie je aktuálne a presvedčivé aj dnes. Úzko totiž súvisí s tým komu patrí moc v štáte a najmä kto túto moc financuje.
Predstavte si, že by ste vo svojej práci dostali zaplatené na štyri roky dopredu a to bez ohľadu na to aké výsledky by ste reálne počas tohto obdobia dosiahli. Znie to absurdne, avšak presne takto dnes funguje európska aj slovenská politika.
Politické strany prešli v Európe zásadnou premenou. Kedysi fungovali ako masové hnutia financované z drobných členských príspevkov, no postupne sa zmenili na kartelové strany. Tieto úzke a izolované politické subjekty stratili prirodzený kontakt s bežným voličom, pretože ich finančné prežitie už nedrží v rukách občan, ale garantujú im ho miliónové dotácie, ktoré inkasujú priamo zo štátneho rozpočtu. Logicky sa tak natíska otázka, prečo by mali politici počúvať problémy bežného pracujúceho človeka, keď majú svoje peniaze dopredu isté?
Prvotnou reakciou verejného hnevu býva požiadavka, aby sme politikom štátne peniaze zo dňa na deň jednoducho zrušili. Odstrihnúť ich však od verejných financií zo dňa na deň by znamenalo odovzdať moc priamo do rúk utajených sponzorov.
Príkladom takéhoto prístupu je Malta, kde neexistuje žiadna štátna podpora a politici sú odkázaní výlučne na súkromný sektor. Hoci zákon teoreticky zakazuje dary nad 25-tisíc eur ročne, pravidlá sa dajú ľahko obchádzať. Príspevky do 500 eur môžu zostať úplne anonymné a pri sumách do 7 000 eur strany nemusia vo výročných správach zverejňovať identitu darcov. Najväčšia maltská opozičná strana tak napríklad v roku 2024 dokázala vyzbierať státisíce eur bez toho, aby oficiálne priznala jediného veľkého sponzora. Peniaze sa cielene rozdeľujú na menšie sumy, aby darcovia zostali v utajení. Investigatívni novinári vzápätí preukázali priamu súvislosť medzi týmito darmi a prideľovaním miliónových štátnych zákaziek pre firmy skrytých mecenášov. Situáciu komplikuje aj fakt, že strany tam priamo vlastnia komerčné firmy, ktoré dlhé roky zatajovali svoje účtovné závierky a slúžia tak na pranie nelegálnych príspevkov.
Mnohí hľadajú spravodlivejšiu cestu v daňovej asignácii, ktorú poznáme aj na Slovensku vo forme percenta z daní. V Taliansku môžu občania presmerovať 0,2 percenta z odvedenej dane vybranej strane. Na prvý pohľad to pôsobí demokraticky, no ekonómka Julia Cagé upozorňuje na problém fiškálnej nerovnosti. Keďže výška poukázanej sumy sa počíta priamo z platu, finančný hlas bohatého občana má násobne väčšiu váhu ako hlas bežného zamestnanca. V Taliansku to navyše deformuje špeciálna úľava, vďaka ktorej superbohatí zahraniční rezidenti zaplatia iba fixnú paušálnu daň z celosvetových príjmov. Asignácia tak iba prehlbuje vplyv bohatých vrstiev, čo sa odráža aj na tom, že túto možnosť využíva len zlomok talianskych daňovníkov. Podobný model funguje aj v Litve, no nedávna daňová reforma priepasť v hodnote asignačného hlasu medzi chudobnejšími a bohatšími iba zväčšila.
Ak nechceme, aby politiku ovládli peniaze korporácií je nutné politikov donútiť reálne pracovať s verejnosťou. Výborné výsledky ukazuje model motivačného spolufinancovania v Nemecku a Holandsku. Nemecký štát nepoukazuje peniaze len za volebný výsledok, ale pripočítava dotačný bonus 45 centov ku každému euru, ktoré si strana dokáže férovo vyzbierať od občanov alebo z členského. Aby systém neovládli veľkí donori, dary sú prísne limitované na 3 300 eur ročne na osobu. Tento mechanizmus núti strany neustále komunikovať s ľuďmi vďaka čomu si udržujú nízky úbytok členov a mimoriadne vysokú dôveru verejnosti. Ešte rovnostársky krok predstavujú demokratické poukážky. Americké mesto Seattle zaviedlo systém v ktorom každý obyvateľ dostane poukážky v hodnote 100 dolárov, ktoré môže venovať preferovaným kandidátom. Tento model absolútne vyrovnáva finančnú silu chudobných a bohatých voličov a úspešne vtiahol do politického darcovstva aj menšiny čím znížil vplyv korporátnych peňazí.
Ideálny komplexný model pre Slovensko by mal spájať to najlepšie z inovácií. Bezpracné milióny za voľby by mali byť nahradené motivačným dorovnávaním príspevkov od drobných darcov s prísnym limitom na osobu. Aby systém nediskriminoval ľudí s nižšími príjmami mohol by byť doplnený o systém demokratických poukážok. Pevná časť štátnych dotácií by zároveň musela byť zo zákona účelovo viazaná na konkrétne verejnoprospešné ciele, napríklad na prevádzku výskumných a vzdelávacích inštitútov pre profesionalizáciu tvorby verejných politík ako to vyžadujú v Grécku a Poľsku.
Žiadny moderný model však nemôže fungovať pokiaľ v krajine neexistuje tvrdá transparentnosť a nezávislá kontrola. Medzinárodná organizácia GRECO opakovane kritizovala modely, kde dohľad vykonávajú úradníci podriadení priamo politikom ako je tomu napríklad v Nemecku. Dohľad musí prevziať nezávislý úrad so silným mandátom. Limit na povinné zverejnenie darcov sa musí radikálne znížiť maximálne na 100 eur a všetky transakcie musia byť vedené v digitálnych otvorených dátach v reálnom čase. Kontrolný orgán musí byť vybavený softvérom, ktorý automaticky prepojí mená darcov s registrami konečných užívateľov výhod a databázami verejného obstarávania.
Zásadnou a najťažšou prekážkou celej tejto zmeny však zostáva ochota samotných politických strán na podobnej reforme participovať. Fakty zo zahraničia jasne dokazujú, že modely spravované a dozorované politikmi trpia chronickým nedostatkom vôle čokoľvek zásadné vo financovaní meniť. Ani na Slovensku to nie je inak. Už v roku 2012 ležal na stole prelomový návrh od Podnikateľskej aliancie Slovenska na zavedenie motivačného financovania pri ktorom mal štát stranám dorovnať len tú sumu, ktorú by si reálne a férovo vyzbierali od ľudí. Vtedajšie ministerstvo financií však iniciatívu rázne odmietlo s výhovorkou, že by to strany tlačilo zháňať dary za každú cenu a posilnilo korupciu čomu sa pritom dalo ľahko vyhnúť stanovením prísnych stropov pre darcov. Dnes je jasné, že súčasný dotačný systém etablovaným parlamentným stranám absolútne vyhovuje. Garantuje im obrovské príjmy zo štátneho rozpočtu bez toho, aby museli pracovať v teréne a uchádzať sa o dôveru drobných občanov. Je naivné očakávať, že slovenské politické špičky sa svojich miliónových privilégií a komfortného života za naše dane vzdajú dobrovoľne. Túto zásadnú zmenu, ktorá zaviaže politikov k priamej zodpovednosti voči voličom si budeme musieť vynútiť jedine masívnym, silným a vytrvalým tlakom celej spoločnosti.
