reklama

Bude dobrá sánkovačka alebo rodinná "pohodička" na zimnej dovolenke

Rozprávková zima na chate v rakúskom Semmeringu. Okrem toho, že sa nám kvôli otepľovačkám a príslušenstvu (všetko krát štyri) takmer nezavrel kufor auta, nás čakali rôzne drobné peripetie...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Budím sa do slnkom zaliateho dňa. Po výdatnom, nikým nerušenom desaťhodinovom spánku ma prebudila vôňa jazmínového čaju a čerstvého toastu. Za oknom čaká prekvapenie – v noci poriadne snežilo. Nie je nič krajšie, ako slnečné sobotňajšie ráno, pričom nemusíte NIKAM ísť. Vstanem, elegantne vkĺznem do županu, očkom mrknem do zrkadla a naozaj vyzerám výborne. Mám ružové líca, žiadne kruhy pod očami. Vydám sa za vábivou vôňou čerstvých raňajok. V kuchyni nášho apartmánu stojí manžel, usmieva sa. Za stolom sedia moje dve deti – oblečené, učesané, zuby umyté, príbor v ruke, usmievajú sa a vzorne jedia. Syn ma zbadá, vyskočí zo stoličky, objíme ma a povie: „Mami, spravil som ti s ockom kávu!“ Sadám si za stôl a on mi ju prinesie. Dcéra sa na mňa usmieva a anjelským hláskom hovorí: „Maminka, ľúbim ťa!“ Po raňajkách, po ktorých všetky zvyšky jedla ostali na stole, môj syn povie, že si môžem v pokoji s ockom posedieť, že on všetok riad vloží do umývačky. Všade ticho, samé úsmevy, som v siedmom nebi. Neskôr sa deti prezlečú do zimného oblečenia a už z predsiene na mňa kričia, že ma počkajú vonku so psom, kým za nimi prídem. A že sa ide na sánkovačku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
(zdroj: Michaela Saleh)

Otváram oči. Cítim, že sú opuchnuté a že ten anjelský hlások mojej dcéry nie je zase až taký anjelský. Za oknom ešte len svitá a ona sa po už neviem koľký raz dožaduje dojčenia. 24 mesiacov, hovorím si, najvyšší čas s tým skončiť. Lenže ako? Tak. Budem prísna, striktná a neoblomná, poviem si v duchu odhodlane. Pozerám na hodinky – je šesť. Zaspala večer o pol jedenástej. Zobudila ma približne šesťkrát. Analyzujem. Prepočítavam. Vopchám jej prso do úst s nádejou, že si ešte aspoň hodinu pospím...

Budím sa o ôsmej. Manžel už v posteli nie je. Nevidela som ho v noci prichádzať do izby, zaspala som, keď som uspávala malú. Asi šiel so psom, hovorím si. Malý mliečny zombík ešte spí. Opatrne sa snažím vstať a vykradnúť sa z postele. Zadržiavam dych, papuče beriem do rúk, aby ju nezobudilo klopkanie po parketách. Dve minúty mi trvá stlačiť kľučku na dverách, aby to nevrzlo, lebo to ju vždy zobudí. Snáď sa mi podarí dať si v pokoji s mužom ráno aspoň kávu... Vtom, keď už som skoro von z izby, mi pukne v kolene. Strapatá hlavička s modrými očkami na mňa vrhá podozrievavý pohľad. „Maminka, kam ideeeeš???“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Realita

A tak prvá cesta z izby vedie do kúpeľne po nočník. Manžel skutočne pripravuje raňajky. Syn v pyžame pozerá rozprávky. Cestou všetkým zaprajem dobré ráno. Manžel sa usmeje na dcéru, vybozkáva ju. Syn pozerá a nevníma. Pripravujem nočník, čisté oblečenie. Prezliekam dcéru. Sadám si strapatá, v pyžame k stolu. Do ruky beriem šálku čaju. Ide sa jesť. Manžel volá syna od telky. Nechce ísť, vraj až keď skončí rozprávka. Hovorím mu, nech ho nechá tak, aspoň sa v pokoji najeme. Dcéra na mňa pozerá a pýta sa: „Maminka, môžem k tebe?“ A tak si mi opäť sadá na kolená. „Môžem didu?“ Uff. A zase je to tu. Tak sa jej snažím vysvetliť, že teraz ideme papať raňajky, dáme si čajík, urobím jej kakavko. Rev. Chce „didu“. Cítim, ako mi stúpa tlak. Manžel dojedá raňajky. Ja so šálkou čaju v ruke dojčím dcéru. Sem tam sa snažím vopchať si do úst kúsok omelety. Manžel druhý raz upozorňuje syna, že raňajky sú na stole a že o chvíľu mu nič neostane. Syn s nevôľou (rozumej odutý jak hovado) prisadne k spoločnému stolu a s nanajvýš znechuteným výrazom začne raňajkovať. Zaprajem mu opäť dobré ráno. „Ahoj,“ zamrmle. Po jedle už sedia všetci pri televízii. Nevadí, konečne si vypijem už studenú kávu v pokoji. Vstávam, odkladám taniere, umývam riad...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Otepľovačky, šály, čiapky...

Je desať hodín. Stále nie sme vonku a je tam tak krásne! Slnko, sneh! Deckám sa nechce od telky. Mužovi hovorím, že už by sme mali vyraziť, ak si chceme užiť deň s deťmi vonku na vzduchu, že malá bude o hodinku dve opäť mrzutá a bude chcieť spať. A že sme predsa na dovolenke, tak si to chcem užiť. Začne sa obliekanie. Dcéra reve, že nechce pančuchy. Syn frfle, že nechce pančuchy. Keď ich presvedčím otvorením balkónu, že vonku je naozaj zima, oblečú si ich. Syn sa záhadne vyparí, kým obliekam dvojročnú dcéru do otepľovačiek a je to riadna makačka. Keď som sa ako malá hrávala s bábikami, nikto mi nepovedal, že ich budem musieť obliekať v pozícii prehnutý luk.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dcéra je konečne v snehulách a otepľovačkách. Hľadám syna. Hrá sa s legom. V pančuškách a tielku. Som v bunde a spotená. Poprosím muža, či by ho mohol dovliecť do predsiene. Syn si pätnásť minút oblieka nohavice, mikinu a bundu. Do rúk mu dávam šál čiapku a rukavice, aby si ich nezabudol vziať so sebou. Dcéra opäť reve na zemi, že nechce otepľovačky. Prihováram sa jej, objímam ju a presviedčam, že si ešte musí dať bundičku. Vrážam jej do rúk piškótu. Prestane revať. Oblečiem jej bundu, šál, čiapku. Beriem ju von, muž tam stojí so psom a so synom, konečne sme všetci vonku. Ide sa na prechádzku. Po dvadsiatich metroch od chaty sa ma syn pýta: „Mami? Kde mám rukavice?“ Na to dcéra spúšťa plač, pretože si všimla, kým žula piškótu, že som jej ilegálne natiahla rukavice, ktoré si striktne odmietla navliecť. Hádže sa o zem.

Malá Nasťa tesne pred dobrovoľným umrznutím...
Malá Nasťa tesne pred dobrovoľným umrznutím... (zdroj: Michaela Saleh)

Po desiatich minútach ju dávam na sánky. Chcem ju prikryť dekou (Hovorím svojej pohoršenej mame, že deku chcieť nebude, poznám ju. Len jej ju pekne daj!), lebo husto sneží. Deku nechce. Sneh má všade, na mihalniciach, líca omrznuté. Deku nesie moja mama, ktorá šla na prechádzku s nami. Asi prvýkrát za celé tie dva roky je na vnučku naštvaná. Na mňa štandardne tiež. Lebo „to je tá moja výchova.“

Syn leží na zemi, že je unavený a nevládze chodiť. Líže sneh. Pozeráme sa s mužom jeden na druhého a nahlas hovorím, nevadí. Hlavne kľud. Nie vždy to totiž ide s pokojom a doma v podobných situáciách často ziapem. Tak nech aspoň na dovolenke nemusím, nechám ich tak. Len synovi poviem, že nech nelíže ten žltý a kráčame ďalej. "Mamí, počkáááj!" Nepočkám.

Obrázok blogu
(zdroj: Michaela Saleh)

Deti sa záhadne unormálnia. Sánkovačka je super. Syn sa smeje, ešte aj psa sme zviezli dolu briežkom. Dokonca sme si stihli urobiť aj takú tú "happy family" foto na Facebook, kde všetko vyzerá tak ideálne. Dcéra zaspala na sánkach. Osviežime sa punčom, horúcou čokoládou a domov prichádzame unavení a vymrznutí. Teším sa z v podstate ideálneho dňa. A teším sa na večer, deti určite zaspia a s manželom si dáme pohár vínka. Dcéra sa vonku prespala. Zaspáva o pol jedenástej... V noci je hore "len" trikrát.

Sme po dovolenke. Sedím doma za počítačom a píšem tento text. Dosť sa na tom bavím a som rada, že mi je do smiechu a nikoho som pri tom nezabila. Deti, pes, manžel aj moja mama žijú. Keď sme prišli domov, povedala som si, že aspoň jeden večer chcem stráviť s manželom. Dcéra robila cirkus do desiatej. O desiatej som rezignovane so slovami, že ju ľúbim, ale toto robiť nebude, odišla z jej izby a nechala ju zaspať s revom. Samú. Trvalo to presne osem minút. Spala celú noc bez kojenia! Nie, vôbec nemám výčitky.

Je o päť minút deväť ráno. Mám za sebou hodinovú prechádzku so psom v mínus desiatich stupňoch na poli. Pijem jazmínový čaj. Všetci spia. Je tu ticho a jediný zvuk ktorý počujem, je už druhá várka podovolenkovej batožiny v práčke. Som šťastná, že už naozaj čoskoro končia prázdniny a že je slnečné sobotňajšie ráno. A ja NIKAM nemusím ísť. A za oknom je sneh...

Michaela Saleh

Michaela Saleh

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Život je nevyspytateľný. Jedno ráno sa zobudíte a pochopíte, že sa vám stalo to, čo ste v scenári vôbec nemali. Napríklad, že vaše dieťa je má Aspergerov syndróm. Slovo na "A", ktoré ste predtým ani nepoznali a bolo pre vás synonymom čohosi nie veľmi príjemného. Slovo, ktoré zmení celý váš život. A nielen váš... poznačí život celej rodiny. Chcem písať o tom, čo ako rodina žijeme. Nie preto, aby som niekoho rozľútostila. Iba preto, aby som možno niečo zmenila. Aspoň vo vašich mysliach. Malý krok pre človeka... Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu