Jedným z takýchto názorov je aj výrok mladej ženy z verejne
dostupného videa, ktorá sa vyslovila za „povinné potraty“ v prípadoch, keď existuje riziko, že sa dieťa
narodí so zdravotným postihnutím. Tento výrok ma neprekvapil tým, že by bol ojedinelý, ale tým, že tak
otvorene odhaľuje spôsob myslenia, ktorý je v rozpore s princípmi etiky starostlivosti, environmentálnej
filozofie a rešpektu k zraniteľným bytostiam.
Environmentálna filozofia nás učí, že hodnota života nie je podmienená jeho „užitočnosťou“,
produktivitou či fyzickou dokonalosťou. Práve naopak upozorňuje na to, že svet je tvorený sieťou
vzťahov, v ktorej má každý jedinec svoje miesto, a že zraniteľnosť je prirodzenou súčasťou existencie.
Myšlienka „povinných potratov“ preto nie je len medicínskym alebo politickým problémom, ale
predovšetkým filozofickým a etickým zlyhaním, ktoré redukuje hodnotu človeka na biologickú normu.
V dejinách sme už videli, kam vedie ideológia, ktorá rozdeľuje ľudí na „hodných života“ a
„neužitočných“.Extrémne, no poučné príklady toho, ako
môže spoločnosť stratiť morálny kompas, keď začne hodnotu života posudzovať podľa kritérií efektivity
či fyzickej dokonalosti. Environmentálna etika nás pred takýmto myslením varuje, pretože podobné
princípy sa objavujú aj v súčasných debatách o genetickom inžinierstve, reprodukčných právach či
biopolitike.
Starostlivosť o chorého alebo zraniteľného človeka je náročná, no zároveň predstavuje jeden z najhlbších
prejavov ľudskej etiky. Filozofi ako Arne Naess či Aldo Leopold zdôrazňovali, že kvalita spoločenstva sa
nehodnotí podľa toho, ako sa stará o silných, ale podľa toho, ako pristupuje k slabým. V tomto zmysle je
zraniteľnosť nie deficitom, ale pripomienkou našej vzájomnej prepojenosti. Každý z nás môže byť
jedného dňa odkázaný na pomoc druhých a práve táto skutočnosť nás učí pokore.
Z environmentálne-filozofického hľadiska je preto dôležité odmietnuť predstavu, že existujú životy, ktoré
„nestojí za to“ žiť. Takéto myslenie je prejavom extrémneho antropocentrizmu, ktorý hodnotí svet
výlučne podľa ľudských preferencií a pohodlia. Ak však chceme budovať spoločnosť založenú na etike
starostlivosti, musíme prijať, že rozmanitosť vrátane tej fyzickej či mentálnej je prirodzenou súčasťou
života.
Diskusia o tom, či má človek so zdravotným postihnutím právo existovať, nemá v demokratickej
spoločnosti miesto. Je to debata, ktorá ohrozuje samotné základy etiky, solidarity a ľudskosti.
Environmentálna filozofia nám pripomína, že svet nie je priestorom pre selekciu, ale pre spolužitie. A
práve v tom spočíva naša zodpovednosť chrániť život vo všetkých jeho podobách, nie ho podmieňovať
normami, ktoré si sami vytvárame.
