Pamätám si na časy, keď mi o nej pani učiteľka na základnej škole vravela, tak krásne, pyšne , na hodinách dejepisu . O jej zásluhách pri šírení slovenského jazyka, či o bohatom knižnom fonde. Bola som hrdá na to, že my Slováci takú inštitúciu máme. A dnes? Hrdosť je minulosťou. Tak ako moje spomienky, aj slová učiteľky už patria do doby dávnej. Keď sa tak rozpamätávam, aj ona o Matici a veciach s ňou spojených hovorievala v minulom čase. Prítomnosť asi vtedy nebola nijako výrazná, možno stála iba za pár slov, ktoré si už nepamätám.
Na strednej som na hodinách dejepisu o Matici počúvala opäť. Zas tie isté , pekné , oslavné slová na jej adresu. Spomenuté slávne mená v jej popredí, vydavateľská činnosť a distribúcia kníh na vidiek. Osveta. Skvelé! Bola som presvedčená o jej nevyhnutnosti, o tom že patrí k Slovensku.
A dnes? Po tom všetkom čo o nej čítam, o udalostiach spojených s ňou, o tom do čoho sa púšťa, čo vydáva... Pýtam sa sama seba, načo ju vôbec ešte máme? Potrebujeme propagovať slovenský vojnový štát? Či hádam vydávať ľudácke knihy, podporovať zločineckých ,,umelcov"? Alebo len kvôli politikom, potrebujúcim akúsi podnožku?
Ách! Veru, dnes už o kultúrnosti v súvislosti s Maticou hovoriť nemôžeme. Keď si takáto ,,vážená" inštitúcia dovolí v týždenníku Slovenské pohľady, ktorý vydáva, uverejniť básne vojnového zločinca Radovana Karadžiča, zodpovedného za masakru osem tisíc ľudí. Úbohosť, či poľutovaniahodnosť? Hanba!
Neviem si predstaviť ako by teraz o Matici vraveli moji vyučujúci, či by na jej adresu padlo toľko oslavných slov. Možno by mlčali. Mlčali tak, ako tí ktorí tieto škandalózne knihy vydávajú. Napríklad , tú od Konštantína Čulena, kde autor očiernil evanjelikov, Čechov aj Židov. Áno, mali by sme poznať aj záporné osobnosti patriace k našej histórii. Ale bez vysvetľujúceho komentára? Bez dištancovania sa od obsahu? Bežný čitateľ by to mohol chápať ako propagáciu.
