Priateľ na telefóne nie je iba akceptovateľnou súčasťou. Je viac ako samozrejmosťou. Dvaja ľudia si neriešia vzťah medzi sebou. Tento vzťah je riešený skupinou ďalších. Prečo? Lebo dnes pod vplyvom zvyku zdieľania vlastnej intimity a svojich životov na sociálnych sieťach, prostredníctvom médií, cez priateľov a podobne, už nevieme čo je súkromie. Rozprávame priveľa a preberáme tú istú vec na miliónty raz. Možno len zo zvyku alebo na skrátenie dlhých chvíľ. A možno to berieme ako nový koníček, len preto aby sme zabudli na skutočné problémy. Riešime slová, situácie a postoje. A výsledok? Žiadny. Láska predsa nie je hádanka. Nemá riešenie.
Vzťah je o dvoch ľuďoch. Každý ďalší je navyše. Stretnutia priateľov nad otáznikom lásky málokedy vedú k niečomu konkrétnemu. Dotyčný alebo dotyčná, ktorých sa to primárne dotýka, si aj tak urobia po svojom. Áno, občas nám treba otvoriť oči. Vtedy, keď s páskou na nich blúdime v nekonečnom kruhu rozchodov a opätovných zídení. Čo bolo už párkrát rozbité, nebude nikdy ako nové...
Láska nie je rovnica, a preto nemá riešenie. Nie je ani hádankou, v ktorej treba uhádnuť správnu odpoveď. Ona medzi dvomi ľuďmi je alebo nie je. Nerobme z nej teda strategickú hru s neobmedzeným počtom hráčom, množstvom efektov navôkol a zbytočným afektom v nej. Nechajme slová bokom. Lebo to, čo človek dokáže cítiť je oveľa krajšie ako to, čo dokáže povedať. Láska nie je ani hrou, v ktorej záleží na tom, kto bude o krok vpred a kto koho predbehne. Nejde v nej ani o to, kto sa posadí na koňa a kto sa zvezie na voze. V cieli nemá byť niekto prvý. Byť spolu na konci, je predsa cieľ.