Rodina je to najdôležitejšie, čo človek má a o čo sa môže oprieť keď mu je ťažko. Ja som mala obrovské šťastie a narodila som sa ľuďom, ktorí mi vytvorili krásne prostredie, kde som mohla vyrastať.
Milovala som piatky, kedy nás ocko naložil do auta a viezli sme sa všetci na víkend k starým rodičom. Babka nás stále čakala s pripravenými dobrôtkami. Stále sme sa s ňou týždeň vopred dohodli, čo nám pripraví. Na mňa čakal čerstvo upečený a voňajúci jablkový koláč a bryndzové pirohy. Boli to kúsky do skladačky „ideálny víkend“.
Okolo pol šiestej sme ja a môj brat išli čakať teba, dedko. Vyčkávali sme, vysedávajúc na lavičke zastávky, a vyzerali modrý autobus. Kýval si nám, kým sa autobus otočil a otvoril dvere. Stále si vyšiel s úsmevom. Rozbehli sme sa k tebe a ty si nás pekne vystískal a točil na rukách. Hoci nám babka stále nakazovala aby sme šli od autobusu pekne rovno domov aj s tebou, nie vždy sme to dodržali. Vzal si nás za ruku a viedol do maličkého obchodíku. Pre seba si kúpil pivko, „desinu – svetlú“, pre nás dvoch čokoládku rumbu a ruskú zmrzlinu. Aj dnes, keď si tie dve dobrôtky kúpim , mi myšlienky zabehnú k tebe. Na cestu sme ešte dostali dve fľaškové malinovky, ja stále ružovú , bráško žltú. Doma nás, akože „vyhrešili“, kde sme sa zase túlali, ale nálada bola stále výborná.
Nasledoval ďalší bod programu, ktorý sa piatok, čo piatok opakoval. Vozenie sa na tvojej taške po kuchyni. Kvalitná kožená taška, ktorú si nosil do práce sa tak zmenila na mini – auto. Krpci sme na nej sedeli, a ty si nás ťahal na nej po kuchyni, za veľkého kriku, ktorý sa nám za to dostal od babky.
Potom si s bratom zašiel opatriť kravičky , ale to už som s vami nešla. Nebolo to nič pre mňa. Večeru sme ako „správni chlapi“ jedli s tebou rovno z panvice, veď z taniera môžeme hocikedy. V lete si nás brával na pole, usadil na voz plný voňajúceho sena a hrdo viezol cez dedinu. A keď sme rovno uprostred dvora vykopali menšiu dieru a nazvali to „bazénikom pre kačičky“, doniesol si veľký igelit a pomohol nám ten bazénik dostavať. Nadšený si z toho veľmi nebol, ale čo by si pre svoje vnúčatá nespravil.
Keď som bola maličká, veľmi maličká, a nechcela sama sedieť v ohrádke pre bábätká, vliezol si tam ku mne a kŕmili sme sa navzájom slanými tyčinkami. Tento moment je zvečnený navždy a je to moja najobľúbenejšia a najvzácnejšia fotografia, ktorú vlastním.
A potom si nám pomaličky začal odchádzať. Strácali sme ťa. My , deti, sme síce tomu veľmi nerozumeli, ale vycítili sme, že niečo nie je v poriadku. Víkendy plné radosti a smiechu, nahradili naše návštevy u teba v nemocnici. Najprv sme mohli chodiť k tebe na izbu a rozprávať nepretržite všetko , čo nás napadlo. Neskôr sme za tebou už nemohli. Čakali sme vonku v parku pred nemocnicou s niekým na stráženie, kým babka a rodičia boli pri tebe. Na rozlúčku si nám stále zakýval cez veľké sklenené okno. Nechýbal úsmev, ktorý nám dával vieru, že sa všetko na dobé obráti.....
Ďalej už len utrápená tvár a zaslzené oči mamky, ktorá nám oznámila, že si odišiel. Že už nám malinovku ani čokoládku nekúpiš. Ale stále nás budeš milovať a starať sa o nás, ako doteraz. Budeš strážiť naše kroky kým budeme na tomto svete.
Dnes tu sedím, spomínam si na Teba. Dnes je to 15 rokov, čo sa skončili tvoje bolesti, ktoré ti spôsobovala choroba. Verím, že už ta nič nebolí. Aj napriek tomu, že je to už dávno, mám stiahnutý žalúdok a je mi smutno. Veľmi. Viem, že si toto čítať asi nebudeš, ale verím, že aj tam, kde teraz si cítiš, čo som napísala a že sa tomu tešíš....
Dedko, stále ostaneš v našich srdiečkach....