Potom sme nahnevaní sami na seba, inokedy viníme za to iných ľudí. Po určitom čase sa tomu smejeme, či spomíname ešte stále s hnevom.
Manžel mi raz kúpil darček – novú fľašu na výrobu šľahačky. Deti sa nemohli dočkať, kedy ju použijeme. V nedeľu som urobila pudingové poháre. Šľahačkovú smotanu som naliala už do tej novej fľaše. Dala som tam bombičku, ale zdalo sa mi, že vyfučala von, tak som pridala ešte jednu.
Vychladnutý puding bol už v pohároch, všetci okolo stola čakali, ako to pôjde von (neboli totiž ešte šľahačkové spreje). Vyvalila sa z toho taká explózia, že vyfúkla synovi ryžu z taniera. Ako som sa otočila smerom k drezu, zasiahla som druhého tou bielou strelou a aj celú linku.
Ako sa u nás hovorí - "Božé dopuscený aj vypuscený".
Čo sa dalo, sme pooblizovali a ja, s výrazom čertice som umývala kuchyňu. Samozrejme, najprv bol obvinený manžel, že také sprostosti kupuje, potom výrobca a nakoniec trochu aj ja.
Druhú tragikomédiu som vyrobila celej našej rodine pri pečení „sádelníkov“. Čakali sme návštevu. Mali sme domáce sádlo. Cesto z neho je zvlášť jemné. Len jeho výroba je dosť zdĺhavá. Vyrába sa ako lístkové cesto, prekladá sa a prevaľkáva. Potom sa plní lekvárom.
Urobila som tak na štyri plechy. No, práca na tri hodiny!
Pri rúre na pečenie bola stolička, kde som mala veľkú tácku na vykladanie upečených sádelníkov. Keď sa piekol posledný plech, už som bola unavená. Usúdila som, že ešte minútku – dve počkám. Ako som pozerala do rúry, zaregistrovala som nohy zo stoličky, tak som si „sadla - do sádla“.
Na vrchu boli ešte horúce koláčiky. Ako som sa v nich uvelebila, vytlačila som lekvár na môj zadok. Na tú hrôzu nezabudnem. všetka moja práca bola zničená. Zadok som letela ratovať do kúpeľne a zatiaľ mi posledný plech s koláčikmi zhorel.
Tu bol vinník jasný. To sa môže stať len mne!?