Môj otec spomínal, že istá rodina chcela dať dievčatku meno Lyda, teda Lýdia a pán farár to odmietol.
To je hus, to vraj nekrstí (z maď. Liba - hus), pokrstil ju Mária a bolo. Rodičia mu oponovali, že jej aj tak budú hovoriť Lyda.
„Pre mňa jej hovorte hoci aj medveď.“
Ešte mám jednu príhodu od nás z nemocnice, kde pracujem. Babička sa prišla opýtať či má zbierať moč do pohára označeného „Supeková – diuréza“ (diuréza- vyšetrenie moču).
„Lebo víte, já som Ludmila, tak nevím, ščúl sa dávajú šelijaké mená, tak nevím, či sme tu neni dve Supekové.
Môj dedko hovoril svojej pravnučke Dagmarke až do smrti Magdarka. A mne hovorieval, že ma zachránil keď ma išli krstiť. Chceli mi dať meno Cila, po krsnej mame.
„Šak to je každá kočka v dzedzine, dajte jej račik méno po babke.“
Tak som babka Anka. Dedko sa volal Štefan, mal dcéru Štefinu, zaťa Štefana, ktorý mal dcéru Štefku a tá má dvojičky Štefinku a Aničku a sme zo Štefanovej.
Že je to pekné!
