Od fašiangov, cez obdobia zabíjačiek a sladučkých šišiek, ktoré končilo škaredou stredou a pochovávaním basy, nastáva štyridsaťdňový pôst až do Veľkej Noci. Už sa to teraz tak prísne nedodržiava, ale ja si myslím, že toto obdobie bola taká dobrá škola, aby sme si vedeli odoprieť zábavu a mäsité jedlá.
Práve v tomto čase moja babička robievala „kalkíš“. Najprv dala naklíčiť raž alebo pšenicu. Potom tie klíčky pomlela, zmiešala ich s múkou a upiekla. Ako dieťa som toto jedlo nemala rada. Vyjedala som len doružova pripečené okraje, ostatné sa mi zdalo „mazľavo sladké“.
Bolo to veľmi sýte a určite aj výživné. Keď som to nechcela jesť, mama mi hovorievala: „Nezožieraj ma a zjedz to!“ Ja som tejto výčitke nerozumela, ale vedela som, že sa hnevá.
Doktor Bukovský by to určite zjedol, len neviem, či by nemal námietky, že sa to pečie.
Spomínam si, že takto skoro na jar sme sa ako deti „pásli ako kozy“. Len čo vyšiel prvý šťaveľ, už sme žuvali jeho kyselkavé lístky, ďalej šípové kríky, tie mali mladé sladučké výhonky a prvé čerešne sme tajne jedli ešte zelené. Do školy nám rodičia dali cibuľový alebo pažítkový chlieb. Mali ho všetci, aj pani učiteľka.
Cibuľa, cesnak, zemiaky, kapusta, fazuľa – varilo sa dokola. Dnes to jeme iba cez víkend, lebo...cibuľa, cesnak smrdí, od kapusty, fazule sa prdí, ale zdravie tvrdí! :)
