Slepota

Už ako pubertiačke mi to hrozne vadilo. „Keď budem dospelá, ja taká určite nebudem!“ myslela som si v duchu. „Žaba mi zoskočila z mozgu dole“, len čo som sa vydala. Viedla domácnosť a všetko som videla tak ako moja mama.

Môj manžel bol analfabet v skrini. Radšej som mu všetko pripravila. Ak náhodou niečo chýbalo, pozeral do skrine ako vôl do kopy sena. Ako rástli naše deti, tak som sa zdokonaľovala aj vo výrazoch: slepúch obecný, si slepý jak patrón, máš beľmo?

Raz som išla s najmladším synom do mesta k ortopédovi. Ako sme išli po ulici, na všetko sa pozeral, až narazil do stĺpu pouličného osvetlenia. Na čele mal takú hrču, že som sa s ním hanbila ísť s ním k tomu ortopédovi. V minerálke som namočila vreckovku a priložila na hrču s poznámkou: „Mala som ísť s tebou radšej k očnému.“

Horšie je to s nami dospelými. Nevidíme alebo radšej nechceme vidieť veci, čo sa dejú okolo nás? radšej sa vyhneme nepríjemnostiam. Mám sedemnásťročného vnuka a ten ma veru „vychováva“ – vidieť veci, ktoré nám ničia životné prostredie.

Štyria ľudia si tu v Štefanovej založili spolok environmentalistiky. Je to super, lebo keď každý z nich aspoň doma dbá na to, aby sa nepálili plasty a gumy, triedil sa odpad, nedevastovala sa príroda olejmi a chemikáliami z áut. Oni určite netrpia slepotou, čo sa týka nášho prostredia a ja im fandím. Poctivo triedim odpad, snažím sa vytvoriť eko-záhradku. aj keď tam nemám mrkvu a petržlen ako na výstavu. Teší ma, že aj ja prispejem k niečomu dobrému.

Už konečne všetci otvorme oči, aby sme videli matku prírodu, ako nám svoje dary núka. Spamätaj sa človeče! Čaká ťa (možno) rozkvitnutá lúka.