Milý Denníček, dnes cestujeme do Kanady. Už som v lietadle. Cesta do Budapešti bola fajn. Stáli sme v kolóne pred Budapešťou asi pol hodinu. Mama z toho chytala hisáky. Ocko ich chytal už predtým. Mal pocit, že mu bude strašne dlho trvať zbaliť naše cestovné kufre do auta. Nakoniec mu to trvalo asi minútu. No nakričal sa aspoň desaťkrát dlhšie. Naši boli proste hrozne nervózny. Denníček, ja to stále neviem pochopiť. Mali sme štyri a pol hodiny rezervu. Sestrička a ja sme s tým boli úplne stotožnený a celý čas sme boli pokojný a uvoľnený. A ako sa patrí aj znudený. Letiská vôbec nie sú zábavné miesta ako som si predtým myslel. Len ľudia, čo nestíhali svoj let boli zábavný, ako hekticky bežali na svoje check iny a iné kontrolné stanovištia. Zato náš pobyt na letisku bol o čítaní časopisov a jedení desiaty. So sestrou sme sa aj snažili nájsť zaujímavý obchodík, alebo aspoň hocičo zábavné. Naše spoločne úsilie však stroskotalo. Pri nastupovaní do lietadla si zavolali na kontrolu pasu jednu Indku a tá prenádherne voňala po indickom ovocí a kvetoch, tak ako som si to vždy predstavoval.
To je zatiaľ všetko. Denníček, napíšem ti, keď budem mať nové zážitky, čo bude určite čoskoro.
Denníček! Letím! Je to úžasné. Občas s nami zatrasie, čo je naozaj zábavné. Rozpoviem ti to od začiatku.
Konečne sme prišli na štartovaciu dráhu. Motory sa rozburácali, nás to vtlačilo do sedačiek a fuííííííí, po chvíli sme sa odlepili od zeme a začali prudko stúpať. Celej rodine to strašne pripomínalo húsenkovú dráhu.
Za pár momentov sme už boli v oblakoch. Všade okolo nás bola biela stena. Raz hustá ako biely mliečny dym vyfukovaný z vodnej fajočky. Inokedy trochu redší, dokonca aj na krídlo bolo dovidieť, pripomínal slabnúci dym fajočky, ktorej dochádza uhlík. Často sa tieto dve rôzne vrstvy rýchlo striedali. Bolo vidieť ako sme vchádzali z jednej do druhej, akoby sme vlietali do rôzne hustých stien.
Denníček môj, najúžasnejšie bolo, keď sme vyleteli nad mraky. Vynorili sme sa v rozprávkovej bielej krajine. Pripomínala zvláštne mesto bielych tvarov. Vysoké kupoly z mrakov čneli vo veľkej výške nad ostatným mestom. A prekvapivo sa cez toto čarovné biele mesto akoby kľukatila rieka.
Zrazu sa reliéf oblakov zmenil. Nebolo viac mesta, ale nahradili ho vysoké majestátne hory. Po chvíli sme vleteli nad oblačné planiny. Veľmi mi pripomínali moju prikrývku z ovčej vlny. Akoby sa milióny ovečiek k sebe pritlačilo a bežalo po oblohe. Nakoniec sme sa dostali nad snovú plochú krajinu, nad ktorou sa vznášal biely hmlistý opar. A Denníček nečuduj sa stále hovorím o oblakoch. Boli skvostné a prinášali mi obrovskú radosť.
No už som unavený. Napíšem ti hneď ako sa mi nazbierajú zážitky.
Môj milý Denníček, nakoniec som sa už k ďalšiemu písaniu v lietadle nedostal. Pekne som zaspal. Spal som síce len chvíľku no keď som sa zobudil bol som veľmi ospalí a pozeral som sprvu televíziu, kde okrem filmu Jumper, ktorý som už ale videl, nič nedávali. Nakoniec som zistil, že na ďalších kanáloch v slúchadkách neboli iné jazyky filmu, ale hrala hudba. Našiel som si jediný kanál, ktorý sa dal počúvať. Hrali v ňom jazzík. Ja viem, Denníček, že si prekvapený, že počúvam jazz, ale on je občas naozaj dobrý. I keď tu v lietadle nebol až na takej vysokej úrovni, stále sa však dal počúvať. Aj jedlo nám priniesli, konkrétne hovädzie mäso z ryžou, k tomu bol dezert a šalát. Celkom sa to aj dalo jesť. Pravidelne nám nosili piť. Ja som si dával stále džúsiky, ktoré mi najviac chutili. Denníček, keď sme leteli nad Grónskom bolo zamračené a prišli sme o výhľad na tú veľmi zaujímavú krajinu. Je mi to strašne ľúto. Dúfam, že cestou späť ho uvidím.
Po deviatich hodinách letu a dvoch hodinách meškania sme nakoniec jemne dosadli na letisku v Toronte. Pilota neminul potlesk za hladké pristatie a o chvíľu sme sa už valili dlhokánskymi uličkami letiska. Po nejakom tom prejdenom polkilometri sme sa dostali k colným prepážkam, kde mi mamička vyrazila dych svojou odpoveďou na otázku: "Why are you comming to Canada?" (Prečo ste prišli do Kanady?) Na ktorú zo samozrejmosťou odpovedala YES. Skôr než som to rozdýchal nás už však tento milý colník, pôvodom asi z Japonska, pustil a mohli sme si nájsť našu batožinu. Nič sa nám nestratilo a po pol hodine kráčania labyrintom chodieb sme sa dostali na čakáreň, kde na už čakal ujo Janko. Ten nás milo a so svojským humorom privítal. Denníček, naozaj som sa už tešil, ako to bude uňho vypadať. Po pätnástich minútach sme prišli do jeho štvrte, ktorá sa vyznačuje veľkými a drahými domami. Ten jeho pri nich vyzerá maličký, no keď sme vošli donútra, zistili sme, že útulnejší už ani byť nemôže.
Tu som sa privítal z mojou krstnou mamou. Ukázali nám kde budeme spať a mať odložené veci. Mne kvôli nedostatku miesta nafúkli obrovskú nafukovačku, ktorú dali do obývačky. Je strašne pohodlná a v noci sa na nej perfektne spalo. No ešte predtým ako sme šli spať nás ponúkli francúzskymi zemiakmi, ktoré som narozdiel od rodiny, neodmietol. Oplatilo sa. Boli hrozne chutné. Denniček, tu v Kanade sa u nich úplne inak ovláda sprcha, ktorú som si hneď aj dal. Máš len jednu páčku a ňou nemôžeš meniť tlak vody, ktorý tečie. Meníš len jej teplotu. Po sprche, ktorú som mal o pol jednej miestneho času, (Vždy som chcel použiť tento termín :D ) sme sa už všetci pobrali do našich postieľok a upadli do driemot.
Ráno som vstal vyspatý a po výdatných a chutných raňajkách ti tu píšem svoje super zážitky. Denníček teším sa aké nové dobrodružstvo znova zažijem. Hneď ti potom aj napíšem.
