Za krivé zuby som si v detstve vyslúžil množstvo posmechu. Keďže vkladací strojček veľmi nepomohol, horné predné zuby vystupovali viac a viac dopredu a medzery medzi spodnými sa neustále rozširovali. Pomaly som si dokonca začal hrýzť prednými spodnými zubami do podnebia. "Aspoňže materiál máš dobrý a staráš sa", hovorieval mi zubár, keď som aj v dospelosti mal stále len jednu jedinú plombu.
Pred necelými troma rokmi ma začalo slabo pobolievať v oblasti ešte nevyliahnutých zubov múdrosti. Zubár ma poslal k chirurgovi, ten mi ich nadvakrát vydoloval a opäť bol pokoj. Keď som však sedel v tom hlbokom kresle s hukotom morského prílivu vychádzajúceho zo slúchadiel, zatiaľčo som v lokálnej narkóze len slabo cítil lomcovanie mojimi osmičkami, opäť mi hlavou preblesla otázka, ktorú som po zákroku z poloumŕtvenej pusy aj vypustil.
A s tými krivými zubami by sa niečo nedalo urobiť?
Dalo. Čeľustný chirurg ma poslal za mojim zubárom a ten zas za čeľustným ortopédom. Po pár návštevách, röntgenoch a meraniach mi lekár predložil pestrofarebný nákres mojej lebky. Tiež si všimol, že si spodnými zubami hryziem do podnebia, čo malo za následok zhoršovanie stavu vedúceho až ku strate zubov.
Rozsudok znel: pevný strojček a operačné predĺženie spodnej čeľusti.
V prvej chvíli som postojačky pri slove operácia stratil rovnováhu a musel som sa chytiť stola. Keď mi lekár nastavil zubárske kreslo do takmer vodorovnej polohy a mne sa vrátila krv do hlavy, začal mi podrobne a názorne vysvetľovať, čo a ako. Odvtedy som na otázky príbuzných a priateľov odpovedal podobným spôsosom veľakrát s úplným kľudom, čo na druhej strane väčšinou vyvolávalo prekvapenie a zdesenie.
Pred rokom a pol som sa teda na seba v zrkadle naposledy zaškeril bielym a krivým úsmevom a po pár hodinách si už pery zvykali na trvalého kovového votrelca. Prvé dni boli veľmi ťažké. Napriek voskovým výplniam som mal v perách bolestivo krvácajúce rany a silný tlak na zuby spôsoboval muky pri každom jedle.
Časom sme si však na seba vzájomne zvykli a drôtiky ma v živote prakticky neobmedzovali. S hromozvodom v ústach som prebicykloval tisíce a pochodil stovky kilometrov Európou. Ľudia sa mi pri rozhovore prestali pozerať na plešinku, ba dokonca mi začali odhadovať nižší vek, ako v skutočnosti mám. A hlavne som si konečne zvykol pravidelnejšie a dôkladnejšie čistiť zuby. Ani v jedle som sa nemusel vôbec obmedzovať, akurát tvrdšie jablká som si krájal na štvrtiny.
Nadišiel však devätnásty júl tohto roku a s ním aj môj nástup na kliniku ústnej, tvárovej a čeľustnej chirurgie na mestskej klinike v Karlsruhe. Bol som tam už niekoľkokrát predtým, takže som sa už s niektorými lekármi a sestričkami aspoň z videnia poznal. Väčšinou som sa rozprával s jedným mladým lekárom, ktorý mi robil ešte nejaké merania a vysvetľoval okolnosti operácie.
Pri jednej z predbežných konzultácii mi položil nejakú otázku, na ktorú som mu okrem iného povedal: "Ale presne na toto ste sa ma pýtali už minulý týždeň a potom ste si to sem poznamenali." a ukázal som prstom na jedno miesto v spise. On sa doňho pozrel a s úsmevom povedal:
Aha, tak to bol asi môj brat.
Vtedy sa otvorili dvere a do miestnosti nakukol tento istý lekár. Hm, či vlastne jeho brat. Dvojča. Dvaja na prvý pohľad identickí bratia študovali to isté, pracujú na tej istej klinike a ani jeden z nich nenosí menovku. Tak to si koledujú o riadne trapasy. Hoci mi jeden či druhý v nasledujúcich dňoch venovali dosť času, nikdy som ich nevidel naraz oboch zblízka, aby som medzi nimi mohol nájsť nejaký rozdiel. Ak vôbec nejaký existuje. Tak som sa s ktorýmkoľvek z nich bavil zakaždým, ako keby to bola jedna osoba. A nech si to doma navzájom povedia.
V to štvrtočňajšie ráno som si do alpského batohu nabalil nejaké oblečenie, hygienické potreby a tri hrubé knihy. Bicykel som zaparkoval pred vchodom do starej budovy na okraji areálu mestskej kliniky. Privítala ma už známa sestrička a najskôr sme spoločne vypísali nejaké papiere. Okrem adresy, výšky, hmotnosti a kontaktu na príbuzných chceli po mne aj vierovyznanie.
Vierovyznanie je v Nemecku úradne zaznamenané v databáze občanov, týka sa totiž platenia cirkevnej dane. Keďže nepodporujem žiadnu takúto organizáciu, daňový úrad mi tých pár eur ponechá a zároveň mám voľno len v štandardné štátom uznané sviatočné dni.
Pochybnosť nad touto otázkou sa umocnila po vstupe do nemocničnej izby. Nad dverami totiž hneď vedľa televízora visel kresťanský kríž a v dverách osobnej skrinky bol zasunutý Nový zákon.
Sestrička mi ochotne vysvetlila funkčnosť nemocničnej postele, ako aj tlačítka na privolanie pomoci. Spýtala sa ma, či chcem zaviesť telefón k posteli, a dôrazne mi odporúčala zamykať si skrinku:
To sú celé bandy, čo sa túlajú po nemocniciach a vykrádajú izby. Takže zamykať.
"Tu máte fľašu minerálky, novú dostanete od sestričky za prázdnu fľašu. Na chodbe je vozík s čajom, kávou a džúsmi, môžete si vziať, koľko chcete. Odložte si veci, ja ešte prídem."
Odložil som si teda, zamkol skrinku, sadol na posteľ a rozhliadol sa po izbe. Päť postelí s nočnými stolíkmi, jeden stôl, päť stoličiek, chladnička, v rohu dve umývadlá obohnané závesom, pár skriniek a spomínaný televízor zavesený vedľa kríža. Za veľkými oknami múr a za ním práve prefrčala električka. Boli sme na prízemí.
V rohu miestnosti sedel na invalidnom vozíku ku mne chrbtom otočený chlapík a občas niečo nezrozumiteľne mrmlal. Na jednej z postelí sedel starý pán a neprítomným pohľadom sledoval hrnček pred sebou na stolíku. Chlapík na vozíku sa odrazu otočil, poloplného bažanta zavesil na operadlo vozíka a keď ma zbadal, zreval niečo na pozdrav. Priblížil sa ku mne a pokiaľ mu to silne zdeformovaná tvár dovoľovala, začal mi rozprávať o tumore, ktorý mu vybrali z hlavy. Hoci som si na nemčinu za tie roky celkom zvykol, mal som teraz naozaj problémy mu rozumieť. No nič, ten týždeň tu budem musieť nejako vydržať. Mám predsa tri knihy a zhovorčivého suseda.
Sestrička mi priniesla môj spis a poslala ma na anesteziologické oddelenie: "O desať minút sem príde mikrobus a odvezie Vás tam.". "O desať minút som aj naspäť. Mám tu bicykel. Ako sa tam dostanem?" Bol som oblečený celkom civilne, no ako som s tým veľkým spisom šliapal na bicykli krížom cez areál kliniky, akosi až príliš často mi na pozdrav kývali okoloidúci lekári a sestričky.
Anesteziológ mi opäť položil pár otázok a vysvetlil priebeh narkózy: "Hlavne od desiatej večer nič nejedzte a nepite." To však už bol pomaly čas obeda a ja som sa vrátil na izbu. Starý pán tam stále sedel a neregistroval ma, zatiaľčo vozíčkar kamsi zmizol. Ostatné postele boli síce obsadené, no nikde nikoho.
Po mojom poslednom predoperačnom obede som si vzal knihu a šiel sa prejsť do parčíku pred budovou. Do večera som mal od lekárov pokoj, len som si zabehol na večeru, ktorá sa tu podáva o pol piatej. Štyri krajce chleba s maslom a salámou mali byť na dlhší čas mojim posledným hryzeným a prežuvaným jedlom.
Krátko pred desiatou večer som sa vrátil z parku na izbu. Bolo už prítmie, vo všetkých posteliach už niekto spal a na tej mojej ležal veľký list papiera: "Od 22h nejesť, nepiť, nefajčiť". Dorazil som teda fľašu minerálky a vyčerpaný práve dočítanou knihou si ľahol do postele.
Už som takmer zadriemal, keď sa zrazu rozleteli dvere, zapli všetky svetlá a do miestnosti vkráčala malá zavalitá postava ovešaná fľaškami a hadičkami. Starší chlapík v sestričkovskom úbore zreval do ticha:
Čo je to tu, spací vozeň? Na cintoríne je živšie ako tu.
A začal na stojany nad posteľami vešať fľaštičky s infúziami. Neudržal som smiech. "Čo sa to tam škeríte?" odhalil ma, "Vy dostanete svoju dávku zajtra." S úsmevom prišiel ku mne, podal mi pravicu a predstavil sa. Nočná sestra, ktorá sa bude o nás starať nasledujúce štyri noci.
Vyspal som sa ako bábätko. Vlastne blbé prirovnanie, lebo do plienok som v noci nepustil. Prebudila ma sestrička s igelitkou a tabletkou v rukách: "Túto košeľu, pančuchy a spodné nohavice si oblečte na seba. A toto je ukľudňujúca tabletka, zapite to hltom vody, potom pre Vás prídeme."
"Ale ja som predsa kľudný, dobre som spal." Pravdupovediac, po tej tabletke sa môj kľud stratil. Navlečený v operačnom úbore som si ľahol do pozície pochovaného kráľa a čím ďalej tým nervóznejšie čakal na účinok tabletky. Po chvíli prišli dve sestričky a už mi ťahali posteľ na operačku. "Čím to je, ale ja vôbec nie som kľudný, ba ani unavený. Veď som mohol aj sám zájsť..." namietal som. "Vy len ticho ležte."
Z izby sa dostali pomerne ľahko, no na konci chodby sa nemohli vytočiť do dverí predoperačnej sály. Tie postele sú totiž predlžovacie a práve v tej mojej bola vložená ešte štvrťmetrová matrac, aby som sa tam vôbec zmestil. Po dvoch nárazoch do zárubne a kúska oškretej omietky ma napokon jedna sestrička požiadala, aby som opatrne vstal, a chcela ma podoprieť pri tých pár krokoch na operačné lôžko.
"Veď Vám hovorím, že tá tabletka nejako nepôsobí," namietal som a sám prešiel k lôžku. Tam už na mňa čakali dvaja anesteziológovia. Potriasli pravicou, predstavili sa a začali pripravovať prístroje, pričom sme sa celkom živo spoločne bavili. "Pán Šedivý a odkiaľže to ste? Z Bratislavy? Ale hovoríte fakt dobre po nemecky. Dokonca lepšie ako tu kolega. On je tu kúsok z Falcka a ja mu občas ani nerozumiem."
Ponapichovali ma, na hruď mi niečo ponalepovali a len tak medzi rečou mi na tvár priložili masku. Po prvom nádychu som sa zmohol len na
Tak zatiaľ, chalani...
Prebudil som sa o pol druhej na izbe vo svojej posteli. Nikde nikoho, ba ani starý pán tam už nesedel. Mal som pootvorené ústa a do ruky mi medzitým už dotiekla infúzia. Snažil som sa pohnúť sánkou, no niečo mi prekážalo medzi zubami. A potreboval som na záchod. Stlačil som teda tlačítko nad hlavou, aby sa po desiatich sekundách otvorili dvere a sestrička mi odpojila hadičku z ruky. Vyslovil som želanie ísť na záchod, no nejako som si sám sebe nerozumel. Ona však pochopila, pomohla mi posadiť sa a prikázala mi chvíľu posedieť, potom opatrne vstať a opäť ostať stáť. Potom som to zvládal aj sám, no pri návrate sa mi začala točiť hlava a ledva som sa dostal naspäť do postele.
Keď som sa neskôr opäť zobudil, cítil som sa už oveľa lepšie. Zuby som síce nemohol zovrieť, no aspoň som sa mohol napiť a aj perami a jazykom sa mi lepšie hýbalo. Vtedy som si všimol, že mám na izbe všetkých štyroch spolubývajúcich. Chlapík na vozíčku medzitým zmizol. K starému pánovi však pribudli traja chalani približne v mojom veku.
Zaujímavé sú príbehy ľudí, ktorí sa stretnú na takomto oddelení. Ja som s mojou dlhodobo a podrobne plánovanou operáciou bol určite najnudnejším prípadom zo všetkých.
Byť účastníkom dopravnej nehody, pri ktorej by som sa čelne zrazil s autom, v ktorom zahynú dvaja ľudia, by som však určite nechcel. Ani vtedy, kebyže sa to stane v neprehľadnej zákrute, v ktorej protiidúci traktor predbiehajú dve autá, pričom prvému by som sa len tak tak vyhol, no druhé by som nemal šancu vidieť. Pri prvom náraze s autom síce pomôže airbag, no pri odrazení do traktora už nie. Lekári majú potom prácu s očami, nosom, lícami, ale aj nohami.
Videli ste už niekedy jazveca v prírode? Ja som mal vlani to šťastie vo francúzskych Alpách. Večer som šliapal na bicykli po málo frekventovanej ceste vedúcej ku Grand Canyon du Verdon a rozmýšľal, či by som sa na noc neuložil len tak niekde k lesu. Vtedy okolo mňa po okraji cesty prebehol jazvec. Môjmu spolupacientovi však prebehol krížom cez cestu a on sa mu na bicykli nestačil vyhnúť. Jazvec vyviazol asi bez zranenia, no tu mali lekári čo robiť s rukami, tvárou a najmä čeľusťami. Sto percent spotreby slamiek na pitie na našej izbe šlo na posteľ na kraji.
Tretí bol takmer kandidátom na Darwinovu cenu. Predstavte si, že bývate na prízemí a máte balkón. Vychádzať z domu labyrintom chodieb a ešte k tomu východom na opačnej strane domu by bolo stratou času, keď sa dá tak elegantne skákať cez balkónové zábradlie, no nie? Akurát sa Vám nesmie kdesi zachytiť noha, lebo to znamená bleskový prelet a náraz tvárou do steny pod balkónom.
Starý pán, bývalý zámočník, bol už tiež zhovorčivejší. Jemu však akurát vybrali zvyšné zuby a dostane protézu. Po pár dňoch môže ísť domov.
V pondelok nahradili starého pána a jazvecového cyklistu dvaja noví pacienti. Prvým bol pracovne zaneprázdnený chlapík, ktorý dlhý čas ignoroval občasné bolesti zubu múdrosti, až sa mu ten pomstil a na krku mu navrel množstvo krvi.
A tým druhým bol o generáciu starší pán, ktorého po celý čas sprevádzala manželka a dcéra. Spočiatku sa s nimi len prechádzal oblečený po chodbe a občas nakukol do izby. Spadol z bicykla na tvár, keď sa snažil preložiť si ťažkú igelitku z jedného riadidla na druhé. Keďže nebol súrny prípad a operačná sála bola vyťažená, spal doma a na rad sa dostal až na druhý deň. Až večer, keď sa prebral, som sa od neho dozvedel, že pochádza zo severného Iraku, kde do roku 1992 vyučoval na škole angličtinu. Potom sa mu aj s rodinou podarilo ujsť do Nemecka, kde odvtedy pracuje v McDonalde.
Keď v deň mojej operácie rozdávali večeru, ja som nič nedostal. Už som však mohol bezpečne chodiť a tak som nakukol do izby sestier: "Nejaký som hladný." Sestrička pozrela do mojich spisov a o chvíľu mi doniesla tanier:
Číry vývar, ten už môžete.
Tanier som vychlípkal naozaj s chuťou, no ešte som netušil, ako bude vyzerať moja večera o štyri dni.
Presne tak isto. Až do stredy som mal totiž predpísané na raňajky štyri taniere číreho vývaru, na obed štyri taniere číreho vývaru a na večeru štyri taniere číreho vývaru. Doslovne "zwölf Teller klarer Brühe am Tag", čiže dvanásť tanierov číreho vývaru denne. A k tomu kamilkový čaj. Neobmedzene. Hoci som po toľkom vývare nemal ani dôvod byť smädný, cuckal som čaj hlavne kvôli zmene chuti.
Prvé tri dni som to ešte znášal. Nebol som ani hladný, ale nemám rád anketovú otázku "Najobľúbenejšie jedlo". Kebyže mi totižto akokoľvek obľúbené jedlo podávali nonstop štyri dni po sebe, tak by som si k nemu asi vypestoval taký vzťah ako k vývaru počas pobytu na klinike. Našťastie vývar nikdy nepatril k mojim osobným favoritom a tak to pre budúcnosť snáď nebude mať následky.
Deň po operácii mi pevne zadrôtovali strojček. Už poldruha roka som mal drôtiky na oboch radoch zubov, no tentokrát ich lekár spojil dohromady. Medzi to ešte vložil úzky tuhý odtlačok mojich zubov v ideálnej vzájomnej polohe tak, aby si svaly zvykali na novú polohu. V praxi to pre mňa znamenalo uzatvorenie úst až na niekoľko malých medzierok medzi zubami, ktoré predvídavo ponechal čeľustný ortopéd. A teraz som mal týždeň držať jazyk za zubami. Dostal som aj chirurgické klieštiky, ktoré som si mal zavesiť okolo krku:
Toto budete nosiť neustále pri sebe. Akonáhle by Vám prišlo zle od žalúdka, tak nimi prestrihnete drôtiky.
Dennodenne som dostával prostriedky na utíšenie bolesti, takže sa to dalo celkom dobre prežiť. Akurát v tvári a na krku som bol opuchnutý tak, že som si v zrkadle pripadal, ako by som vážil aspoň stoosemdesiat kíl, čo mi spôsobovalo problémy pri otáčaní hlavy a líhaní si na posteľ. Neustále som si však udržoval chladnú hlavu a tak ma bolo možné vidieť s modrým mraziacim vrecúškom zabaleným v bielej šatke, ako si ho držím na tvári a chladím sa.
Dokonca som mohol aj ako-tak rozprávať. V telefóne mi vraj bolo celkom dobre rozumieť a okolie bolo na moje šušľanie zvyknuté. Aby to nebolo také fádne, tak si občas nejaký lekár zo mňa utiahol poznámkou: "Keď žiadate sestričku o nové mraziace vrecúško, tak by ste pri rozprávaní mohli aj otvárať ústa a jasnejšie artikulovať."
Spolubývajúci ma štengrovali ešte viac. Chalan pár dní po autonehode už mohol normálne jesť a tak sa ma raz pri obede spýtal, či mi má nechať nejaké kúsky mäsa a rezancov, aby som tie vývary nemal také fádne. Ale ani ja som mu v priateľskej atmosfére nezostal nič dlžný. Po obede som pozrel na jeho barly opreté o posteľ, urobil tri drepy, dvakrát poskočil a spýtal sa ho, či sa nejde von trochu prebehnúť.
Denný program bol takmer nemenný, no trvalo mi pár dní, kým som si zvykol. Okolo siedmej ráno vošiel chalan zrejme civilnej služby s teplomermi v tesnom závese sestričiek s bojovým pokrikom:
Kto si nechce sám ustlať posteľ, von z nej!
A za tým ďalšia sestrička ťahala veľký kontajner s raňajkami. Na každej tácke bola menovka s poznámkou typu stravy. Na mojej bol väčšinu času veľký červený nápis "EXOT" a štyri taniere čireho vývaru.
Ranné vizity boli príjemným spestrením dňa. Šéf oddelenia sa s ďalšími šiestimi lekármi prechádzal od pacienta k pacientovi, podal mu pravicu, nechal si od zodpovedného lekára popísať prípad a opäť potriasol pravicou so želaním skorého uzdravenia. U nás to vyzeralo tak, že pri každom úraze lekár komentoval všetky možné komplikácie a na čo by si pacient mal dávať pozor, aby mu to nezostalo na celý život. Pri mne sa však lekárovi vždy rozšíril úsmev:
Tak tento pacient nám tu robí najväčšiu radosť. Veľmi pekne zrastá.
Po vizite prišiel vždy nejaký starší človek v zelenom úbore s chlácholivým úsmevom a spýtal sa, či by sme niečo nepotrebovali. Boli to takzvaní zelení anjeli, spolok asi päťdesiatich dobrovoľníkov, ktorí každodenne navštevujú pacientov a pomáhajú im v mimozdravotných problémoch. Nikdy sme nič nepotrebovali, no jedného pána som si na chvíľu odchytil a vyspovedal ho o jeho práci.
Ich pomoc vyhľadávajú najmä nemobilní pacienti, ktorých nemá kto navštíviť. Obvykle potrebujú niečo vybaviť na pošte, v banke, kúpiť nejaké veci, alebo sa len tak porozprávať v osamelosti.
Náš prípad to nebol. U mňa sa za ten týždeň vystriedalo pár kamarátov a ostatných denne boli pozrieť aj príbuzní. Chalana z balkóna navštevovali denne desiatky ľudí. Keďže na oddelení neboli pevne stanovené návštevné hodiny a dostať sa z ulice priamo až do izieb nebol vôbec žiaden problém, kedykoľvek sa vo dverách objavila nejaká neznáma tvár a pýtala sa na neho. A zatiaľčo starý pán mi vždy hlásil, kedy išiel na záchod a kedy sa z neho vrátil, o Hujerovi som častokrát vedel len to, že je s niekým kdesi vonku.
Pred obedom sa chodilo na pooperačné vyšetrenia. Takmer všetci pacienti sa stretli v zle vetranej spoločenskej miestnosti a po očku sledujúc diskusné televízne relácie unudene listovali v novinách a vzájomne si rozprávali svoje príbehy. Obedy boli o pol dvanástej a večere už o pol piatej. Po pár dňoch som si vycvičil Pavlovov reflex a v inkriminovaný čas už čakal na izbe na jedlo.
Po popoludňajšej infúzii mi už lekári dali pokoj a tak som sa mohol pofľakovať. Klinika je od zámockého parku vzdialená síce len polhodinu chôdze, no zrejme by to ani nebolo rozumné opúšťať areál kliniky. A tak som sa mohol prechádzať len sem a tam po klinike, vybrať si lavičku, na ktorej chcem sedieť, a s ľadovým vreckom na tvári si čítať.
S potešením zisťujem, že za celý ten týždeň som viac spal a viac čítal ako za mesiace predtým. Na druhej strane som aj viac schudol a hlavne pozeral televízor. A až mi oči prechádzali z toho, koľko reklamy na potraviny v tej televízii vlastne je. Pre niekoho sosajúceho číry vývar hotové muky.
Domov ma pustili v piatok, týždeň po operácii. Drôty spájajúce čeľuste mi lekár vymenil za gumičky a dal mi aj klieštiky, ktorými si ich môžem dávať dole a nasadzovať. Ústa už trochu pootvorím akurát toľko, aby som cez štrbinu vložil vidličku so zemiakom roztlačeným v tvarohu alebo ľahšie vlial pomixovanú zeleninovú polievku či hustý ovocný jogurt alebo krupicovú kašu.
Pri odchode z kliniky mi lekár povedal, že o päť týždňov budem môct zubami otvárať pivové fľaše. Na to sa teším úplne najviac.
Predtým som to totiž nedokázal.
